Martin Kováč: Kresťanstvo môže v súčasnosti vyzerať inak

Martin Kováč je kňaz českej starokatolíckej cirkvi s poverením pre službu na Slovensku. Jeho záujem o teológiu ho viedol k štúdiu na katolíckej a zároveň evanjelickej fakulte. V našom hlavnom meste vedie spoločenstvo Starokatolíci v Bratislave, ktoré predstavuje otvorenú, modernú a ľudskú tvár cirkvi. Zároveň je súčasťou diskusnej série na stredných školách, kde s ďalšími duchovnými predstaviteľmi vedie debaty o xenofóbii a náboženskej neznášanlivosti.

V minulom roku si bol vysvätený za kňaza starokatolíckej cirkvi. Vyrastal si však v tradičnej katolíckej rodine, navštevoval rímskokatolícku školu… Čo bol ten zlom, že si sa rozhodol pre zmenu cirkvi?

Je ťažké nájsť jeden moment. Myslím, že dôvodov bolo viacero. V tínedžerskom veku som prvýkrát pocítil povolanie do kňazstva. Veľmi skoro som však spoznal moju súčasnú manželku Lucku a vedel som, že povolanie k celibátu, ktorý vyžaduje rímskokatolícka cirkev od svojich kňazov, nie je mojou životnou cestou. Napriek tomu som však mal veľmi rád teológiu, takže som sa rozhodol študovať súbežne na katolíckej i evanjelickej fakulte v Bratislave, čo je na slovenské pomery dosť netradičné.

Myslím, že práve v tejto etape sa moje kroky začali postupne rozchádzať s rímskokatolíckou cirkvou. Na evanjelickej fakulte ma predmety veľmi bavili a v ročníku sme sa stretli so spolužiakmi, s ktorými sme si ľudsky veľmi dobre sadli. Na konzervatívnej katolíckej fakulte mi však niektorí pedagógovia s vážnym výrazom v tvári povedali, že na oboch fakultách naraz študovať nemôžem, inak ma nepripustia ku skúškam. Správny katolík sa vraj musí vedieť rozhodnúť.

A tak som teda poslúchol a ako „správny katolík“ som zostal na evanjelickej fakulte. To sa ale nestretlo s porozumením v mojom domácom rímskokatolíckom okolí. Bolo to niekoľko veľmi nepríjemných skúseností, ktoré ma postupne viedli k presvedčeniu, že v rímskokatolíckej cirkvi už pre mňa viac nie je miesto. Zároveň som však videl, že evanjelická spiritualita a liturgia mi nesedia, a že problémy, ktoré som videl v evanjelickej cirkvi na Slovensku, boli úplne analogické tým, ktoré som zažíval v rímskokatolíckej cirkvi.

A práve v tomto čase som zhodou rôznych okolností narazil na teologické texty zo starokatolíckeho prostredia. O starokatolíckych cirkvách som dovtedy vôbec nič nepočul, no pohľad na kresťanstvo, ktorý som tu našiel, veľmi dobre súznel s mojím vlastným. Napriek nešťastnému názvu ide totiž o otvorené, demokratické, liberálne a veľmi ľudské cirkvi, ktoré sa neboja aktuálnych otázok a výziev.

Aké boli tvoje začiatky v tejto cirkvi?

Začiatkom roka 2011 som dostal svoje prvé štipendium na študijný pobyt na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde som študoval starokatolícku teológiu a neskôr som sa stal aj členom starokatolíckej farnosti. V tejto cirkvi a farnosti som sa úplne prirodzene cítil ako doma. Nebola to teda pre mňa žiadna radikálna zmena cirkvi. Keď som spoznal takúto alternatívnu tvár katolíckeho kresťanstva, bol som presvedčený, že v takéto kresťanstvo som vlastne vždy veril, len som si nevedel predstaviť, že môže aj reálne existovať. Napriek tomu, že ide o maličkú cirkev, svoju katolicitu, teda všeobecnosť svojho kresťanstva, prežívam oveľa širšie.

Cítiš rozdiel medzi slovenskými a českými veriacimi?

Áno, ten rozdiel je veľmi citeľný. Kresťanstvo na Slovensku je stále veľmi ľudové a do značnej miery aj masové. V Česku sú kostoly prázdnejšie, no viera býva o to viac vecou osobného rozhodnutia a vnútorného presvedčenia. Kým sa kresťania na Slovensku snažia často svoje záujmy presadzovať aj politicky, v Česku sú si cirkvi vedomé svojho menšinového postavenia, a tak nevystupujú tak často z pozície moci, ale skôr ako jeden z viacerých hlasov v spoločenskom dialógu.

Rozdiely je cítiť aj na teologických fakultách. Z mojej skúsenosti sa mi zdá, že teológia sa v Prahe študovala o dosť kritickejšie. Otázky, ktoré si pedagógovia i študenti kládli, boli odvážnejšie. Celá atmosféra bola oveľa menej konfesionálna. Na husitskej fakulte študujú popri sebe veriaci z tých najrôznejších cirkví, ale aj Židia či vyznávači iných náboženstiev a aj veľké množstvo neveriacich. Štúdium teológie tak neprebieha v uzavretej bubline nejakého kňazského seminára, ale v úplne normálnom kontakte s tými najrôznejšími názormi. A to mi je veľmi sympatické.

Ako by si popísal hlavnú náplň spoločenstva Starokatolíci v Bratislave, ktoré vedieš?

V prvom rade sa snažíme ukázať, že kresťanstvo môže v súčasnosti vyzerať inak, ako si ho väčšina ľudí okolo nás predstavuje. Spája nás, že sa pomerne kriticky pozeráme na smerovanie etablovaných kresťanských cirkví na Slovensku, no nechceme rezignovať. Chceme naopak ponúknuť spoločnosti reálnu alternatívu.

Nevnímame cirkev ako spoločenstvo svätých a dokonalých ľudí, ale skôr ako komunitu hľadajúcich, ktorí chcú nasledovať Boha vo svojich konkrétnych, a často aj neľahkých životných situáciách. Veríme v Boha, ktorý nevylučuje nikoho. Vítaný je teda u nás úplne každý – bez ohľadu na národnosť, farbu pleti, sociálne postavenie, rodinný stav či sexuálnu orientáciu.

V súčasnosti je ťažiskom našej duchovnej služby nedeľná bohoslužba, no nechýbame ani na väčších kultúrnych podujatiach, kde radi vstupujeme do dialógu. Ako kňaz som taktiež v rámci svojich časových možností popri civilnom zamestnaní dostupný našim veriacim na rozhovor, spoveď či domáce slávenie omše aj počas týždňa.

Ako by mala podľa teba mala vyzerať moderná cirkev?

Keď sa snažíme definovať akýsi ideál starokatolíckeho kresťanstva, zvykneme hovoriť o cirkvi, ktorá je otvorená, komunitná, demokratická, ekumenická a najmä ľudská. Neveríme v klerikalizmus ani v kresťanstvo založené na presne vymedzených doktrínach, príkazoch a zákazoch. Veríme, že v každej dobe prichádzajú nové výzvy a otázky, na ktoré je potrebné odpovedať vždy nanovo. Niektorí kresťania si myslia, že vernosť kresťanskej tradícii znamená, že budeme jednoducho presne to isté opakovať z generácie na generáciu, lebo to tak vždy bolo. Živá tradícia však pre mňa znamená, že sa nebojíme vstupovať ani do kritického dialógu s minulou praxou a nanovo ju revidovať v našom kontexte.

Pre mňa osobne moderná cirkev predovšetkým nikoho nevylučuje a snaží sa v prvom rade načúvať človeku a jeho konkrétnej situácii. Moderná cirkev má byť podľa mňa finančne nezávislá od štátu a maximálne transparentná vo svojom financovaní. Má byť prorockým hlasom, ktorý je počuť v dôležitých spoločenských situáciách a keď je to potrebné, nemá sa báť postaviť ani proti mocným tohto sveta.

Moderná cirkev sa podľa mňa má taktiež zasadzovať za rovnosť a zodpovednú slobodu všetkých ľudí, má sa usilovať o rodovú rovnosť – napríklad aj prístupom žien ku všetkým formám duchovnej služby a vedúcim pozíciám. Nové formy, napríklad partnerského spolužitia, nemá moderná cirkev apriori odsúdiť, ale má sa skôr usilovať hľadať cestu, ako ich možno čo najlepšie žiť v súlade s Ježišovým evanjeliom. V neposlednom rade považujem za potrebné, aby boli cirkvi ekologicky zodpovedné, ako k tomu dnes často vyzýva aj rímsky biskup – pápež František.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Na Slovensku sme prijali novelu ústavy, iniciovanú práve strachom z ohrozenia tradičného statusu manželstva. Pri inej príležitosti žiadajú zástupcovia viacerých kresťanských cirkví stiahnutie podpisu Slovenska pod Istanbulským dohovorom. Hovoríš, že starokatolícka cirkev sa k týmto otázkam stavia inak? Nie je to v konflikte s tým, ako to vníma väčšina veriacich?

Áno, starokatolícke cirkvi tieto otázky vnímajú inak. Už v 90-tych rokoch starokatolícke cirkvi v nemecky hovoriacich krajinách podstúpili náročné debaty o liturgickom požehnávaní párov rovnakého pohlavia a svätení žien do duchovnej služby. Naša česká cirkev zatiaľ ženy svätí len za diakonky a nemá vlastný obrad požehnania homosexuálnym párom, no svätenie žien do všetkých stupňov úradu považuje za otázku ľudského práva, nie nemennej teológie, a homosexuálov povzbudzuje vstupovať do zodpovedných vzťahov – registrovaných partnerstiev.

Otázkou je, čo znamená väčšina veriacich. Keď sa pozrieme na západ od nás, väčšina cirkví v Európe rozmýšľa a koná úplne inak ako cirkvi na Slovensku. Zdá sa, akoby sa tu vytvorila akási konzervatívna bublina a cirkevní predstavitelia svojimi radikálnymi prejavmi len budujú vyššie múry namiesto hľadania porozumenia.

Z čisto slovenskej perspektívy teda možno vyčnievame z radu, no v širšej perspektíve sa hlásime k veľmi širokému prúdu súčasného kresťanstva, ktoré sa na tieto otázky pozerá inak. Starokatolícke cirkvi sú v takzvanom plnom sviatostnom spoločenstve s veľkými anglikánskymi cirkvami a najnovšie aj s luteránskou Švédskou cirkvou, ktoré sú vo svojich krajinách najväčšími cirkvami so širokou členskou základňou. Naše prístupy teda spadajú do tohto prúdu súčasného kresťanstva.

„Stretnú sa kresťan, moslim a žid…“ môže znieť ako začiatok vtipu, je to však aj názov diskusnej série s kňazom, rabínom a imámom. Ako reagujú študenti na tieto diskusie?

Z mojej skúsenosti veľmi pozitívne. Debaty prebiehajú na stredných školách a sú najmä o xenofóbii a náboženskej neznášanlivosti. Ukazuje sa, že tieto diskusie a predovšetkým osobné stretnutia naozaj búrajú vžité predsudky. Zažili sme všemožné otázky o vplyve Židov na politické dianie vo svete, terorizme, postavení žien v islame, ale aj o križiackych výpravách…

Musím však priznať, že popri židovskom rabínovi a moslimskom imámovi, ktorých väčšina slovenských stredoškolákov vidí na našich stretnutia vôbec po prvýkrát v živote, je kresťanský duchovný len nudnejším doplnkom. Ako kresťanskí duchovní sa navyše striedame s dvoma ďalšími evanjelickými kňazmi a kolegami – doc. Ondrejom Prostredníkom a doc. Františkom Ábelom z Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Podporte nás a buďte medzi prvými, ktorí nás sledujú na našom YouTube kanáli.

Aký postoj k náboženstvu majú mladí ľudia, ktorí nie sú súčasťou žiadnej cirkvi alebo sú neveriaci?

Postoje sa rôznia. Sú takí, pre ktorých je náboženstvo úplnou hlúposťou, no sú aj takí, ktorí sa síce k žiadnej cirkvi nehlásia, no v niečo predsa len veria, hoci to nevedia definovať.

Ak náboženstvo motivuje ľudí ku konaniu dobra a zmene k lepšiemu, určite to ocenia mladí i starší ľudia. Horšie je to však vtedy, keď náboženstvo začína mocensky diktovať aj neveriacim, ako by mali žiť. Aj na Slovensku existujú otázky, ktoré sa niektoré cirkvi a kresťania snažia presadiť silovo do štátnej legislatívy, a to vzbudzuje oprávnený odpor a obavy.

Náboženstvo má ponúkať vlastnú alternatívu, ako premieňať seba a svet okolo seba k lepšiemu. Nikdy však k tomu nemôže nútiť človeka proti jeho vôli. Takýto prístup znechucuje asi každého, no mladí ľudia sú na to ešte citlivejší.

Ako tieto diskusie prebiehajú?

Celé podujatie je postavené tak, aby si ho žiaci mohli čo možno najviac zapamätať. Snažíme sa aspoň trochu netradičnejšie usporiadať priestor triedy, všetci si tykáme, všetky otázky sú dovolené, v záverečnej časti majú žiaci možnosť ochutnať tradičné jedlá židovského a moslimského sveta. Diskusiu navyše pútavo moderuje Mario Nicolini z organizácie Fórum náboženstiev sveta – Slovensko.

Učitelia mali občas obavy, o čom sa asi tak môže 90 minút hovoriť, no skúsenosť ukazuje, že takmer vždy by žiaci mali záujem a chuť rozprávať sa ďalej. Naše doterajšie spätné väzby ukazujú, že podujatie má naozaj zmysel a žiakom sa páči. Prináša totiž rozmer, keď sa nehovorí o náboženstve len teoreticky, ale dáva možnosť zažiť jeho predstaviteľov z mäsa a kostí.

Vnímaš regionálne rozdiely medzi časťami Slovenska alebo medzi žiakmi v mestách a v menších obciach?

Osobne som nenavštívil toľko škôl ako náš židovský a moslimský kolega, keďže sa ako kresťanskí kňazi striedame. Napriek tomu som však bol v ľudskej rovine príjemne prekvapený zo skúseností so žiakmi na východnom Slovensku.

Každá škola má svoju špecifickú atmosféru, no na základe takejto živej skúsenosti sa asi rozdiely nedajú celkom dobre posúdiť. Tento projekt je však spojený aj so špeciálnym dotazníkovým výskumom, ktorý sa momentálne vyhodnocuje s odbornou pomocou sociológov. Žiaci vždy pred začatím diskusie dostanú dotazník zameraný na tri najväčšie predsudky spojené s judaizmom, kresťanstvom a islamom. Následne ten istý dotazník dostanú deň či dva dni po našej diskusii. Verím, že sa tak sami dozvieme viac.

Už terajšie čiastkové výsledky však ukazujú, že naše diskusie naozaj posúvajú názory študentov smerom k väčšej tolerancii a otvorenosti. Rovnako môžeme potvrdiť, že sa nám darí rozptýliť najčastejšie predsudky. Na základe dotazníkov sa tiež ukazuje, že stredoškoláci na východe Slovenska majú silnejšie predsudky v porovnaní so západom. Ukazuje sa tiež, že žiaci z veľkých miest, v našom prípade z Bratislavy a Košíc, sú tolerantnejší než žiaci z menších miest.

Čo je najsilnejšia vec, ktorá vás, predstaviteľov týchto náboženstiev, spája?

Možno to čitateľov prekvapí, no dovolím si kacírsky povedať, že sa mi počas diskusií občas zdalo, že so zúčastneným rabínom Mišom Kapustinom a imámom Mohamadom Hasnom ma spája viac než s niektorými kresťanskými duchovnými.

Ale teraz vážnejšie. Úsilie o lepší svet, poskytnutie praktickej pomoci tým, ktorí to potrebujú, zastávanie sa slabých a utláčaných a obetavá láska sú tým, čo nás určite spája. Základné etické imperatívy, ako „nerob inému, čo nechceš aby on robil tebe“, alebo pozitívne „rob inému to, čo chceš aby robil on tebe“ sú vlastné naozaj všetkým náboženstvám.

Veľmi silnými momentmi počas diskusií pre mňa tiež bolo, keď sme spoločne dokázali odsúdiť akékoľvek formy nábožensky motivovaného násilia.

Na záver nám ešte skús povedať, čomu sa profesijne venuješ vo svojom civilnom živote? Kde ťa ľudia môžu najčastejšie stretnúť?

Okrem toho, že sa snažím dobojovať svoj zápas s doktorátom na Katedre Novej zmluvy EBF UK, už niekoľko mesiacov pracujem na Univerzite Komenského v oblasti PR. Mojou úlohou tak je najmä popularizácia vedy a výskumu, administrácia sociálnych sietí a webu, ale aj základná práca s grafikou. Stretnúť ma tak môžete nevedomky pri čítaní statusov na Facebooku, tlačových správ na webe či prezeraní obrázkov a príbehov na Instagrame. Vo voľnom čase sa však zapájam aj do rôznych zaujímavých diskusných, kultúrnych či občianskych aktivít a iniciatív v Trnave a Bratislave.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

cirkev Martin Kováč náboženstvo spoločnosť viera