Ľubomíra Izáková je prezidentkou Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a okrem toho vedie akútne ženské oddelenie Psychiatrickej kliniky LFUK a Univerzitnej nemocnice v Bratislave. V roku 2007 bola zapísaná do Zoznamu znalcov Ministerstva spravodlivosti a odvtedy pracuje ako súdna znalkyňa v odvetví psychiatria. Tiež prednáša a publikuje vo svojom odbore, venuje sa najmä témam psychotických a afektívnych porúch.
Čo vás motivovalo stať sa psychiatričkou?
Na medicínu som už išla s tým, že sa chcem stať psychiatričkou. Vždy ma ľudská duša zaujímala, pretože si myslím, že limituje úspešnosť liečby aj iných ochorení.
Napríklad?
Veľakrát sa mi stalo, že som v rámci svojej praxe bola privolaná za pacientom, ktorý ležal na oddelení a bol smutný a úzkostlivý. On však potreboval len vysvetliť, prečo tam je, čo mu vlastne je a čo sa s ním bude diať. Nie vždy je to len otázka jedného rozhovoru, v niektorých prípadoch treba použiť lieky alebo systematickú psychoterapiu. Po štúdiu všeobecnej medicíny som sa rozhodla venovať viac duši, ale s poznatkami o tom, ako funguje aj telo.
Prečo ste sa rozhodli venovať primárne ženám?
V podstate zhodou náhod. Potom, ako som skončila štúdium všeobecnej medicíny, som sa dostala na akútne ženské oddelenie. Mala som šťastie na skvelého šéfa docenta Juraja Fleischera, ktorý bol mojím učiteľom a postupne som aj vďaka nemu pochopila, že ani z psychiatrického hľadiska muži a ženy nie sú jedno a to isté.
Platí, že ako žena lepšie rozumiete ženám?
Nedá sa povedať, že ženy viac inklinujú a rozumejú ženám a muži viac mužom. Závisí to od toho, čo konkrétne daný človek potrebuje a čo mu v tej chvíli vyhovuje. Niekto potrebuje autoritu a synonymom toho je pre neho muž, iný zase potrebuje láskavosť, ktorú skôr reprezentuje žena.
Sú aj nejaké iné ochorenia, na ktoré sú v porovnaní s mužmi ženy viac náchylné?
Áno, existuje rozdiel vo výskyte duševných, ale aj telesných ochorení u mužov a u žien. Napríklad schizofrénia sa trochu častejšie vyskytuje u mužov. Čo má vlastne u žien ochranný vplyv, to je otázka. Myslím si, že je potrebné zbystriť pozornosť a nebagatelizovať rozdiely medzi ženami a mužmi, ktoré evidentne sú.
V našom nedávnom rozhovore docent Peter Celec povedal, že vo vede je dôležitá spolupráca medzi viacerými odbormi či inštitúciami. Ako je to so spoluprácami vo vašom odbore?
Áno, napríklad v súčasnosti máme spoluprácu so Slovenskou akadémiou vied a gynekológiou, kde skúmame, prečo sú ženy v reprodukčnom veku častejšie postihnuté depresiou. Keď sa však dostanú do menopauzy, tak sa tento pomer vyrovná jedna ku jednej. Z toho vyplýva, že hormonálny vplyv je zrejme evidentný.
Ako si môžeme predstaviť akútne ženské psychiatrické oddelenie?
Akútny stav je taký, ktorý sa vyvinie náhle a má veľkú intenzitu. Napríklad dnes mi jedna pani rozprávala, že do jej bytu prišla skupina Japoncov, ktorí si tam sadli a odmietali odísť. Ona na nich kričala, vyhadzovala ich z bytu a oblievala ich vodou, ale vôbec ju nerešpektovali. Nahlásila ich na polícii, lebo to už s nimi nevedela vydržať.
Pre týchto ľudí sú to tak reálne zážitky ako pre nás to, že sa tu teraz spolu my dve rozprávame. Okrem týchto ťažkých halucinogénnych stavov máme aj pacientov s ťažkou depresiou, samovražednými sklonmi, úzkostnými stavmi, demenciou, narkomanov, ktorí si podali vysokú dávku alebo sú v abstinenčných príznakoch…
Veľmi špecifický je stav opačný k depresii – mánia. Človek v manickej fáze sa vyznačuje vysokou aktivitou, podnikavosťou, často narobí obrovské dlhy. Mali sme pacientku, ktorá kúpila svojej čerstvo narodenej vnučke darčeky. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby na to neminula všetky svoje úspory. Okrem toho jej nakúpila veci až do jej 35. roku života, to znamená sukne, šaty, tričká veľkosti 36. Viete si predstaviť to zdesenie rodiny tejto pacientky.
Vie lekár odhadnúť, kedy on sám potrebuje pomoc kolegu psychiatra?
Je škoda, že povolanie psychiatra nie je ochranným faktorom pred psychickými ochoreniami. Samozrejme, stane sa, že psychiater potrebuje psychiatra alebo psychológa. Myslím si, že problémom je odolať ilúzii, že si ako odborník v tomto odbore viem pomôcť sám. Poznám však niekoľko psychiatrov, ktorí úspešne liečia, a zároveň podstupujú psychiatrickú liečbu a netrpí ani pacient, ani psychiater.
Je možné pre nás laikov odhadnúť charakteristické varovné signály nastupujúceho psychiatrického ochorenia?
Duševné poruchy sú rôzne, nedá sa poskytnúť jeden univerzálny kľúč. U väčšiny z nich je však charakteristickou črtou, že vplyvom psychických ťažkostí, ktoré pacient pociťuje, dochádza k obmedzeniu až znemožneniu jeho normálneho fungovania a veľmi často sa objaví aj porucha spánku. Ak sa takéto ťažkosti objavia, je vhodné poradiť sa s psychológom alebo psychiatrom.
Keď prichádza depresia, príznakom býva, že sa človek prestáva radovať z bežných vecí, a to nemyslím trebárs z darčekov. Mám na mysli bežné radosti života ako napríklad, že stretnem v meste dobrého priateľa, ktorého som dlho nevidel.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Ako to vieme odhadnúť u rodinných príslušníkov alebo partnera?
Signálmi pre rodinu môžu byť zmeny v tom, že ich zvyčajne komunikatívny a spoločenský príbuzný s nimi zrazu nechce tráviť čas, izoluje sa, zaťažuje ho len samotný rozhovor s nimi. Bežný výkon je pre neho nemožný, nevie sa z ničoho tešiť – to sú veci, ktoré si všimnete na svojom blízkom. Na druhej strane je človek v manickom stave zrazu oveľa viac odvážny, podnikavý, nemá žiadne hranice vo svojom živote.
Človek podstúpi dlhodobejšiu liečbu, po ktorej sa vracia do normálneho života. Ako má správne reagovať jeho rodina, príbuzní?
To je veľmi ťažká otázka. My sa to snažíme príbuzných učiť už počas hospitalizácie pacienta. Na začiatku pacient nechodí na žiadne vychádzky, postupne ho púšťame do areálu nemocnice, po najbližšiu kaviareň alebo do Medickej záhrady. Postupne domov na pol dňa, na celý deň a vysvetľujeme jemu aj príbuzným, ako nájsť k sebe cestu.
Je nevyhnutné, aby si dopredu stanovili pravidlá fungovania v rodine, aby vedeli, do čoho idú. Pacient nemôže mať pocit, že sa mu vôbec alebo prehnane venujú a ani pocit extrémnej kontroly z ich strany. Ja osobne im odporúčam, aby sa v rodine dohodli, že budú zodpovední dvaja za dodržiavanie užívania liekov. Je veľmi dôležité zmeniť pohľad pacientov na tieto opatrenia. Musia to brať tak, že to nie je podozrievavosť, ale spoluzodpovednosť.
Existujú na Slovensku programy, ktoré sa tým zaoberajú?
Systém na Slovensku takéto programy, bohužiaľ, nepodporuje. Napriek tomu máme niekoľko možností, ako situáciu pacienta priaznivo ovplyvniť. Dôležitou súčasťou našej nemocnice je denný stacionár, čo predstavuje v podstate čiastočnú hospitalizáciu na šesť hodín denne. Denný stacionár je určený pacientom s psychotickými poruchami po prekonaní epizódy schizofrénie na stabilizáciu stavu. Sú tu psychoterapeutické a rehabilitačné aktivity, kde sa otvára veľký priestor na prácu nielen s pacientom, ale aj s jeho rodinou. Príbuzní sa učia, ako s pacientom vhodne komunikovať, čomu sa vyhýbať, aké sú príznaky vracajúceho sa ochorenia, zhoršenia. Rodina a pacient musia byť na všetko dopredu pripravení.
Denný stacionár je súčasťou vašej nemocnice. Existujú podobné zariadenia aj v rámci Slovenska?
Na Slovensku máme zopár denných stacionárov v Bratislave, ale aj v iných mestách. Celkovo je ich však nedostatok, ktorý je potrebné systémovo riešiť. Našťastie okrem nich existuje niekoľko pacientskych združení, ktoré ponúkajú aj takúto pomoc a oporu. Z pohľadu Slovenskej psychiatrickej spoločnosti sa snažíme združiť tieto iniciatívy a vytvoriť spoločnú platformu. Keď niekto ochorie na onkologické ochorenie, tak to ľudí vyhecuje k aktivite. Pacientov s psychiatrickým ochorením choroba pripraví o túto silu a keď ju po úspešnej liečbe nadobudnú, tak sa cítia stigmatizovaní v rámci spoločnosti a hanbia sa o tom hovoriť.
Funguje však jedna veľmi zaujímavá skupina, ktorí sa volajú No more stigma. Je to nezisková organizácia, ktorá združuje mladých slovenských psychiatrov. Zaujímavosťou je, že si tento rok otvorili svoj stánok na festivale Pohoda, kde ľuďom ponúkali priestor sa minimálne porozprávať. Odozva vraj bola enormná, vrátili sa odtiaľ úplne vyšťavení, ale plní elánu do ďalších podobných aktivít.
Podľa mňa urobili úžasnú vec, pretože normálne vám každý psychiater povie, že ako psychiatrický pacient by ste rozhodne nemali chodiť na takéto veľké podujatie. Na festivaloch je veľa ľudí, chaos, nedostatok spánku a alkohol na dosah (pozn. pri užívaní psychofarmakologických liekov sa nemôže požívať alkohol). No táto iniciatíva povedala, príďte a keď vám bude zle, tak sme tu pre vás. Som presvedčená, že toto je najlepšia cesta destigmatizácie pacientov.
Čo si myslíte, prečo je strach z návštevy psychiatra v našej spoločnosti stále tak silno zakorenený?
Človek si povie, že jediné, na čo sa môže spoľahnúť, je jeho vlastný rozum. Keď prestane fungovať rozum, na čo sa môžem spoliehať?! Ľuďom treba hovoriť, že ak sa im niečo takéto stane, nie je to stav, ktorý je nemenný, ale ak sa na nás obrátia, vieme im pomôcť.
Pomáha v tomto smere aj štát?
Poviem to takto, neustále o podporu bojujeme. Budúci rok bude mať 15. výročie Národný program duševného zdravia a sama seba sa pýtam, či budeme trúchliť alebo sa radovať. Necítim veľkú podporu z tohto programu, hoci obsahovo je dokument veľmi dobrý, ale jeho realizácia značne pokrivkáva.
Osobne sa snažím bojovať o systémové zmeny v tomto smere. Myslím si, že zodpovednosť za dušu človeka nemá byť len na pleciach hŕstky psychiatrov, ale je potrebné prepojenie zo sociálnym systémom. Boli sme jedna z troch krajín, ktorá nastúpila na cestu budovania komunitnej psychiatrie. Krajiny, ktoré sú už z hľadiska pokroku v tomto smere ďaleko pred nami, sa od nás kedysi chodili učiť. Psychiatria na Slovensku nielenže stagnuje, ale vrátila sa o niekoľko krokov späť, pretože sme nič do systému neinvestovali a zobrali sme nadšenie ľuďom, ktorí bojovali za slovenskú psychiatriu. Mnohé iniciatívy prekazil aj strach zo zmien, ktorý u nás stále panuje a skepsa z toho, že toľko projektov sa už začalo a nevydržali, tak prečo by tento mal byť svetlou výnimkou.
Smutné je aj to, v akom prostredí musíme pracovať, aký je vizuál psychiatrických pracovísk na Slovensku. Ďalším nemenej dôležitým faktom je, že psychiater na Slovensku vyšetrí denne v priemere 30 pacientov. Pokiaľ počítam správne, jedno vyšetrenie vychádza na cca 16 minút a za takýto krátky čas sa nie je možné venovať pacientovi naplno. Ďalšia vec je, že čakacia doba na vyšetrenie u psychiatra je aj sedem týždňov a to nehovorím o ambulanciách, ktoré vás hneď odmietnu, lebo už naozaj nemajú kapacitné možnosti.
Situáciu sa pokúšajú riešiť ambulancie, ktoré vznikajú bez zmlúv s poisťovňami, pretože dopyt po službe je, ale nie je priestor, kde tú službu vykonávať. Vyšetrenie u psychiatra bez zmluvy so zdravotnou poisťovňou si však mnohí pacienti nemôžu z finančného hľadiska dovoliť, pretože je nutné plne hradiť nielen zdravotné vyšetrenie, ale aj lieky. A to napriek tomu, že celý život platíte do zdravotnej poisťovne.
Pripravujete pacientov aj na návrat do pracovného prostredia?
Na tento účel tiež slúži denný stacionár, pretože do neho dochádza pacient z domu na šesť hodín denne. Nacvičuje si imitáciu pracovných návykov – zotrvať celý deň na jednom mieste, vykonávať určitú aktivitu, spĺňať úlohy a zadania, nemôcť si ľahnúť a zostať v posteli izolovaný od okolia, reagovať na požiadavky.
Tušíte, ako zamestnávateľ vníma, že má vo svojej firme pacienta s psychiatrickou diagnózou?
Väčšina pacientov túto skutočnosť tají, nemajú povinnosť to svojmu zamestnávateľovi hlásiť. Uvidíme, ako to bude, keď bude zavedená elektronizácia zdravotníctva. Snažíme sa však pre náš odbor vybaviť výnimky, aby to bolo bezpečné a aby sme neodradili pacientov od návštevy psychiatra. Myslím si, že v súčasnej dobe sú veľké nároky na zamestnancov a zamestnávateľ si môže vyberať zo širokého portfólia uchádzačov, preto je punc psychiatrickej diagnózy pre týchto ľudí veľký hendikep. Chránených dielní a pracovných miest, ktoré by boli vhodné pre týchto ľudí. je na Slovensku žalostne málo.
Spomínam si, že Liga za duševné zdravie mala kedysi v Bratislave jednu kaviareň, kde pracovali psychiatrickí pacienti. Bol to skvelý a užitočný projekt, ktorý fungoval ako liečebný prostriedok. Liga za duševné zdravie sa aj dnes snaží ponúknuť pacientom a ich príbuzným pomoc a aj globálne oslovovať ľudí na celom Slovensku s cieľom destigmatizovať duševné ochorenia a ich liečbu. Rovnako aj združenie No more stigma robí v tomto smere edukačnú kampaň po rôznych slovenských mestách prostredníctvom diskusií a informatizácie ľudí s cieľom prestať tabuizovať tému duševného zdravia. A to si myslím, že je tá správna cesta.
Máme možnosť my ako spoločnosť pomôcť k tomu, aby téma duševného zdravia nebola tabuizovaná?
Musíme si v prvom rade uvedomiť, že o duševné zdravie sa treba starať a nebrať to ako samozrejmosť. Keď sa staneme viac zodpovední za svoje zdravie, tak si ho začneme aj viac vážiť. Problémom je aj to, že sme vystavení vysokému pracovnému nasadeniu a stresu. Síce dostaneme od svojho zamestnávateľa za nadčasy náhradné voľno, ale kvôli šialeným deadlinom ho nemáme možnosť využiť na relax. Myslím si, že zamestnávatelia by mali pochopiť, že výkonnosť zamestnancov priamo úmerne stúpa s kvalitou ich duševného zdravia.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
