Michaela Pobudová je predsedníčkou občianskeho združenia Mareena, ktoré sa venuje pomoci utečencom na Slovensku. Po vyštudovaní vojnových štúdií a medzinárodnej bezpečnosti na King’s College v Londýne začala pracovať v neziskových a výskumných organizáciách na Slovensku, v Jordánsku, Holandsku a Veľkej Británii.
Čo ťa viedlo k práci s utečencami?
Krátko po ukončení vysokej školy som vycestovala do Jordánska. Najprv len na pár týždňov, no nakoniec som si tam našla prácu a zostala celý rok. Kedže som študovala o situácii v tomto regióne a o Arabskej jari, bolo pre mňa veľmi zaujímavé sledovať ju v priamom prenose. Tu som sa osobne stretla a spriatelila s niekoľkými utečencami z Iraku, ktorí čakali na presídlenie do Spojených štátov.
Rozprávali mi o tom, v akej situácii sa nachádzajú – bez legálnej možnosti pracovať, bez možnosti posunúť sa ďalej v živote a bez informácií o tom, ako dlho budú ešte čakať, než môžu začať bezpečný a dôstojný život v inej krajine.
Mnohí takto prežili roky a pretĺkali sa cez rôzne neštandardné a predražené ubytovania či neoficiálnu prácu, za ktorú dostávali aj o polovicu nižšiu odmenu než miestni. Ten pocit depresie, frustrácie a bezvýchodiskovosti na mňa dosť zapôsobil a keď som sa vrátila domov a dozvedela som sa o možnosti pomôcť s koordináciou Iniciatívy Kto pomôže?, ktorej cieľom bolo pomôcť utečencom zo Sýrie a Iraku a ktorá je predchodcom Mareeny, rada som sa pridala.
O utečencoch a migrantoch koluje mnoho hoaxov. Aká je reálna situácia v Európe teraz?
Po roku 2015, keď sme v Európe zaznamenali vyše milión ľudí, ktorí prichádzali v čase tzv. utečeneckej krízy, sa počty ľudí výrazne zmenšili (dáta z minulého septembra hovoria o 76 000 ľuďoch za rok 2018).
Myslím si, že v súčasnosti sa štáty viac koncentrujú na to, ako poskytovať komplexnejšiu integračnú podporu a ochranu pre prichádzajúcich ľudí – či už migrantov, alebo utečencov – vidíme to napríklad na iniciatívach ako Globálne kompakty.
Sústreďujú sa tiež na to, ako vrátiť tých, ktorí nemajú nárok na medzinárodnú ochranu a ako zabezpečiť, že sa podobné udalosti nezopakujú. Či už striktnejšou ochranou hraníc, dohodami s krajinami, ktoré majú zabrániť tomu, aby ľudia prišli až do Európy alebo aktívnejšou podporou ľudí v krajinách pôvodu alebo v štátoch, kde sa nachádzajú utečenecké tábory. Z tejto ponuky si rôzne krajiny vybrali podľa toho, čo im najviac vyhovuje.
Vnímam, že síce počiatočná hystéria, ktorú sme ako európska spoločnosť zažívali na začiatku, trochu vyprchala, ale zostali nám po nej pravicovejšie naladené politické sféry. Myslím, že s nimi sa budeme musieť ešte v budúcnosti vysporiadať.
A na Slovensku?
Každá krajina tieto udalosti prežívala individuálne. Napríklad my a Nemecko sme celkom rozdielne. U nás sa naozaj dalo rozprávať o neopodstatnenom strachu, keďže ľudia prichádzajúci do Európy Slovensko obchádzali. Dokonca v roku 2015, 2016 sme zaznamenali jedny z najnižších počtov žiadateľov o azyl v histórii existencie Slovenskej republiky (2015: 330, 2016: 146, 2017: 166, 2018: 168, štatistiky nájdete tu).
Medzinárodnú ochranu, azyl alebo doplnkovú ochranu sme zo všetkých žiadateľov dali len desiatkam ľudí. Nie desiatkam tisícov, ako ma naši kolegovia zo západu radi doplnia a potom neveriacky pozerajú, keď poviem, že nie desiatkam tisícov, len desiatkam.
Čo je dnes s utečencami na Slovensku?
V roku 2015 a 2016 sme dali azyl a doplnkovú ochranu spolu 228 ľuďom. Z toho 149 ľudí bolo kresťanov z Iraku, ktorých sme špeciálne presídlili s cieľom poskytnúť im na Slovensku útočisko pred ISIS. Týchto Iračanov je dnes na Slovensku len zhruba 60 a všetci žijú v okolí Nitry. Zvyšní sa vrátili do Iraku, pretože pre nich bolo ťažké si na Slovensku zvyknúť. Prišli ako niekoľko generačné rodiny a mnohokrát práve najstarší muž, ktorý tradične rozhoduje o tom, čo rodina bude robiť, si aj najťažšie zvykal.
Cez jazykovú bariéru, ťažšie ekonomické podmienky, neľahký proces nájdenia si práce a spoločenského, komunitného života, všetko sa potom odráža na motivácii zostať. Keď vedeli o možnosti bezpečne sa vrátiť domov, viacerí z nich to teda využili. Dôvodov je ale viacero a každá rodina, ktorá odišla, má svoje individuálne.
Tým, ktorí zostali, sa ale podľa mňa vzhľadom na ich štartovaciu čiaru darí veľmi dobre. Viacerí si zobrali hypotéky a kúpili vlastné domy. Deti úspešne chodia do škôl, stredných škôl a na univerzity. Najmä tie menšie majú veľmi dobrú slovenčinu, ale je aj niekoľko vysokoškolákov, ktorí študujú v Bratislave prekladateľstvo, z jednej stredoškoláčky bude zdravotná sestra, viacero detí chodí na gymnázium, športujú, chodia na hudobnú.
Dospeláci pracujú v obchodoch, varia, jedna pani učiteľka dokonca u nás v Mareene učí Slovákov arabčinu. Sú to milí ľudia. Ale ako každý z nás, tak isto musia prekonávať rôzne prekážky a problémy.
Konšpiračné médiá radi šíria info o obrovskej finančnej pomoci utečencom na Slovensku. Ako je to v skutočnosti?
V momente, ako človek požiada na Slovensku o azyl, je na cca jeden mesiac presunutý do utečeneckého tábora v Humennom. Tu prebehne zdravotná prehliadka a povinná karanténa. Takisto sa v tomto zariadení vykonajú prvé rozhovory so zamestnancami Migračného úradu, na základe ktorých sa rozhodne o tom, či bude tejto osobe udelená ochrana alebo nie. Toto zariadenie nemôžu opustit a zdržiavajú sa len v jej priestoroch.
Po tomto mesiaci sú presunutí do jedného z dvoch pobytových táborov, ktoré na Slovensku máme. V prípade, ak ide o rodinu, ženy, staršie či zraniteľné osoby, idú do tábora v Opatovskej Novej Vsi. Ak sú to muži, sú poslaní do Rohoviec. V tomto tábore je im poskytnutá posteľ, strava, hygenické potreby, psychosociálna starostlivosť a základná jazyková výučba.
Služby tu poskytuje Migračný úrad v spolupráci s neziskovou organizáciou Slovenskou humanitnou radou. Tieto priestory môžu na základe priepustky, ktorú schváli správca tábora, opustiť. Počas pobytu je im udelená finančná podpora po výške 40 centov na deň. Spolu na mesiac teda zhruba 12 eur.
Ako je to potom?
V pobytových táboroch ľudia čakajú až do rozhodnutia o ich žiadosti. Štandardne by tento proces mal trvať tri mesiace. Je však možné, že rozhodovanie sa pretiahne a budú čakať dlhšie. Takisto v prípade, ak je ich žiadosť zamietnutá, majú možnosť sa ešte niekoľkokrát odvolať, čo môže znamenať, že v tomto pobytovom tábore môžu byť aj niekoľko rokov.
Ak sa ich žiadosti vyhovie, prechádzajú do tzv. integračného procesu, ktorý zabezpečujú pre štát mimovládne organizácie na základe projektovej súťaže. V Bratislave tento proces zabezpečuje ADRA a na východe Marginal.
Integrácia je z prevažnej väčšiny vykonávaná cez európske peniaze. Pre človeka, ktorý dostal medzinárodnú ochranu, to znamená, že je poslaný z pobytového tábora do Bratislavy alebo do Košíc, kde si ho na stanici vyzdvihne pracovník jednej z týchto organizácií a zoberie ho do jeho alebo jej prvého bývania.
Čo presne robia tieto organizácie?
Pracovníci týchto mimovládnych organizácií zabezpečujú viacero vecí. Musia nájsť prvé bývanie, zabezpečujú hodiny slovenčiny (aspoň šesť hodín týždenne), poskytujú pracovné a psychosociálne poradenstvo a základnú kultúrnu orientáciu. Takisto asistujú so zaradením detí do škôlok, škôl, asistujú s hľadaním lekárov a zdravotnej starostlivosti a ak je to možné, pomáhajú pri potvrdzovaní úrovne vzdelania. Z väčšiny tretích krajín totiž neakceptujeme vyššie vzdelanie. Sú takisto prvým bodom kontaktu pri akomkoľvek probléme.
Okrem týchto služieb distribuujú pre ľudí s ochranou finančnú podporu vo výške do 300 € mesačne. Pre jednotlivcov bez znevýhodnenia je táto finančná pomoc poskytovaná po dobu šesť mesiacov, pre rodiny, študentov, staršie osoby a ľudí so znevýhodnením až 12 mesiacov. Vo výnimočných prípadoch môže byť podpora predĺžená.
Z týchto peňazí si musia platiť všetky náklady: bývanie, stravu, hygienu, šatstvo, dopravu, mobil… všetko, čo dospelý človek potrebuje na bežné fungovanie. Najmä v Bratislave, kde sa samostatná izba prakticky nedá zohnať pod 200 €, to býva komplikované. Aj preto sú všetci dospelí vedení k tomu, aby sa čím skôr zamestnali.
Pomáhajú aj s hľadaním zamestnania? Predpokladám, že to pre nich na Slovensku nie je najjednoduchšie.
Samotné bývanie aj zamestnanie sú pre nich o niečo komplikovanejšia kapitola než pre bežného Slováka. Brzdí ich limitovaná znalosť jazyka a predsudky či ochota majiteľov bytov a zamestnávateľov zobrať niekoho, kto má inú farbu pleti, je moslim, nosí šatku, atď. Pri hľadaní práce pomáhajú týmto cudzincom organizácie ako ADRA a Marginal. Cieľom však je pomôcť s nájdením prvej práce a doviesť človeka k tomu, aby sa vedel ďalej posunúť sám.
V Bratislave máme tú výhodu, že je veľa voľných pracovných miest a preto si najmä muži, ak majú záujem a sú schopní, vedia nájsť zamestnanie hlavne v oblasti nekvalifikovanej práce. Väčšinou ich nájdete v reštauráciách ako varia alebo upratujú, alebo ako pracujú v obchode či v nejakej továrni. Len málokomu sa bez toho, aby na Slovensku chodil na vysokú školu, podarí dostať kvalifikovanú prácu, aj keď takí sú. Povedala by som, že sú o to šikovnejší. Máme tu ale aj niekoľko učiteľov, právnika aj lekárku, ktorí majú problém s uznaním diplomov a jedinou cestou, ako pracovať v tejto oblasti, je urobiť si titul odznova.
Ženy to majú trochu komplikovanejšie. Tu v Bratislave máme niekoľko mamičiek a tie potrebujú kvôli deťom trochu flexibilnejší alebo skrátený pracovný čas. Často pracujú ako upratovačky na kratšie doby. Poznám mamičku, ktorá chcela byť kaderníčkou, ale majitelia salónov sa obávali toho, že by svojou šatkou mohla odstrašiť klientov. V súčasnej nálade je to celkom pochopiteľná obava, ktorá však neumožňuje človeku nájsť si prácu, na ktorú má kvalifikáciu, s ktorou by si mohol zabezpečiť ekonomickú nezávislosť.
Aké miesto má v tomto celom procese Mareena?
My ako Mareena sme tiež posunuli niekoľko pracovných ponúk našich klientom – utečencom/ľuďom s medzinárodnou ochranou – no tieto ponuky aktívne nevyhľadávame, len posunieme tie, ktoré nám zamestnávatelia sami pošlú.
Kedže ADRA a Marginal pomáhajú pri hľadaní práce, my sme sa rozhodli zamerať na inú oblasť v rámci profesionálneho rozvoja. Organizujeme doplnkové vzdelávanie slovenčiny (fokus je na konverzáciu), workshopy zlepšujúce mäkké zručnosti pri hľadaní práce, kariérne poradenstvo a mentoringový program.
Sme celkom mladá organizácia (aktivity začali v apríli 2015, organizácia oficiálne vznikla v marci 2017), ale už na začiatku sme sa rozhodli, že nechceme duplikovať aktivity, ktoré už niekto v našom sektore vykonáva. Snažíme sa ich zmysluplne doplniť o také, ktoré tu chýbajú a zároveň by mohli mať čo najväčší dopad na našu cieľovú skupinu.
Majú vaše aktivity dosah aj na Slovákov, a to ako vnímajú utečencov?
Okrem toho, čo som už spomínala, nám beží dobrovoľnícky program, komunitný program a aktivity zamerané na šírenie povedomia. Prostredníctvom týchto troch spolu s kurzami, ktoré vedú samotní cudzinci, sa snažíme zapájať a vplývať aj na Slovákov.
Celkovo sme v našej organizácii zajedno v tom, že integrácia je obojsmerný proces – na jednej strane je to o tom, aby sa cudzinec alebo cudzinka stali súčasťou nášhou systému, naučili sa jazyk a pochopili a rešpektovali našu kultúru, ale na druhej strane je to aj o ochote Slovákov týchto cudzincov a cudzinky medzi seba prijať. Byť ochotný prenajať im byt, prijať ich ako susedov, spolužiakov či kolegov.
Ako vyzerajú tieto aktivity?
Konkrétne v Mareene pre to organizujeme aj kurzy a workshopy, ktoré vedú či vyučujú samotní cudzinci, aby sme dali možnosť našim šikovným klientom realizovať sa a zároveň, aby sme ich Slovákom ukázali v pozícii, kde môžu oni niečo naučiť nás.
V našom dobrovoľníckom programe vyberáme spomedzi Slovákov jednotlivcov, ktorí sa šesť mesiacov venujú deťom alebo dospelým a pomáhajú im sa na Slovensku uchytiť. Doučujú školské predmety, pomáhajú so slovenčinou alebo spolu trávia zmysluplne voľný čas.
V komunitnom programe sa snažíme vytvoriť priestor, kde sa Slováci a cudzinci majú možnosť stretnúť a spoznať. Od sobotného brunchu v Mareene cez jazykovú kaviareň a ďalšie podujatia sa opäť snažíme sprostredkovať osobný kontakt medzi miestnymi a novými prichadzajúcimi.
So šírením povedomia sme začali len nedávno, pretože sme opätovne dostávali pozvania na prednášky od organizácií aj od škôl, aby sme im predstavili, čo robíme, komu sa venujeme a ako sa týmto ľuďom darí. Už niekoľko mesiacov systematickejšie pristupujeme k organizácii aktivít, ktorých cieľom je informovať o tejto oblasti a zapájame do toho aj našich klientov a priateľov cudzincov, aby im mohli svoje skúsenosti vyrozprávať sami.
A sú utečenci ochotní rešpektovať našu kultúru?
Vždy keď sa otvorí táto téma, mám potrebu sa pýtať, čo si pod kultúrou ľudia predstavujú. Mám známu právničku, ktorá mi povedala, že kultúra je náš hodnotový systém a je zaznamenaná v práve a teda všetko dôležité, na čom našej krajine a národu záleží, je zapísané v ústave a v kompletnom zozname zákonov.
V tomto smere je naša kultúra chránená a dokonca máme inštitúcie, ktoré tento rešpekt zabezpečujú a trestajú tých, ktorí sa proti nej previnia. S touto definíciou viem do veľkej miery súhlasiť a myslím si, že to môže byť upokojujúca skutočnosť pre tých, ktorí sa obávajú, že príchod utečencov predstavuje hrozbu.
Zároveň si ale myslím, že okrem týchto písaných pravidiel máme aj niektoré nepísané. Od etnológov viem, aký komplexný je termín kultúra. Zjednodušene ju chápem ako hodnoty, ktoré vyznávame, ako sú súdržnosť, solidarita alebo dôvera a tiež nejaké normy správania sa a predstavy o ideáloch, ktoré ako spoločnosť zdieľame.
Z mojej skúsenosti tieto hodnoty utečenci rešpektujú, ak ich poznajú, mnohé z nich dokonca sami zdieľajú, napriek tomu, že pochádzajú z veľmi vzdialených krajín. Stáva sa však, že o všetkých miestnych kultúrnych normách a predstavách nevedia a trvá im dlhé roky pobytu na Slovensku, než ich rozpoznajú a porozumejú im. Vedia, že sú v cudzej krajine, kde to nejakým spôsobom funguje a na to, aby v nej vedeli úspešne fungovať, mnohé kultúrne vzorce aj aplikujú.
To však nemusí platiť v ich vlastných rodinách alebo komunitách, kde nie je nevyhnutné ich aplikovať a riadiť sa podľa nich. Situácia sa trochu líši u detí, ktoré ak začnú chodiť do slovenských škôl a majú slovenských kamarátov, si miestnu kultúru vedia celkom prirodzene osvojiť.
Aké majú, naopak, skúsenosti utečenci so Slovákmi?
Pre verejnosť je veľmi ťažké rozoznať, kto je utečenec, nenosia totiž žiadne nálepky na odeve. Bežný človek sa teda na utečenca alebo utečenkyňu pozrie, povie si, že sú cudzinci a hodnotí ich na prvý pohľad podľa výzoru. Černoška so šatkou, beloch s prízvukom, Arab… a podľa individuálnych predsudkov sa k nim správa.
Chcela by som už na začiatok povedať, že Slovensko podľa mňa nie je xenofóbna čierna diera. Viacerí naši klienti, utečenci si našli bývanie alebo prácu práve preto, lebo narazili na veľmi milých, ochotných ľudí, ktorí možno aj práve preto, lebo ich vnímali ako znevýhodnených uchádzačov o prácu alebo bývanie, im tieto ponuky dali.
Mareena má s týmto viacero skúseností, keďže sme začínali ako Iniciatíva Ktopomože?, do ktorej sa práve takýto ľudia prihlásili. Možno aj preto, že na Slovensku nie sme zvyknutí na cudzincov, najmä tých, ktorí majú iný odtieň pokožky, však býva prvá reakcia skôr opatrnejšia. Myslím si, že ukrajinských utečencov ľudia zaradia do kategórie „roboš z východu (Srb, Rumun alebo Ukrajinec)“, mužov z arabských a afrických krajín do kategórie väčšej obavy a ženy so šatkou sú pre ľudí kuriózne a trochu nepochopiteľné. Ak sa ľudia bližšie nespoznajú, zostane to pravdepodobne len pri tomto dojme, poznáme však aj ľudí, ktorí boli pre svoj výzor fyzicky a verbálne napadnutí.
Čo môžu bežní ľudia spraviť pre utečencov?
Na začiatok stačí citlivosť k tomu, že to tu u nás majú pravdepodobne ťažšie než my. Byť ochotný dať šancu cudzincovi – prenajať mu byt, zamestnať ho, porozprávať sa, spriateliť sa. A ak by chceli čitatelia ešte viac, srdečne ich pozývam u nás dobrovoľníčiť, zúčastniť sa na našich komunitných aktivitách alebo stať sa mentormi pre cudzincov. Budeme im veľmi vďační.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
