Mária Mattovič Straková: Seniori ocenia, keď ich nevnímate len ako starých ľudí, ale rešpektujete to, čím boli

Mária Mattovič Straková je riaditeľka Ružinovského domova seniorov, najväčšieho zariadenia svojho druhu na Slovensku. Rozprávali sme sa o výzvach, ktorým čelí systém starostlivosti o seniorov na Slovensku, aj o covide, ktorý jej zariadenie zasiahol. Hovorili sme o fyzickom aj psychickom zdraví seniorov a dotkli sme sa aj riešení veľmi citlivej témy –  nedôstojných podmienok a zlého zaobchádzania so seniormi v zariadeniach.

Ako dlho sa venujete práci so seniormi?

Začínala som ako zdravotná sestra a k práci so seniormi som sa postupne prepracovala. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá a nechcem, aby to vyznelo ako klišé, zistila som, že seniori mi dávajú viac ako ktokoľvek iný. Pracujem s nimi od roku 1997 až doteraz so štvorročnou prestávkou, počas ktorej som sa venovala závislým ľuďom.

Ako na Slovensku funguje systém starostlivosti o seniorov?

Funguje na základe Zákona o sociálnych službách, ktorý presne upravuje, kto má na sociálnu službu nárok. Keď pozornosť zúžime na seniorov, rozdeľujeme sociálnu službu na ambulantnú alebo pobytovú. Najviac využívanou sociálnou službou je opatrovateľská starostlivosť v domácnosti. Menej sú využívané denné stacionáre a denné centrá, kam chodí človek, ktorý nepotrebuje aktívnu pomoc, skôr chce vyplniť voľný čas.

Príbuzní starých ľudí riešia ich sociálnu situáciu často až keď sa zhorší natoľko, že sa už o seba nedokážu postarať. Vtedy využívajú zariadenia pre seniorov, pobytovú formu sociálnej služby. Takéto zariadenie je aj to naše.

Zariadenia pre seniorov rozdeľujeme na verejné a neverejné. Faktom ostáva, že zariadení je málo, zoznamy čakateľov sú veľmi dlhé a nie je možné uspokojiť potreby všetkých. Okrem zariadení pre seniorov je málo aj ambulantných foriem starostlivosti, opatrovateliek a opatrovateľov, ktorí poskytujú starostlivosť v zariadeniach alebo vonku. Je to celospoločenský problém.

Ak sa na problematiku nepozeráme len ako na sociálnu službu, ale ako na komplexnú dlhodobú starostlivosť o seniorov, nemali by sme zabúdať na zdravotnícke zariadenia. V tomto prípade by sme však mohli diskutovať skôr o tom, ako systém nefunguje.

V čom je problém?

Najväčšie ťažkosti spôsobuje, že zdravotnícky a sociálny rezort nie sú prepojené. Každý pracuje podľa vlastných legislatívnych usmernení. Kontinuita a prepojenia medzi týmito dvoma zodpovednými rezortami chýbajú.

Ako sa to v starostlivosti o seniorov prejavuje?

Keď človek skončí v nemocnici napríklad na geriatrickom oddelení, môže byť následne ešte presunutý na doliečenie na oddelenie pre dlhodobo chorých. V zmysle lôžkodňa, ktorý preplatí poisťovňa, môže stráviť dva týždne na oddelení a tri týždne na doliečovaní. To je všetko.

Človek však ostane ležať a čo ďalej? Potrebuje hospicovú alebo sociálnu starostlivosť. Ležiaceho starého človeka však najčastejšie pošlú z nemocnice domov, pretože prepojenia medzi jednotlivými rezortami neexistujú. Na Slovensku nemáme nastavený systém, ktorý by sa kontinuálne postaral o starého človeka. Toto suplujú príbuzní.

Ako doteraz vaše zariadenie zasiahla koronakríza? Ako sa so situáciou vyrovnávali vaši klienti a ako zamestnanci?

Začnem od konca. S covidom sme sa postupne naučili žiť. Je fakt, že to trvá dlho. Značne nás to všetkých obmedzilo a hlavne na začiatku zaskočilo. V čase nástupu pandémie som mala šťastie v nešťastí v tom, že som práve končila štúdium odboru verejné zdravotníctvo. Jeho podrobnou časťou bola epidemiológia, preto ma tieto záležitosti nezastihli až tak nepripravenú. Navyše som mala vybudovaný silný tím. Bez svojich manažérov by som situáciu ťažko zvládla.

V našom zariadení sme museli konať okamžite, rýchlo sme zavádzali precízne nastavené protiepidemické opatrenia a striktne ich dodržiavali. Musela som sa zorientovať v sieti usmernení, ktoré ale neboli totožné s nariadeniami vlády. Naučila som sa medzi nimi rozlišovať, veľmi rýchlo na ne reagovať a vykonať zásadné zmeny. Navyše sme situáciu primerane vysvetľovali seniorom aj ich príbuzným tak, aby sa nebáli, spolupracovali a neboli v odpore. Pretože to sa na začiatku stalo.

Ako u vás vyzeralo to kritické obdobie prvej vlny?

Zariadenia sa vtedy vo veľkej miere zatvárali, čo však hraničilo s porušovaním ľudských práv a slobôd. Obmedziť slobodu človeka je možné len ústavne, vládou. Ja to urobiť nemôžem. V realite to znamenalo, že naši klienti v prvej vlne vychádzali von a my sme sa naučili ísť tou ťažšou cestou. Nezatvorili sme dvere, hoci môj vnútorný hlas kričal opak a mala som veľké obavy.

Naše zariadenie na Sklenárovej ulici je najväčšie svojho druhu na Slovensku. Žije tu 288 ľudí. Mnohí z nich bývajú samostatne vo svojich vlastných garsónkach a sú to aktívni ľudia. Podmienkou na to, aby v garsónkach mohli byť, je ich samoobslužnosť. Niektorí z nich stále pracujú. Týchto ľudí jednoducho nemôžete zamknúť.

Všetkými spôsobmi a metódami sociálnej práce, ktoré nám zákon umožňuje, sme s našimi klientami komunikovali. Pri dverách stál sociálny pracovník, ktorý ich usmerňoval a pýtal sa, či nemajú inú možnosť, ako vyjsť von.

Dôvody ich vychádzania boli rôzne. Niekto si chcel ísť nakúpiť aj päťkrát za deň. Bolo treba rátať s každou povahou, vekom, nastavením. Trpezlivo sme im vysvetľovali, že toto nie je správny prístup, ponúkli sme im štyri donáškové služby, ktoré aj tak nevyužívali, bolo to veľmi zložité.

Iné to bolo na lôžkovom oddelení. Keď týmto klientom vysvetlíte, že nie je vhodné vychádzať von, budú sa zdržiavať vnútri a žiť ako komunita. Lôžkové oddelenie máme v našom zariadení na piatom poschodí, ďalších 38 seniorov, ktorých stav si to vyžaduje, je umiestnených v detašovanom, kompletne lôžkovom zariadení na Pivonkovej ulici.

Kedy nastal zlom, v ktorom si začali riziko a nebezpečenstvo viac pripúšťať?

Seniori sa zľakli, keď sa covid začal šíriť, keď zachytili správu o prvých obetiach. Ich častou odpoveďou na obavu, že sa nakazia a ochorejú, bolo: áno, ale ja mám 90, mne je to jedno. Hovorievala som im, prosím vás, bude vám jedno, keď zoberiete so sebou ďalších 10 – 15 ľudí? Toto ich nenechávalo chladnými. Bolo to pre nich veľmi náročné obdobie. Hoci vtedy som si myslela, že je náročné hlavne pre nás, keďže išlo o obrovskú zodpovednosť.

Moji ľudia museli pracovať trikrát toľko čo predtým, tí v priamom kontakte vystavovali seba a svoju rodinu veľkému riziku. Môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že v ochrannom overale nie je jednoduché vydržať hodinu, nieto ešte celý deň fyzicky ťažko pracovať, polohovať, prebaľovať a kúpať našich klientov.

Na druhej strane boli vystrašení seniori. Snažili sme sa im situáciu uľahčiť, ako sa dalo. Ako prvé sme si na overaly napísali mená, aby vedeli, s kým komunikujú. Prvá vlna bola markantná. Obe zariadenia sa nám však vtedy podarilo uchrániť a nákaza k nám neprenikla.

Ako ste zvládli druhú vlnu?

Už na začiatku som pochopila, že jediná cesta, ako túto situáciu zvládnuť, je očkovanie. S očkovaním nemám žiadny problém, som zdravotník, riadim sa svojou hlavou, každý rok sa dávam očkovať aj na chrípku. Moja úloha preto bola zariadiť pre tento kolos čo najrýchlejšie očkovanie.

Spolu s petržalským zariadením sme boli zapojení do pilotnej fázy a väčšinu našich ľudí sme očkovali v januári prvou, vo februári druhou dávkou. Percento zaočkovanosti bolo vysoké.

Ako ste motivovali seniorov k očkovaniu?

Je dôležité povedať, že seniorov v našom zariadení nikto nepresviedčal. Veľmi dôkladne sme však vysvetľovali. Kľúčovú úlohu tu zohrali sociálni pracovníci. Obísť 288 ľudí, vysvetliť im, o čo v prípade covidu ide, informovať o rizikách, komunikovať s ich príbuznými, a to všetko za krátku dobu, ktorú nám ministerstvo zdravotníctva dalo, bolo veľmi náročné. K tomu sme museli pripraviť dokumentáciu každého klienta aj zamestnanca a zorganizovať chod zariadenia tak, aby boli v priestoroch dodržané protiepidemické opatrenia. Jednoducho celé to vymyslieť, zorganizovať a fungovať.

Toto sa podarilo a ja som bola v druhej vlne pokojnejšia. Žiaľ, netrvalo to dlho, pretože koncom januára prenikla korona do nášho detašovaného lôžkového zariadenia na Pivonkovej ulici. Napriek tomu, že sme sa riadili podľa krízového plánu, ľudí oddeľovali a fungovali turnusovým spôsobom.

Išlo o britskú formu, superrýchlo šíriacu sa mutáciu. Ošetrovatelia a celý personál sa v zariadení zavreli a odmakali si to tam. Boli tam mesiac a nakazili sa skoro všetci klienti. Týždeň boli zaočkovaní prvou dávkou vakcíny, protilátky ešte nemali vytvorené. Ochorenie však malo ľahší priebeh a zobralo so sebou minimum ľudí.

Podarilo sa vám zaočkovať všetkých?

Nezaočkovaných máme 30 seniorov a 35 zamestnancov, podiel zaočkovanosti je okolo 89 %, čo je veľmi vysoké číslo.

Boli takí, čo čakali, či sa nám po očkovaní niečo nestane, a keď sa presvedčili, dali sa zaočkovať aj oni. Ešte stále však máme váhavcov, hlavne z radov zamestnancov. Na jednej strane tu máme 90-ročných ľudí, ktorí sa o svoje životy a zdravie báli a netrpezlivo čakali na vakcínu, na strane druhej sú zdravotníci, väčšinou nižší zdravotnícki pracovníci ako opatrovateľky, ktoré mali s očkovaním často problém.

Čudujem sa im a považujem za rozumné, aby bolo vydané nariadenie o očkovaní zdravotníckeho personálu. Vystavujú sa enormnému riziku a riziku vystavujú aj seniorov.

Aká pomoc zo strany štátu vám chýbala a čo, naopak, fungovalo dobre?

Myslím si, že na začiatku sa rovnako ako my, učil aj štát. V prvej vlne úlohu štátu suplovali samosprávy. Našim zriaďovateľom je mestská časť, a samospráva nám bola veľmi nápomocná, v začiatkoch pandémie nám starosta zabezpečil otestovanie PCR testami pre celé zariadenie. To bola veľká pomoc. Pomohli nám aj s ochrannými pomôckami. Bolo potrebné ich riešiť rýchlo a peniaze na ne byť museli, hoci neboli naplánované v 8 klientov a lehote, ktorú sme mali, likvidačné.

Za hlavné negatívum zo strany štátu som vnímala nejednoznačné usmernenia, ktoré neboli správnym spôsobom distribuované. To sa zlepšilo, teraz sa k nám informácie dostávajú cez vyššie územné celky. Na začiatku som si všetko prácne dohľadávala.

Právnik zariadenia ma doslova musel naučiť, ako sa v tom orientovať, učila som sa rozlíšiť medzi usmernením nášho rezortného ministerstva a vládnou vyhláškou, ktorá je pre nás, na rozdiel od usmernenia, záväzná. Museli sme zriadiť krízový štáb, konať ihneď. Často som sadala do auta v sobotu aj nedeľu a utekala do zariadenia pri každom pozitívnom prípade.

Hoci usmernenia boli tiež niekedy sporné, ľudsky sa mi dobre spolupracovalo s našim rezortným ministerstvom sociálnych vecí a rodiny. Zistila som to v čase, keď som išla krízovo riadiť zariadenie na Pažítkovej ulici, kde sa situácia vyhrotila po korone. S ministerstvom som vtedy musela intenzívne komunikovať.

Vyšli nám v ústrety. Keď to bolo potrebné, našli ľudí, ktorí tam chýbali, potrebných psychológov, pomohli s ochrannými pomôckami. Boli dostupní na telefóne, pomohli s krízovou intervenciou pre ľudí, ktorí vyhoreli.

Ako sa vám podarilo udržiavať svoj tím v takom obrovskom nasadení?

Viete, pracovať v takomto zariadení môže naozaj len ten, kto takúto prácu naozaj robiť chce. Platy majú naši zamestnanci nastavené najlepšie, ako je to za daných okolností možné. Na slovenské pomery ich majú slušné, ale na to, čo robia, je to stále nič. Niekto by za tie peniaze možno ani nevstal z postele, oni sú ochotní riskovať svoje zdravie a pracovať, keď to bolo nutné, aj 20 hodín denne.

Nikto z nich to neodmietol. V každom slušnom štáte by malo byť samozrejmé, že človek za kvalitne odvedenú prácu dostane adekvátnu mzdu.

Náš tím sa kreoval dlho, bol to proces a ten, pre koho táto práca nie je zároveň aj poslaním, z neho automaticky vypadol. Jednoducho to nedal. Na začiatku, prvý trištvrterok, bola fluktuácia vysoká. Potom sa tím stabilizoval, no po druhej vlne korony prišla fluktuácia opäť. Niektorí, aj veľmi kvalitní ľudia, absolútne vyhoreli, pretože doteraz tu nemáme priestor na mechanizmy, ktoré by vyhoreniu zabránili.

Vytvorenie stabilného tímu nám trvalo roky. Podarilo sa a dnes si môžem povedať, že je to super. Dúfam, že vydrží, lebo každý máme svoje limity. Uvidíme.

Držím vám úprimne palce. Môžete nám priblížiť osudy príchodu vašich klientov do zariadenia? Ocitli sa tam niektorí preto, že nemali inú možnosť?

Osudy našich klientov sú rôzne. Znova by som rozlíšila ľudí, ktorí sú v garsónkach a potom tých, ktorí prešli prirodzeným spôsobom na lôžko. Jednou z výhod nášho zariadenia je, že my sa o seniora dokážeme postarať až do konca. To znamená, že keď sa človeku na garsónke zhorší zdravotný stav, presunieme ho na lôžko aj za cenu toho, že nám nejaký čas obsadzuje naraz dve miesta. Mesiac – dva ho necháme na lôžkovom oddelení, ale všemožne sa snažíme postaviť ho na nohy.

Jedna z vecí, ktorá sa nám naozaj podarila, je perfektná fyzioterapia. Tá totiž v týchto typoch zariadení nie je povinná, je len doplnkovou službou, čo považujem za veľkú hlúposť, pretože práve ona je alfou a omegou kvalitnej starostlivosti o seniorov. Vďaka dobrým fyzioterapeutom sme dokázali mnohých ľudí vrátiť z lôžka na garsónku.

A čo v prípade, že sa to nepodarí?

Býva to ťažké. Presun na lôžko vnímajú naši seniori ako svoju konečnú. Vo svojej podstate to tak vnímať môžeme, ale stále ide o to, aká tá konečná bude. Pretože svoje, povedzme, posledné tri roky života môžete dožiť kvalitne s kopou aktivít, ak fyzioterapeut váš stav dostane do stavu aspoň čiastočnej mobility. V zariadení máme aktuálne len jedného človeka, ktorý absolútne leží.

Máme tu rôzne osudy. Tí, ktorí k nám prichádzali do garsóniek, zvyčajne prichádzali sami. Garsónku vnímali skôr ako vlastný byt, s ktorým neprichádzajú o svoje súkromie. Mali však istotu, že priamo v budove majú lekára a keď sa im niečo stane alebo spadnú, zdvihnú telefón a dovolajú sa. Tí, čo horšie chodia, majú aj vlastné pagere, pípnu a príde sestrička. Vedia, že dostanú pomoc.

Iné to je s ľuďmi, ktorí sa k nám dostanú už ako chorí. Tí takto skončiť nechceli a ich osudy sú rôzne. O mnohých sa príbuzní krásne starajú až do konca, ale nie je málo tých, čo prichádzajú zbavení majetku a ich príbuzní sa už neozvú, čo je veľmi smutné.

Občas sa v médiách objavia znepokojivé správy o nedôstojných podmienkach v zariadeniach a zlom zaobchádzaní zamestnancov voči seniorom, ktorí tam žijú. Vy sama ste boli poverená dočasným krízovým riadením jedného zariadenia po takomto zlyhaní. Ako sa to môže stať a aké mechanizmy by mali fungovať, aby sa tomu zabránilo?

Mali by fungovať správne nastavené kontrolné mechanizmy na všetkých úrovniach. Na začiatok treba povedať a možno sa to mojim kolegom, odbornej verejnosti, nebude páčiť, ale veci treba pomenovať pravým menom – takéto veci sa v zariadeniach dejú. Bohužiaľ, toto je vždy záležitosť vedenia.

U nás človek, ktorý sa zle správa k seniorovi, tu neostane ani 20 minút. Len tak vyselektujete tím, ktorý bude fungovať. Vždy to ale musí viesť od tej najnižšej úrovne vedenia po najvyššiu. Je to vecou nastavení, kontroly a komunikácie.

Spolupráca musí fungovať aj so zriaďovateľom a musia byť správne nastavené kontrolné mechanizmy týchto zariadení. Problém je, že zariadenie nášho typu má možnosť kontrolovať niekoľko inštitúcií, ale žiadna nemá povinnosť vás usmerniť, nepríjemné veci si prehadzujú ako horúci zemiak.

Jednu vec môže kontrolovať zriaďovateľ, čiže v tomto prípade miestny úrad a to konkrétne hospodárenie s rozpočtom a peniazmi. Ale miestny úrad nekontroluje starostlivosť o seniorov a či postupujete v súlade so zákonom o sociálnych službách. To kontroluje vyšší územný celok. Poskytovanie ošetrovateľskej a opatrovateľskej starostlivosti však už nekontroluje.

Toto kontroluje ďalšia inštitúcia, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Hygienické pomery kontroluje hygiena. Každá inštitúcia je oklieštená v rámci svojich kompetencií, a potom niektoré veci jednoducho nerieši. Veľmi dôležité tiež je, aby kontroly neboli vykonávané iba formálne. Mali by byť, podľa môjho názoru, štandardizované. Musí byť vytvorený jasný štandard, čo, kedy a v akých intervaloch majú kontrolovať. Výsledky musia byť merateľné a jasné.

Čo myslíte, koľko je na Slovensku zariadení pre seniorov? Asi tisíc. Koľko bolo uskutočnených kontrol za minulý rok? Možno pätnásť. Toto je realita. Možno si to predstavujem príliš jednoducho, ale zdravý sedliacky rozum mi hovorí, že by veľmi pomohlo vytvorenie jedného kontrolného orgánu, ktorý by bol kompetentný skontrolovať všetko v jasne nastavenom štandarde.

Okrem zariadení štátnych u nás fungujú aj súkromné. Ako sa vykonáva kontrola u nich?

Pokiaľ sú súkromné zariadenia v registri poskytovateľov, podliehajú kontrole, ktorá je totožná s kontrolou u verejných poskytovateľov. Pokiaľ sa v registri nenachádza, zariadenie je neskontrolovateľné, nikto o ňom nevie. Otázkou je, ako môže fungovať a kto kontroluje, či všetky zariadenia, ktoré na Slovensku poskytujú služby seniorom, sú zapísané v registri poskytovateľov.

Prípad zlého zaobchádzania so seniormi sa stal v zariadení na Pažítkovej. Po zistení desivých skutočností a vyšetrovaní vedenia zariadenia ste boli poverená dočasne toto zariadenie viesť vy. Prípad bol medializovaný a nebol jediný. Hýbu sa reálne v systéme veci dopredu, aby k takýmto tragédiám v budúcnosti nedochádzalo?

Momentálne je priskoro niečo vyhodnocovať. To, čo som zažila, už nikdy zažiť nechcem. Keď človek takéto niečo vidí, kladie si otázku, či vôbec zostať a ako ďalej fungovať. Úprimne, mala som pocit, že bojujem aj s odbornou verejnosťou. Týranie seniorov je veľmi citlivá téma.

Na dotknuté osoby bolo podané rozsiahle trestné oznámenie. Nemôžem zachádzať do podrobností, pretože nie je ukončené, ale spisový materiál, ktorý sme poskytli vyšetrovateľom vrátane fotodokumentácie, ošetrovateľskej dokumentácie a krvných testov, bol veľmi rozsiahly. Verím, že bude dotiahnutý do úspešného konca.

Prekvapila ma mentalita ľudí, pracovníkov z vnútra zariadenia. Nikto sa podľa mňa nenarodí len dobrý alebo len zlý. Často sa ľudia takými stanú a ja som v tom zariadení našla štábnu kultúru, tolerujúcu zaobchádzanie ďaleko prekračujúce hranicu. Išlo o konanie, ktoré môžeme označiť za fyzické aj psychické týranie, avšak tí pracovníci nedokázali vyhodnotiť, že to ich správanie už takým je.

Toto sú neprípustné veci, nesmú sa diať. V našom zariadení ich nenájdete, tu by to jednoducho povedal jeden na druhého. Ak niekto čo i len skríkne na klienta, je to neakceptovateľné.

V žiadnom prípade vec nechcem zľahčovať. To, čo sa stalo, absolútne odsudzujem, len chcem poukázať aj na fakt, že tí ľudia pracovali veľa, mali mnoho hodín nadčasov, v tom zariadení ich bolo dlho veľmi málo a vyhoreli. Prepracovaný človek je zlý, často agresívny, lebo nevládze.

Jedna vec je štábna kultúra a nastavenie, druhá preťažovanie personálu, ktoré môže vyústiť až do takéhoto zlyhania. Kvalitný zdravotnícky personál je dlhodobo poddimenzovaný, nájsť ho je v dnešnej dobe obrovský problém.

Na tomto prípade ma zarazilo aj to, že neexistuje žiadna zákonná páka, ktorá by ľuďom, ktorí tu zlyhali, zamedzila v budúcnosti pracovať v takomto zariadení. Neprechádzajú psychotestami, týchto ľudí nikto nemonitoruje. Pokiaľ nebudú odsúdení za trestný čin týrania, môžu kedykoľvek prísť do iného zariadenia a stále sa nájde niekto, kto ich zoberie, pretože personálu je akútny nedostatok.

Zamestnancov v zariadeniach je málo, starých ľudí, naopak pribúda. Čo je potrebné neodkladne zmeniť v našom systéme starostlivosti o seniorov? Aké sú inšpirácie zo zahraničia?

Hlavne treba systematizovať starostlivosť o seniorov a integrovať to, čo som spomínala na začiatku, zdravotnícky a sociálny rezort.

Inšpirovať zo zahraničia by sme sa mohli napríklad posilnenou domácou starostlivosťou, prideliť seniorovi zdravotné pomôcky a asistentov, ktorí by boli podľa potreby k dispozícii 24 hodín. Pretože my môžeme hovoriť o úžasnej starostlivosti v zariadení, ale pre človeka je naozaj lepšie dožiť svoj život vo svojom prirodzenom prostredí. Vo vyspelých krajinách je to bežné.

Pokiaľ hovoríme o zariadeniach, dnes sa rieši jednak ich bezbariérovosť, ale hlavne ich zmenšovanie, roztrieštenie na menšie zariadenia rodinného typu. Ide o proces deinštitucionalizácie. Teraz hovorím trochu proti sebe, keďže naše zariadenie je najväčšie svojho druhu na Slovensku. Budúcnosť je však jednoznačne v menších centrách starostlivosti.

Rozdrobenie veľkých inštitúcií na menšie, skôr komunitné zariadenia sociálnej starostlivosti, sme spomínali aj v rozhovore so Soňou Holúbkovou. Myslíte si, že je deinštitucionalizácia aktuálnou prioritou štátu?

Budem úprimná. Môj dojem je, že ide o prioritu štátu len pred voľbami. Realizácia takéhoto zariadenia sa mala uskutočniť v Bratislave v Prievoze v blízkosti kaštieľa a mne sa to veľmi páčilo. Občania sa však proti návrhu vzbúrili. V Nemecku v podobných zariadeniach žijú seniori kvalitne, majú všetko, čo potrebujú a do konca svojho života nemusia fungovať v inštitúcii.

Asi každý z nás si želá dožiť svoj život doma. Je to však vždy možné? S čím všetkým musia príbuzní počítať, keď sa chcú postarať doma o svojho seniora?

Z môjho pohľadu sa to dá vždy. Ide o to, či to každý dokáže a vie, ako na to. Vyžaduje si to totiž značnú obetu alebo veľa peňazí. Jednak musíte človeku zabezpečiť primerané zdravotné pomôcky. Potrebujete informácie, ako a kde ich získať, následne množstvo pečiatok odborných lekárov a schválenie revíznym lekárom. V zahraniční je systém zdravotnej starostlivosti nastavený tak, že nárok na pomôcky pri platení poistného je jednoducho automatická záležitosť.

Ďalej je nutné postarať sa o bezbariérovosť a o to najdôležitejšie, opateru. Buď sa opatrovateľom stane príbuzný alebo je treba zabezpečiť odbornú opateru. Prvý prípad vyžaduje od človeka, aby sa vzdal svojej práce. V tom druhom veľa peňazí. Navyše zohnať kvalitného človeka na opatrovanie nie je jednoduché.

Keď k nám prídu príbuzní, že už to doma nezvládajú, majú výčitky. Poviem im, že pokiaľ to cítia tak, že starostlivosť už sami naozaj nezvládnu, nech urobia to, čo je treba a my im zabezpečíme to, čo vieme, aby ich senior dožil dôstojne. Nesľubujeme hory doly, ale mnohí sú príjemne prekvapení.

Aké sú najväčšie predsudky spoločnosti o senioroch?

Neviem, či je to predsudok, ale vnímam, že starí ľudia sú v našej spoločnosti často považovaní za záťaž. Pre mňa je to vážny problém, pretože spoločnosti už niečo odovzdali a mnohí jej ešte stále vedia veľa dať.

Často sa stretávam s tým, že starého človeka označia za dementného, hoci demenciou vôbec netrpí, len napríklad nepočuje. Seniori tiež ocenia, keď ich nevnímate len ako starých ľudí a nesprávate sa k nim infantilným spôsobom ani keď sú na lôžku. Jednoducho rešpektujete ich integritu. Veľmi ich poteší, keď ich akceptujete a rešpektujete to, čím boli, oslovíte ich napríklad: pani doktorka, pán profesor, a podobne.

Vo vašom zariadení žijú spoločne seniori s rôznymi životnými príbehmi aj pochádzajúci z rôzneho prostredia. Vnímate, že sa medzi klientmi vo vysokom veku stierajú aj spoločenské rozdiely?

V našom zariadení pre seniorov máme naozaj širokú škálu ľudských osudov. Žijú tu ľudia s vysokoškolským vzdelaním, robotníci, máme tu režiséra, spisovateľku, novinárku, lekárku.

Spoločenské rozdiely sa vekom podľa mňa až tak nestierajú. Hrany sa síce časom obrúsia, ale staroba dokáže vyhrotiť vaše dobré aj horšie vlastnosti.

Seniori, tak ako my všetci, sú rôzni, šablóna, že typický starý človek je pokorný, múdry s nadhľadom alebo naopak škriepny a tvrdohlavý, neexistuje. Na jednej strane to medzi nimi veľakrát iskrí, na druhej zas vedia prekvapiť svojou múdrosťou a láskavosťou. Povedia vám, že oni sa už nikam nemusia ponáhľať.

Máme tu vyše 80-ročnú pani, bývalú zdravotnú sestru, ktorá ešte teraz chodí pracovať. Keby ste ju videli, tipnete jej maximálne 70 rokov. Pri sile aj psychickom zdraví ich drží práve aktivita. Mnohí z nich sa zapájajú aj do našich organizovaných aktivít a celkom prirodzene sa v rámci nich spájajú s ľuďmi, s ktorými si rozumejú. Je to normálne.

Predstavujem si, že odchod do dôchodku musí byť ťažký najmä pre ľudí, ktorí žili aktívnym životom, zastávali významné pozície, ich názor bol uznávaný. Pomáhate vašim klientom aj s vyrovnaním sa s touto zmenou po psychickej stránke?

Snažíme sa na to dávať pozor. Existuje na to špecializované sociálne poradenstvo, ktoré by mal byť schopný poskytnúť každý sociálny pracovník s vysokou školou.

Naši obyvatelia majú pridelených svojich kľúčových sociálnych pracovníkov aj zdravotníkov. Znamená to, že pre nich pracujú všetci, ale majú svojho kľúčového, za ktorým môžu prísť s čímkoľvek potrebujú a vybavia to s ním.

Súčasťou tímu sociálnych pracovníkov sú u nás dve psychologičky. Psychologičky v našom zariadení nepracujú separátne, ale veľmi dobre spolupracujú a reflektujú názor zdravotníka a sociálneho pracovníka. Keď je problém, ktorýkoľvek z nich môže zvolať interdisciplinárny tím.

Tím je zložený zo všetkých odborných pracovníkov, ktorí pracujú s človekom, zdravotník, sociálny pracovník, fyzioterapeut a psychológ. Nájdu spoločnú reč a cestu. Veľakrát pracovníci, ktorí sú pozične aj kompetenčne na nižšej pozícii, vedeli najlepšie identifikovať a upozorniť naše psychologičky na ľudí, ktorí ich pomoc potrebovali.

Stáva sa, že sa vám vaši klienti zdôveria s niečím, čo v živote ľutujú, prípadne, že by urobili v živote inak?

Áno, deje sa to. Zveria sa častejšie mojim kolegom ako mne, keďže mám už na nich menej času, čo mi je ľúto a chýba mi to.

Najviac naši seniori bilancujú a rozmýšľajú, čo by urobili inak vtedy, keď sú veľmi chorí, keď sú na sklonku života. Kolegovia prešli špeciálnym školením, ako komunikovať s umierajúcim a paliatívnym klientom. Sú to náročné veci, na to potrebujete aj spôsob, ako sa sami očistíte, aby vás to celé nezhltlo. Nech sa však zveria komukoľvek, pravidlom je, že to u toho človeka ostane.

Ak vychádzam z mojej skúsenosti, zvyčajne ľutujú len to, čo neurobili. Zo strachu alebo nejakej predpojatosti. Najmä muži.

Ako a kedy sa začať pripravovať na vlastnú starobu?

Príprava na starobu je kontinuálny proces. Myslím si, že sa na ňu treba pripravovať celý život v niekoľkých rovinách. Ide o to, ako sa na ňu pripravíte psychicky, fyzicky a potom ako sa s ňou zmierite. Všetko to súvisí so spôsobom, akým žijete a akým pracujete. Workoholik prechod do života, ktorý je z jeho pohľadu neaktívny, znáša ťažšie. Ak sa niekto celý život nestará o svoje zdravie, na sklonku života to bude na ňom vidieť a v takom prípade môžeme len ťažko hovoriť o aktívnej starobe.

V konečnom dôsledku nám všetkým ide o to isté. Želáme si peknú zdravú jeseň života, prežitú aktívne a v kruhu rodiny. Ale aby sa to stalo, je nutné pre to celý život niečo robiť. Musíme sa starať o svoje zdravie. Koľkí z nás chodia na preventívne prehliadky? Koľkí fajčia, prejedajú sa, nešportujú? To sú všetko veci, ktoré človeka predisponujú istému spôsobu starnutia.

Na spoločnosti je, aby staroba mohla byť aktívna, aby pre seniorov boli vytvorené aktivity a aby si ich aj mohli dovoliť. Koľkí naši ľudia chodia, tak ako rakúski seniori, na výlety? A prečo by nemohli? Je to celospoločenský problém. My ako spoločnosť musíme pracovať na tom, aby sme starli aktívne, aby sme sa starnutia nebáli, aby to pre nás bola ďalšia dimenzia.

Posun, že tak toto som nemohla robiť, ale môžem to robiť teraz, pretože mám na to kopu času. Možno som musela veľa pracovať a neužila som si svoje deti, ale teraz si užijem vnúčatá a partnera a celý život budeme žiť a starať sa o seba tak, aby sme boli čo najdlhšie zdraví.

Každý z nás starne, ale málokto o tom hovorí rád. Ako vnímate príchod staroby vy osobne?

S pokojom a pokorou. Mnohé veci musím aj ja zmeniť, pretože som celý život veľmi veľa pracovala aj na úkor vlastných záujmov a osobného života, čo nie je správne.

Rozhodla som sa, že keď isté veci dotiahneme do konca, skúsim sa venovať viac sebe a svojej rodine. Starobu prijímam s pokojom a s vedomím, že viem, čo idem robiť, čo si idem doplniť a s jasnou predstavou, ako by som chcela ďalej žiť. Teoreticky to ovládam.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

seniori spoločnosť zdravotníctvo