Lucia je spoluzakladateľka Pixel Federation, v rámci ktorého riadi aj Edu Factory. S týmto projektom sa venujú rozvoju a vzdelávaniu detí, a podporujú tiež detský vzdelávací koncept Edulienka. Jej meno sa spája aj s Butterfly Effectom. Má 3 deti, je nadšená bežkyňa a s rodinou rada a často cestuje.
Si matka troch detí. Ako vyzerá tvoj deň s nimi?
Ako ktorý. Sú dni, keď sa nezastavím a vtedy sa hrajú okolo mňa, sú dni, keď sme spolu vonku, kolobežkujeme a robíme si piknik v tráve, dni, keď staviame postavičky z plastelíny, hráme stolové hry, ale sú aj dni, keď robíme len školské projekty alebo keď sa hrajú sami. Môj najobľúbenejší moment je večer, keď ich ukladám a spolu si čítame. Sú omotaní okolo mňa a rozprávajú mi o svojom dni, pýtajú sa a sú nádherne naivní.
Na čo najviac dbáš pri výchove detí?
Na rovnováhu, aby mali dosť pohybu, čítania, hrania, aby sa učili samostatnosti. Vždy mám s každým aspoň jeden projekt na rozvoj, na ktorom pracujeme. Jedného učím odomykať dvere, s druhým pracujeme na vhodných reakciách na sklamanie, s ďalším na samostatnosti pri obliekaní, vyzliekaní ráno, keď je málo času.
So všetkými dbám na to, aby sa sústredili, aby vedeli čeliť strachu, aby sa snažili porozumieť širšiemu kontextu a tomu, že svet sa netočí len okolo nich. Vychovávam ich k samostatnosti, ale zároveň chcem, aby sa naučili spoluexistovať ako malý tím. Veľa si pomáhajú, keď niekto niečo nevie, podporujem, aby ten, ktorý vie, pomohol.
Keď má niekto v niečom emočnú výzvu, tiež sa snažím usmerňovať ich k vhodnému modelu správania. Každý z nich je úplne iný. Najstarší je výborný s digitálnymi technológiami a to odovzdáva mladším. Prostredný je veľmi nadaný na pohyb, tak v tom posúva latku súrodencom. Najmladšia má silný drive a sústredenie, v tom trochu pomáha chlapcom, ktorí sa ľahko rozptýlia. Majú spoločnú izbu, spia vedľa seba na jednom veľkom letisku, spoločne večer čítame, veľa aktivít robíme spolu, lebo je to podľa mňa dôležité.
Osvedčilo sa ti niečo konkrétne pri výchove?
Zrozumiteľné mantinely, postupne odovzdávanie zodpovednosti, konzistentnosť, dôvera a more lásky! Cez výchovu sa učím mnohým hackom na dospelých. Deti dospelým otvárajú oči. Mnohokrát sa mi zdá, že dospelí po ceste akosi zabudnú vidieť podstatu, strácajú sa v nánosoch procesov, zaužívaných postupov a overeného múdra, a pritom úplne jasné veci sa pre nich stavajú nezrozumiteľnými. Zabudnú na radosť z objavovania.
S deťmi sa veľa rozprávame, zabávame, čítame, hráme online aj offline. Niekedy som prísna, a dokonca som prísnejšia ako Šimon. Deti to nemajú radi a aj mi to povedia. A áno, spolupracujú pod atraktívnejším prístupom rýchlejšie, ale dlhodobo to nefunguje. Jediné, čo funguje, je láska a rešpekt. Cez príbeh a zábavu sú aj komplikovanejšie veci zrozumitelnejšie.
Veľa cestujete, ako to vnímajú deti?
Dobrá otázka. Deti sú šťastné kdekoľvek sú, keď majú dobré podmienky. Je im jedno, či je to na zástavke, keď čakáme cestou do školy na električku, alebo je to na nádhernej pláži s čiernym pieskom, na konci sveta, na Havaji.
Čo vnímam ako veľký benefit, pričom oni to takto ešte nevedia pomenovať, ale určite si to všímajú, je práve to, že vidia a zažívajú rôznorodosť a je pre nich samozrejmá. Boli už v Afrike, Severnej Amerike, rôzne v Európe, videli rôzne farby pleti, chutnali rôzne jedlá, kúpali sa vo viacerých oceánoch, videli veľké vily aj plechové chatrče, videli a zažili džungľu, pláže, mestá.
Vždy si pozeráme mapy, rozprávame si o miestach, kde sme, čítame. Nepriamo ich to obohacuje, aj keď to nemá dopad na to, či sú šťastnejší alebo nie. Aj na najkrajšie pláži môže byť človek smutný a v záhrade u starej mamy šťastný.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Prednedávnom si navštívila Fínsko, ktoré je známe svojimi efektívnymi reformami školstva. Dalo by sa niečo z toho, čo u nich funguje, preniesť aj na Slovensko?
Vo Fínsku som bola viackrát a znovu plánujem ísť čoskoro. Je to pre mňa krajina veľmi zaujímavá z biznis perspektívy aj z hľadiska vzdelávania. Videla som, ako sa zo starej nemocnice dá spraviť obrovský inovačný hub. Ako sa angažovanosťou a presúvaním zodpovednosti na jednotlivca od nízkeho veku dá rozvíjať tvorivosť, flexibilita, adaptabilita a kritické myslenie. Ako ľudia, ktorí nie sú naučení na udupávanie vlastných názorov, vedia tvoriť pragmatické riešenia s reálnym vplyvom.
Napríklad, knižnice premenené na komunitné centrá, novorodenecký privítací box do života. Veľa krásnych, rýchlo adaptovateľných náplastí aj systematicky a strategicky nastavených riešení.
Myslíš si, že sú Fíni k tomu vedení odmalička alebo je tak nastavená celá spoločnosť?
Podobnú otázku som dala Petrovi Vesterbacka, bývalému marketingovému riaditeľovi Rovio, ktorí priniesli Angry Birds. On mi vtedy povedal jednu veľmi jasnú a absolútne logickú vetu: „Fínsko si v 70. rokoch stanovilo vzdelávanie ako prioritu, odvtedy robíme všetko preto, aby sme to robili stále lepšie.” A presne o tom to je.
Neexistuje ideálny model, ktorý prinesieme na trh, do škôl či firiem a bude fungovať. Ide o to, že si povieme, že nám na tom naozaj záleží a budeme robiť všetko preto, aby sme ho neustále upravovali a zlepšovali podľa potreby stále sa meniaceho sveta.
Je možné takýto postoj teda preniesť aj do nášho školstva?
Osobne si myslím, že áno. Je to o nastavení, respektíve prenastavení priorít. Keď si povieme, že vzdelaní ľudia sú naša priorita a zároveň pochopíme, že je to dlhodobý proces. Na to, aby uspel, sú nevyhnutní ľudia, ktorí chcú túto víziu napĺňať a “vytrápiť” sa pri tom. Vtedy to môže ísť. Ale nie je možné urobiť to zdola. Je možné tvoriť ostrovy pozitívnej deviácie, je možné ich skúšať škálovať, ale ak sa nastaví priorita zhora, vieme namiesto krokov spraviť skok.
Pracuješ v hernom priemysle, ktorý je plný technológií. Existujú nejaké overené zásady, ako s nimi správne narábať pri výchove detí?
Myslím, že neexistuje jeden recept. Každý si to musí nastaviť, ako mu to vyhovuje. Naša filozofia je, že technológie patria do tohto sveta, tak ich používame ako nástroj. Deti majú limitovaný prístup k technológiám, ale majú. Dbám na to, aby mali rôznorodé podnety, aby mali dosť pohybu, čerstvého vzduchu, kamarátov, koníčkov, spravené projekty, čas na čítanie, kreslenie a, samozrejme, aj na hranie či skúšanie technológií.
Technológie sú veľmi podmanivé, poskytujú nekončiaci obsah, veľa dospelých má problém kontrolovať množstvo času stráveného s technológiami. Deti na toto nemajú mechaniky, sú oveľa citlivejšie na obsah a rozsah využívania, ja verím, že tu je potrebný múdry dospelý.
Ako môžeme vzdelávať deti pomocou technológií?
Technológie sú nástroj, vo vzdelávaní majú svoje miesto rovnako ako ho majú v pracovnom či akademickom prostredí. Dnes už je práca s počítačom, tabletom, laptopom a internetom pre dospelého samozrejmosť. Deti sa musia naučiť v tej džungli orientovať.
Technológie vedia zároveň mnohé témy sprehľadniť, priblížiť. Predstavte si hodinu zemepisu, kde by si deti mohli vo virtuálnej alebo rozšírenej realite pozrieť napríklad Londýn, prejsť sa po pamiatkach, pozrieť si ich bez vysokých nákladov na cestu. A ešte pripadne doplňme históriu, prejdime sa po Tower Bridge spolu s Winstonom Churchilom. Nebolo by to užasné? Ja by som to rada zažila.
Tiež môžu tvoriť doplnok – ako sme si kedysi išli zo školy pozrieť Schindlerov zoznam, dnes si môžu deti zahrať napríklad Valliant Heart o prvej svetovej vojne alebo vo vyšších ročníkoch This War of Mine o civilistoch vo vojne a urobiť z toho spoločný zážitok, ktorý je oveľa hodnotnejší ako prečítanie si faktu.
Naopak, je potrebné im aj pomôcť oddýchnúť si od technológií?
Aj to je nesmierne dôležité. Svet okolo nás je tak nádherný, príroda, architektúra, umenie, šport, cestovanie, hudba, ľudia, dobre jedlo… to všetko sú ako kúsky puzzle, venovať sa len jednej nás ochudobňuje o iné. Rôznorodosť prináša inováciu, porozumenie, podporuje zvedavosť, kreativitu. Málo pozornosti sa v našej kultúre venuje meditácii. Benefity meditácie sú vedecky dokázané, napriek tomu nás úplne míňa.
Čo dnes platí na deti?
Na deti platia príbehy, hravosť a dôvera v rámci rozumných hraníc. Deti potrebujú mantinely, inak nevedia, kde je koniec, pokiaľ majú skúšať. V rámci mantinelov vedia potom krásne, slobodne fungovať a rozhodovať sa. Tieto mantinely sa vyvíjajú v čase. Spolu s deťmi by mala potom rásť aj vzájomná dôvera. Rýchla výhra je využívanie autority, ale tým sa dôvera narúša.
Ako by rodičia mali pristupovať k vytváraniu mantinelov/hraníc?
Keď sa mi narodilo prvé dieťa a opadla zo mňa eufória, porozumela som, že vychovať z bábätka plnohodnotného človeka bude vcelku výzva. Začala som preto veľa čítať o rôznych prístupoch k výchove, no vo mne to spravilo skôr chaos. Snažila som sa prefiltrovať každý overený pristúp cez svoj hodnotový systém, hľadala som prienik s osobnosťou môjho dieťaťa a celkovým rodinným nastavením. Nebolo to jednoduché a s prvým som sa najviac po tejto stránke vytrápila. Tak to ale vnímam až dnes, len krok po kroku som si to užívala a tešila sa z každého úspechu.
Dve veci mi pomohli. V jednej knihe som čítala krásne porovnanie – dieťa, ktoré sa snaží porozumieť, čo môže a čo nemôže, je ako človek v tme, ktorý sa prirodzene posúva rôznymi smermi a hľadá rukami, kde je hranica.
Preto som deťom začala dávať hranice a zároveň som videla, že funguje. Keď majú mantinel odtiaľ potiaľ, vedia všetok priestor medzi ním využívať oveľa konštruktívnejšie, ako keď sa zúfalo snažia hľadať, čo ešte môžu skúsiť.
Druhá vec bola, že v momente, keď deti vedia rozprávať, treba ich učiť komunikovať verbálne. A to robím. Trpezlivo ich odkláňam od plaču, od emotívnej reakcie na neželaný stav a učím ich schopnosti v pokoji verbalizovať svoje potreby, emócie. Nemyslím si, že existuje recept, myslím len, že treba rešpektovať, ľúbiť a neustále sa učiť, byť konzistentný.
Momentálne sa venuješ aj Butterfly Effectu – je takáto forma vzdelávania budúcnosťou alebo tým, čo môže posunúť školstvo?
To je veľmi ťažká otázka. Vzdelávací systém Slovenska potrebuje väčšiu zmenu. Butterfly je zatiaľ veľmi malý projekt a pre veľmi malý výsek, postupne by sme ho radi škálovali, ale najprv musí ukázať, že funguje. My sme vytvorili platformu, na ktorej si môže človek prakticky overiť svoje naučené vedomosti, svoje hypotézy a dostane k tomu mentoring od ľudí, ktorí s témami súvisiacimi s vývojom digitálnych hier a aplikácii dennodenne bojujú na trhu. Prednedávnom sa skončilo prvé kolo, sme veľmi zvedaví na to ďalšie.
Spomínala si väčšiu zmenu v našom školstve, čo presne by sa malo zmeniť?
Nevenujem sa tej téme do najväčšieho detailu, čiže skúsim len zhora a ako aktívny pozorovateľ. V prvom rade spravme zo vzdelávania prioritu, dajme vzdelávaniu jasnú víziu, nájdime správnych ľudí, ktorí sa postarajú o realizáciu tejto vízie. Spravme z učiteľa povolanie, ktoré chcú robiť najlepší. Kriticky prejdime študijné plány a pýtajme sa na pridanú hodnotu vedomosti, ktoré sa do detí snažíme naliať. Sú skutočné pre život a pomôžu im k ich ďalšiemu akademickému rastu?
Nastavme rovnaké príležitosti pre všetky deti, aj pre deti zo znevýhodneného prostredia či pre deti, ktoré sú iné. Nesnažme sa ich unifikovať, porovnávať, ale nastavme očakávania a pomáhajme im nastavovať cestu a byt navigátormi, mentormi na tej ceste.
V Pixel Federation sa venuješ vzdelávaniu v rámci Edufactory. Na čom teraz pracujete?
Edufactory je naša nezisková organizácia. Prostredníctvom nej sa snažíme podporovať zaujímave vzdelávacie iniciatívy či eduktívne hry rôznym pôsobením – poradenstvom, niekedy financiami. Zároveň niekoľko aktivít aktívne tvoríme – tábor pre deti, Butterfly Effect platformu a podobne.
V Pixel Federation sa zároveň venujem vzdelávaniu, konceptu rastu a učiacej sa organizácie. V štandardnejšej firme by sme sa v tomto momente začali rozprávať o HR procesoch. U nás na to ideme viac out of the box (mimo zaužívaného, pozn. red.). Tím okolo mňa má na starosti to, aby sa u nás ľudia cítili dobre, aby mali všetko, čo potrebujú na výkon svojej práce a aby mohli ďalej rásť.
Čo si ľudia aktuálne najviac žiadajú k práci, aby sa cítili dobre?
Pixeláci majú radi najmä stretnutia, kde sú ako tím, kde je jedlo a kde je zábava. Štandard asi pre akúkoľvek firmu. My im na to všetko vytvárame príležitosti. Vyrobili sme hru, Pixel Milionara, pre lepšie spoznávanie sa medzi sebou, kde hádame, kto sa ako volá, v akom tíme pracuje. Je to celkom súťaživé.
Bežali sme tímovo za Biele vrany, Národný beh Devín Bratislava a tí, čo nebehali, stalkovali bežcov a veľa ľudí sľúbilo, že sa pridajú ďalší rok. Robíme Cooking Challenge, kde Pixel tímy súťažia v tom, kto spraví lepšie sushi. V priestoroch máme oddychové zóny, máme stolný futbal, pingpongový stôl, mini fitko. Všetko sú to veľmi aktívne využívané aktivity, priestor či komodity.
Kto je pre teba inšpiráciou vo vzdelávaní na Slovensku?
Z ľudí, ktorých vnímam na Slovensku, je to najme Juraj Hipš, ktorý robí veľmi zaujímave a fungujúce projekty ako Sokratov inštitút či Kamenského inštitút. Zo zahraničných mám rada Kena Robinsona. Veľmi rada si vždy pozriem, či prečítam Simona Sineka. Aktuálne čítam Ricarda Semlera. Poslední dvaja sa venujú skôr biznis perspektíve a dospelým, ale ich pristúp je aplikovateľný na vzdelávanie rovnako.
Verím totiž, že keď sa zameriame na odkrývanie podstaty, aby sme lepšie porozumeli kontextu, keď sa budeme pýtať prečo, keď sa nebudeme báť rôznorodosti, naučíme sa lepšie pracovať v tímoch, flexibilne sa prenastavovať a adaptovať na konštantné zmeny, kde budeme myslieť kriticky, tak budeme mať výrazne lepšie vzdelávanie a svet ako taký.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
