Ikonický hlas rádiovej šou Ráno na eFeMku, moderátor relácií Osmička a Demovnica a zároveň jeden z najdlhšie pôsobiacich ľudí v Rádiu_FM. Martin si spoločne s kolegyňami pozýva do rannej šou široké spektrum zaujímavých hostí, prostredníctvom ktorých chce inšpirovať, zabávať a zaujať poslucháčov.
Martin, byť svieži a fungovať od skorého rána po „mentálnej“ stránke nie je asi úplne jednoduché. Chápem, že za tie roky sa na niečo také dá zvyknúť, ale predsa len, kedy ráno vstávaš? Čo je tá vec, ktorá ťa ráno dostane do optimálneho stavu?
Človek si časom zvykne aj na bojové podmienky. Nebolo to zo začiatku ľahké, ale dnes, keď si v sobotu pospím do ôsmej, už mám zvláštny pocit, že som prespal polovicu dňa. V pracovné dni mi budík zvoní o 4:40 a vstávam na prvé zvonenie, neodkladám to a toto isté odporúčam každému, je to omnoho ľahšie. Ešte doma stihnem prvú rannú kávu, cestou v aute hlasovú rozcvičku a o šiestej sa ide na vec. V niektoré dni ale mentálnej stránke chvíľu trvá, kým naskočí.
Predpokladám, že v rámci profesionality si nemôžeš dovoliť nočné žúrky, prípadne akékoľvek iné zábavky. Máš stanovený fixný režim, kedy chodíš napríklad spať?
Pravidelnosť pomáha, neznamená to ale, že sa nesmie narušiť. Môžem si z času na čas dovoliť zostať hore dlhšie. Škoda prísť o koncert kapely, ktorú mám rád. Ale je pravda, že rádio má prednosť pred večerným životom. Snažím sa chodiť spať v rovnakom čase a ak sa to niekedy nepodarí, dospím cez deň. Denné spanie ale nemám veľmi rád, mávam vtedy tie najhoršie sny.
Čo zvyčajne nasleduje po odvysielaní Rána na FMku?
Práca v rádiu, špeciálne v tom, ktoré ti dáva slobodu, sa nekončí. Je to premýšľanie o témach, o hosťoch, o tom, ako urobiť aj nasledujúci deň dobrý štart pre našich poslucháčov. Aj keď je to klišé odpoveď, ale rádio je mojou záľubou, takže je v poriadku a logické, že tvorí veľkú súčasť môjho života. Prial by som každému, aby sa venoval práci, ktorá ho baví.
Po vysielaní spoločne s kolegyňami Dominikou a Mimou pracujeme na ďalších vydaniach. Počas pracovného týždňa chystám víkendové programy Demovnica a Osmička ㅡ pripravujem do nich rozhovory. Samozrejme, voľný čas si viem nájsť. Vďaka tomu, že sa Ráno na FMku konči o desiatej, sa dá celkom príjemne vystavať aj deň v pracovnom týždni, ale povinnosti si ma potom počkajú.
Každé ráno sa spolu s Dominikou a Mimou prihovárate mnohým ľudom, vediete rozhovory a mali by ste byť v zásade vždy “fresh” a asi aj pozitívne naladení. Z tvojej predchádzajúcej odpovede usudzujem, že svoju prácu berieš profesionálne, ale vnímaš ju aj ako poslanie. Je to tak?
Určite a som veľmi vďačný Rádiu_FM, že mi umožnilo vnímať túto prácu ako poslanie. Práve voľnosť, ktorú máme, prináša možnosť realizácie a zároveň aj chuti niečo odovzdať, zanechať niečo, čo má zmysel. Do tohto pocitu človek rastie a som rád, že prišiel. Máme neuveriteľne veľký vysielací priestor a necítil by som sa dobre, keby som si aspoň čiastočne nemohol povedať, že sme ho využili. Rádio_FM spája ľudí, ktorým záleží na veciach okolo nich, ktorí sú zvedaví.
Sme predovšetkým hudobné rádio, ktoré nehrá len ako kulisa, ale ponúka hudbu s nápadom, ktorá vznikla ako umelecké dielo, nie len ako produkt. A podobne je to aj so slovom. Máme radi zábavu, netreba všetko dramatizovať a príliš tlačiť, ale máme radi, keď zaznie aj nejaký odkaz. Preto si pozývame hostí z rôznych oblastí života, o ktorých máme pocit, že majú čo povedať a u nás môžu. Mňa to zaujíma a verím, že aj poslucháčov. Naviac, žijeme dobu, v ktorej vnímaví ľudia môžu mať depresiu z toho, ako veci nefungujú. My dávame priestor talentovaným, schopným, aby sme našli aj pozitívnu stránku vecí. Ja mám radosť, že rastiem aj vďaka každému hosťovi, ktorý inšpiruje a dúfam, že takto to cítia aj tí, ktorí nás majú naladených a že aj oni rastú spoločne s nami.
Existuje nejaký hosť, ktorý ti najviac zarezonoval v pozitívnom zmysle slova?
Spoločne s Dominikou vysielame už sedem rokov a zažili sme viacero silných a pekných stretnutí. Ťažko mi je spomenúť konkrétnych hostí, ale, samozrejme, niektorí oslovia viac. Spomínam si na Agniezsku Holland, filmárku, ktorá ma zaskočila hneď v úvode plynulou slovenčinou a v druhom rade ostrieľaným pohľadom na svet a neznášanlivosť, ktorú koniec koncov mapuje vo svojej filmografii.
Jednoznačne to bola aj Matia, prvýkrát som vtedy spoznal ženskú stránku B-Complexa a bolo silné počúvať úprimné rozprávanie o takej jednoduchej a prirodzenej veci, akou je to, kým človek je. Veľkou silou sú tiež talentované deti, podobne ako chlapec, ktorý nám zahral na gitare skladbu od Radiohead a pritom chodí ešte len na prvý stupeň základnej školy. Rád vidím, keď je v mladých ľuďoch záujem. A aby som sa vrátil opäť k hudbe, pretože o nej je rádio, veľmi silné pocity mám, keď znie hudba naživo. Keď príde nie márna kapela na ranný koncert. My tam sedíme, kapela hrá „pre nás“ s tým, že to počúvajú aj ľudia, ktorí majú radi hudbu. V tej chvíli vzniká niečo jedinečné. Vtedy mám pocit, že presne o tomto je rádio a mám pocit spokojnosti.
Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Luciou Gallovou, aktivistkou a tvárou protestov Gorila.
Ako dlho ti trvá v priemere štúdium a príprava rozhovoru?
Naozaj to záleží od typu hosťa. Pokiaľ ide o zásadnejšiu alebo komplikovanejšiu osobnosť, treba zvážiť, čo chceme odkázať, kam chceme smerovať rozhovor, čo by nášho poslucháča mohlo zaujímať. Zvyčajne máme dôvod, prečo prichádza. Treba popremýšľať čo je dôležité, aby rozhovor neutrpel príliš veľkou všeobecnosťou a nezdržali sme sa na zbytočnostiach. Takže s témou a konkrétnymi otázkami si treba dať prácu a k tomu naštudovať aspoň základné fakty. Radi ale pozývame hostí k témam, ktoré sú nám blízke, sám sledujem, čo sa okolo mňa deje, takže v zásade nie je komplikované porozprávať sa s druhým človekom o tom, ako to vidí on. Hlavne keď má názor.
S tým, že neustále sleduješ, čo sa okolo teba deje, súvisí aj moja ďalšia otázka. Pred pár rokmi si bol jednou z tvárí kampane občianskeho združenia 100 názorov. Ako veľmi považuješ za dôležité angažovať sa v spoločenských témach?
Primerane možnostiam a schopnostiam. Nie na všetko môže mať človek názor, nie všetkému môže rozumieť. Aj keď žijeme v dobe, keď si mnoho ľudí myslí, že majú mať názor na všetko a o všetkom majú hovoriť. Často je omnoho dôležitejšie počúvať a učiť sa. Na to sa zabúda. Ak ale človek má čo povedať, mal by. Veľmi si vážim ľudí, ktorí dnes napriek veľkej vlne internetovej šikany rozprávajú priamo a čestne. Máme slobodu, sloboda je krehká, treba si ju pestovať, treba prezentovať svoje názory. Ja sa v tomto zmysle realizujem viac ako moderátor a dávam priestor názorom iných, o ktorých mám pocit, že by mali rozprávať. Možno sa aj toto dá považovať za angažovanosť.
Prednedávnom sme mali na rannej návšteve Martina Hubu a ten použil dobré slovo „kultivovať“. Mali by sme sa navzájom kultivovať a počúvať. A hoci to znie triviálne, dnes je dôležité hovoriť slušne a aj hovoriť o slušnosti. Ja verím, že väčšina ľudí slušných je a zdá sa, že treba pripomínať, že je to správne. A v tomto by mal byť angažovaný každý a hľadať a dávať vo svojom živote priestor slušnosti.
Je podľa teba prejav určitej vyspelosti, keď sa umelci vyjadrujú k spoločenským témam?
Umenie je odrazom umelca. Ak je umelec veľký, talentovaný, má názor, vie o sebe a je príčetný, samozrejme, že sa nemôže vyhnúť spoločenským témam, veď sa ho dotýkajú. Umelci potrebujú slobodu a už z podstaty svojej citlivosti a vnímavosti patria k menšine.
V dobe, keď sa opäť hľadá nepriateľ a akosi sa zabúda, že sila demokracie sa odvíja od práv tých najslabších, nemôžu pred niektorými vecami zatvárať oči. Či už spracovávajú tieto témy priamo, alebo nepriamo, nezdá sa mi, že by v dnešnej dobe mohli v umeleckej výpovedi chýbať. A ak hovoríme o nejakom priamom odkaze, je mi sympatické, keď umelec hovorí svoje názory svojmu publiku.
Myslíš si, že sa na Slovensku umelci dostatočne vyjadrujú k spoločenským témam?
Mohlo by to byť aj horšie. Takže mám lepší než najhorší pocit. Mnoho umelcov sa pridáva ku kampaniam a je to správne. Je pravda, že sa medzi nimi objaví málokto z tých najmasovejších, najmainstreamovejších s väčším dosahom. Ale ja si myslím a pevne verím, že to príde. Sme asi malé pieskovisko a mnohí sa boja o popularitu, aj keď je to v kontexte našej krajiny smiešne. Mnohým by práve naopak mohol jasný postoj priniesť väčšiu priazeň. Takže do toho, umelci!
Rádio_FM oslávilo len pred mesiacom 12 rokov. Je to celkom zázrak, nemyslíš si?
Je to už pekné číslo, ale zdá sa mi, že to bolo predvčerom, čo sme vznikli. Zažili sme toho celkom dosť. Viaceré snahy o zrušenie, mnohé zmeny, ale aj vďaka našim poslucháčom sme to ustáli. Máme silných a vďačných poslucháčov, sme jedna partia. Na jednej strane je to zázrak, keďže je to taký náš folklór, že čo je dobré, dlho nevydrží.
Ale na druhej strane mám pocit, že je všetko tak, ako má byť a sme úplne oprávnenou súčasťou verejnoprávneho vysielania. Priestor pre názor a pre umenie. Priestor, kde sa stretávajú rozumní a vnímaví ľudia s chuťou objavovať a dostávať pekné veci. Tak to má byť a nevidím dôvod, prečo by nemalo. Myslím, že tak to vnímajú aj naši poslucháči. Mne dalo tých dvanásť rokov veľa blízkych ľudí. Rádio_FM je výhradne o ľuďoch, ktorí ho tvoria a sú to skvelí, silní ľudia, ktorí majú chuť a sú myšlienke Rádia_FM oddaní. Pre mňa je cťou byť s nimi v partii.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Milan Polhoš: Hoci žijeme vo veľkej chudobe, tým najväčším problémom je chýbajúce vzdelanie Milan Polhoš je komunitný pracovník a kapelník skupiny Lomnické Čháve. V rómskej osade Nový Dvor vo Veľkej Lomnici, kde žije, patrí k jediným dvom absolventom vysokej školy. Historicky prvým bol jeho otec. Milan Polhoš sa v miestnom komunitnom […]
