Martin Smrek: Ak chceme zastaviť klimatickú krízu a zároveň nasýtiť rastúcu populáciu, musíme zásadne zredukovať živočíšne produkty

Martin Smrek je predsedom neziskovej organizácie Humánny pokrok, ktorú spoluzakladal v roku 2009. Organizácia má približne 70 aktívnych dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktorí „sú hlasom zvierat, bránia ich slobodu a bojujú za udržateľný svet bez krutosti“. Spájajú ľudí, ktorí stoja o zmeny v spoločnosti, s inštitúciami, ktoré majú v rukách možnosti na zmenu. Nimi sú napríklad firmy formujúce prostredie, v ktorom sú zvieratá chované, alebo politici nastavujúci pravidlá.

Aké kroky momentálne na Slovensku podnikáte v otázkach zlepšenia života zvierat?

Máme tri hlavné aktivity. Prvé sú Vegánske hody, ktorými sa snažíme popularizovať a rozvíjať rastlinnú stravu. Uľahčujeme ľuďom spoznávanie rastlinných alternatív, pomáhame obchodom, firmám a reštauráciám zavádzať vegánske produkty, a celkovo otvárame diskusiu o udržateľnom stravovaní na Slovensku.

Druhou je boj za zákaz klietkového chovu sliepok. S kampaňou Viac neznesiem! sa nám podarilo dosiahnuť, že tri štvrtiny slovenského maloobchodu sú do roku 2025 zaviazané skoncovať s klietkovým chovom. Rovnako sa k tomu do roku 2030 zaviazala aj Únia hydinárov Slovenska. Preto teraz spúšťame kampaň za celkový zákaz, ktorou chceme s klietkovým chovom na Slovensku raz a navždy skončiť, rovnako ako sa to podarilo v Rakúsku alebo v Česku.

Treťou oblasťou, v ktorej vidíme zatiaľ najväčšie úspechy, je kožušinový priemysel. Podarilo sa nám dosiahnuť úplný zákaz kožušinového chovu na Slovensku a momentálne pracujeme na globálnom zákaze kožušinového priemyslu.

Ako sa dá dosiahnuť celosvetový zákaz?

V rámci kampane sme nadviazali na rušenie kožušinových fariem pre šírene a mutovanie koronavírusu v Dánsku. To je druhým najväčším producentom kožušín na svete s populáciou viac ako sedemnásť miliónov zvierat na kožušinových farmách.

Po tom, ako sa zistilo, že norky sú prenášačom koronavírusu, čo predstavovalo ohrozenie vakcinačného úsilia, prikázala dánska vláda vyzabíjať celú populáciu norkov na farmách a na rok zakázala kožušinovú produkciu. Odhaduje sa, že dánsky kožušinový priemysel tieto kroky neprežije.

Následne sa objavili odborné požiadavky na globálne zrušenie kožušinových fariem, keďže predstavujú nebezpečný zdroj nákazy koronavírusom. Na tie nadviazala práca aliancií Fur Free Alliance a Eurogroup for Animals, v ktorých pôsobíme aj my.

Spoločne sa pustili do globálnej kampane, ktorá od Európskej komisie požaduje uzavretie všetkých kožušinových fariem v Európe, rovnako ako aj od krajín v skupine G20. Hlavným argumentom, okrem zbytočnosti, zastaranosti a extrémnej krutosti tohto priemyslu, je ohrozenie ľudského zdravia, keďže na farmách môžu vznikať stále nové a nové mutácie koronavírusu.

Veríte tomu, že sa zákaz podarí dosiahnuť aj v totalitnej Číne, ktorá je svetovo najväčším producentom kožušín?

Čína je síce totalitnou krajinou, rôzne politiky má však pragmatické a racionálne. Týka sa to aj regulácie trhov s divo žijúcimi zvieratami, aj kožušinových fariem. Aj v súvislosti s vyšetrovaním možnosti, že koronavírus sa rozšíril práve na nich, rovnako s výrazným prepadom ich produkcie a aj pohybu ceny norkovej kožušiny, Čína toto odvetvie monitoruje. Snaží sa udržať sa na pozícii svetovej veľmoci, a tak musí ukázať, že je schopná riešiť problémy na svojom území.

Čo sa stane so zvieratami zo zrušených kožušinových fariem?

Zvieratá na týchto farmách majú svoj osud spečatený, žiaľ, budú zabité. Zákaz kožušinového chovu nenastane hneď, predchádza mu prechodné obdobie. Avšak, ďalšia generácia týchto zvierat už nebude namnožená.

Ako je na tom Slovensko na poli ochrany práv zvierat? Od ktorých krajín by sme sa mohli inšpirovať?

Najpokrokovejšiu legislatívu v tejto oblasti má zrejme Veľká Británia, tiež Rakúsko, Nemecko či Švajčiarsko. Švajčiari, napríklad, zakázali klietkový chov sliepok ešte v osemdesiatych rokoch. V Rakúsku zase už viac ako 10 rokov platí zákaz kožušinového priemyslu.

Slovensko sa však značne posúva, v rámci klietkového chovu už dobiehame západné krajiny. A sme tiež len štrnástou krajinou na svete, ktorá zakázala kožušinové farmy. Rovnako náš zákon o zákaze zvierat v cirkusoch patrí medzi najprísnejšie a najlepšie nastavené na svete.

Sú však aj oblasti, v ktorých výrazne zaostávame. Jednou z nich je ochrana rýb. Príkladom je živý predaj kaprov, ktorý je naozaj bizarnou a krutou praktikou, ktorej málokto na svete rozumie. Tiež máme veľký problém s množiteľmi domácich zvierat, najmä psov, ktoré sa predávajú do zahraničia. Ich počet je porovnateľný s počtom ošípaných, ktorý sa na Slovensku ročne chová.

Majú slovenskí chovatelia prostriedky na to, aby takmer tri milióny sliepok, ktoré u nás v súčasnosti žijú v klietkach, dostali voľný výbeh?

Prechod na voľný chov je náročný, vyžaduje štyri metre štvorcové pre každú sliepku, pri BIO chove je to desať metrov štvorcových. V momente, keď vám vedľa seba stojí päť hál so sliepkami, nemôžete k nim len tak odrazu prilepiť nejaký priestor. Z dlhodobého hľadiska by sa však hydinári mali týmto smerom uberať.

Medzistupňom medzi klietkovým a voľným je podstielkový chov. Jeho prevádzkové náklady nie sú výrazne vyššie. Únia hydinárov Slovenska pred časom vo svojej analýze uviedla, že v rámci výrobných nákladov je rozdiel v cene vajíčka z klietkového a podstielkového chovu pol centu.

V porovnaní so zvyškom Európskej únie Slovensko zaostáva. V ostatných krajinách Európy žije v klietkach priemerne menej ako päťdesiat percent sliepok. U nás je to stále viac ako osemdesiat percent. Chovatelia by mali investovať do voľného chovu sliepok, pretože práve ten je budúcnosťou hydinového priemyslu.

Aký je rozdiel medzi klietkovým a podstielkovým chovom?

Sliepka v klietke, v ktorej sa nachádza dvadsať až šesťdesiat ďalších, má životný priestor asi vo veľkosti hárku papiera A4, nedokáže teda ani len roztiahnuť krídla. V jednej hale je naukladaných niekoľko poschodí dlhých radov týchto klietok, žijú v nej teda desiatky tisíc sliepok.

Podstielkový chov zo zákona vyžaduje takmer dvojnásobok priestoru pre každú sliepku a zakazuje mreže obmedzujúce pohyb. Môže teda ísť o halu, kde sú sliepky vypustené, voľne sa v nej pohybujú a vedia sa preletieť. Alternatívou je ešte voliérový chov, keď je v hale nainštalovaných viacero poschodí voliér a bidiel, sliepky teda majú ešte viac priestoru.

Kde vidíte hranicu medzi ekologickým aktivizmom a terorizmom? Schvaľujete ekoterorizmus ako formu upozorňovania na porušovanie práv zvierat?

Ekoterorizmus je v rozpore so zákonom. Dochádza pri ňom k obetiam na životoch, k podpaľačským útokom či použitiu trhavín.

Neschvaľujem takéto správanie. Aj história nám ukázala, že tento spôsob nie je vôbec efektívny a nikam nevedie. Spoločenský pokrok sa nedá dosiahnuť násilím. Zároveň samotné upozorňovanie na problém nestačí. Osveta musí prichádzať s dobre premyslenou kampaňou a efektívnym zapojením verejnosti. Keď chceme meniť svet, musíme ľuďom dať do rúk nástroje, ktoré sú konštruktívne, a nie deštruktívne.

Je podľa vás etické jesť živočíšne produkty, ak zviera, z ktorého pochádzajú, prežilo dôstojný život?

Z pohľadu etiky je to zložitá otázka. Každý živočích robí všetko pre to, aby svoj život nekončil predčasne. Môže človek zobrať zvieraťu život, ak vie, že zviera chce žiť naďalej a nemá tendenciu samo sa hodiť na pekáč? Problém je, že my, samozrejme, od neho nemôžeme čakať súhlas s jeho zabitím a zjedením, a tak je celá záležitosť eticky sporná.

Z praktického hľadiska a s ohľadom na podmienky na živočíšnych veľkochovoch nemôžeme hovoriť o prežití plnohodnotného života. Ošípané sa v priaznivých podmienkach môžu dožiť 10 až 15 rokov, zabíjané sú však ako 6 mesačné. Sliepky sa môžu dožiť 8 až 10 rokov, avšak brojlery, chované na mäso, sú zabité po 42 dňoch od vyliahnutia. Keby sme to porovnali s ľudským životom, hovoríme v podstate o zabíjaní novorodencov.

Ak si niekto odchová svoje zviera v záhrade a zabije ho, keď začne starnúť, rozdiel oproti veľkochovu je z pohľadu etiky priepastný. Mali by sme preto smerovať čo najďalej od priemyselnej živočíšnej výroby, ktorá nemá s dôstojným životom zvieraťa nič spoločné.

Prečo by niekoho malo vôbec zaujímať, aký život hospodárske zviera prežilo?

Posledné výskumy nám ukazujú, že zvieratá vedia vnímať bolesť, a rovnako aj stres, strach a utrpenie, ktoré im spôsobujeme. Jediný rozdiel oproti človeku je, že zviera tieto pocity neprejavuje spôsobom, ktorý je pre nás zrozumiteľný. Príkladom môžu byť ryby, ktoré prežívajú bolesť a stres z manipulácie tak, ako my. Keďže sú ale pre nás tak odlišným druhom, nedokážeme to rozoznať.

Je tu teda otázka, či je morálne, aby sme bytostiam, ktoré majú rovnakú kapacitu vnímania bolesti ako my, túto bolesť spôsobovali. Mäsový priemysel si dáva záležať na tom, aby konzumenti nevedeli, čo zviera cestou na ich tanier prežilo. Zatiaľ čo pri iných potravinách sa kocháme pohľadom na to, ako boli vypestované a spracované, na žiadnom obale živočíšneho produktu nenájdete fotografie z jeho výroby alebo zo zabitia zvieraťa.

Avšak, je to práve súdržnosť, ktorá človeku ako živočíšnemu druhu pomohla vypracovať sa tak vysoko. Keď sa k nám dostanú zábery krutého zaobchádzania so zvieratami, cítime potrebu im pomôcť. Spoločnosť prekvitá vtedy, keď si jej členovia navzájom pomáhajú a chránia jeden druhého.

Mäsový priemysel predstavuje obrovskú záťaž pre životné prostredie. Prečo?

Živočíšna výroba je extrémne neefektívna. Z jedného kilogramu sóje dokážeme vyrobiť jeden kilogram sójovej bielkoviny. Avšak na výrobu kila prasacej bielkoviny potrebujeme 10 kilogramov sóje. Prasa teda na svoje každodenné fungovanie spáli 90 % investovanej rastlinnej bielkoviny a energie.

S rastúcou populáciou výrazne rastie aj spotreba živočíšnych produktov. Tým pádom sa zvyšuje spotreba pôdy, na ktorej je krmivo pre hospodárske zvieratá pestované. V súčasnosti sa až tri štvrtiny všetkej použiteľnej pôdy na zemi využívajú práve takto. A potrebujeme jej stále viac. Preto ukrajujeme už aj z našich najcennejších biotopov, akým je napríklad Amazonský prales. Živočíšna výroba sa stala hnacím motorom odlesňovania a straty biodiverzity vo svete.

Týmto spôsobom poháňame klimatickú krízu. Živočíšna výroba generuje asi 14 % všetkých skleníkových plynov, čo je viac, ako produkuje dopravný priemysel. Odlesňovanie ale zároveň zbavuje zem schopnosti vstrebávať oxid uhličitý.

Je pri narastajúcom množstve ľudí na planéte reálne chovať a pestovať udržateľne? Ako to môžeme dosiahnuť?

Keď sa vrátime k efektivite živočíšnej výroby, ktorá je tragicky nízka, odpoveď je pomerne jednoduchá. Ak by sme nahradili živočíšne produkty v našom jedálničku, dokážeme výrazne zredukovať spotrebu pôdy. Aj pri rastúcej populácií by sme si nielenže vystačili s už existujúcou pôdou, dokonca by sme jej veľkú časť vedeli uvoľniť a vrátiť na ňu pôvodné biotopy.

Je to, samozrejme, náročný cieľ. Avšak inú cestu nemáme. Z odporúčaní vedcov vyplýva, že ak sa snažíme stravovať udržateľne, podiel živočíšnych produktov v našom jedálničku by sa mal pohybovať v jednotkách percent. OSN už v roku 2010 varovala, že pokiaľ chceme zastaviť klimatickú krízu, no zároveň nasýtiť rastúcu svetovú populáciu, redukcia živočíšnych produktov musí byť naozaj zásadná.

Konzumácia mäsa je hlboko zakorenená v slovenskej kultúre a gastronómii. Ako to môžeme zmeniť? Zrejme nemôžeme čakať, že všetci Slováci budú vegánmi. Kadiaľ vedie cesta ku kompromisu?

Počet Slovákov, ktorí zvolili výhradne rastlinnú stravu, narastá. No je pravdou, že nemôžeme od všetkých odrazu čakať tak veľký skok. Riešením pre väčšinu z nás je začať postupne zvyšovať podiel rastlinnej potravy. Experimentovať s rôznymi neživočíšnymi alternatívami ako rastlinné mlieka či syry. Zájsť občas do vegánskej reštaurácie a objavovať nové chute.

Tiež sa môžeme snažiť hľadať náhrady mäsa. Tofu párky sú však už stará generácia. Dnes máme na trhu rôzne pokročilé high-tech „mäso“ ako Beyond Burger. Investovalo sa obrovské úsilie, aby to bol produkt rastlinného pôvodu s čo najmenšiu uhlíkovou stopou, avšak so zachovaním čo najuveriteľnejšej chuti mäsa. Veľa ľudí si svoj život bez tejto chute nedokáže predstaviť, a tak pre nich tieto alternatívy môžu byť riešením.

Ďalšou cestou je takzvané kultivované mäso. Vyrába sa tak, že vedci zo zvieraťa odoberú vzorkovú bunku, ktorú následne v určitom roztoku namnožia. Mäso získané takýmto spôsobom je oslobodené od utrpenia a bolesti zvierat. Tiež je zbavené rôznych neduhov živočíšnej výroby, ako kontaminácia fekálnymi baktériami, antibiotikami či inými patogénmi. Aj produkcia emisií skleníkových plynov a spotreby vody je minimalizovaná. Výsledný produkt je mäso, avšak z procesu jeho výroby sa skoro úplne odstráni samotné zviera. Štúdie, ktoré sa snažia predpovedať, ako bude trh s potravinami vyzerať v budúcnosti, hovoria o tom, že v roku 2040 by už mala byť väčšina mäsa rastlinného pôvodu alebo takto kultivovaná.

Ako by podľa vás vyzeral ideálny svet?

Bol by to svet oslobodený od utrpenia, či už ľudského alebo zvieracieho. Bol by to svet, v ktorom dokážeme fungovať udržateľne, aby sme ho zachovali aj pre budúce generácie. A tiež by to bol svet, v ktorom panuje sloboda a rovnosť. Jednotlivec by v ňom mal právo rozhodovať o svojom tele a živote a mal by rovnaké príležitosti ako ktokoľvek iný. Bol by to svet, v ktorom rešpektujeme právo na prežitie plnohodnotného života každej živej bytosti.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

humánny pokrok klietkový chov kožušinový priemysel martin smrek udržateľnosť