Mirka Uhnak vedie program Mini Tech MBA for Women, ktorý bol vytvorený špeciálne pre ženy na vzdelávanie v oblasti informačných technológií. V minulosti sa venovala marketingovým a vzdelávacím projektom. V roku 2019 ju Forbes zaradil do zoznamu 30 pod 30. Rozprávali sme sa spolu o ženách v IT, o budúcnosti vzdelávania v technologickom odvetví, ale aj o tom, ako spojiť rolu mamy, ženy a manželky s pracovným životom.
Ako začal tvoj príbeh s Mini Tech MBA?
Na celom mojom príbehu je zaujímavé, že som sa do programu hlásila ako študentka a to v čase, keď sa ešte len tvoril pod vedením mojej kamarátky Mirky Rusnokovej.
V tom čase som pracovala na vzdelávacích a marketingových projektoch. Hoci by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že ich súčasťou neboli technológie, boli tam. Tvorili sme webstránky a spolupracovala som s IT špecialistami či grafikmi. Potrebovala som s nimi komunikovať efektívne, vyberať najvhodnejšie, najlepšie riešenia a riešiť budgety ohľadom technických vecí. Cítila som, že v mojom sete zručností mi chýba technologický prehľad, slovník z IT oblasti. Keď sa kurz objavil, prihlásila som sa.
Čo ťa na programe oslovilo?
Mini Tech MBA je trojmesačný vzdelávací program, ktorý ženy absolvujú popri práci a rodine. Nemusíš sa vzdať ničoho, čo máš. V podstate len vynaložíš úsilie navyše – chodíš do večernej a víkendovej školy. Sama som zvládla štúdium popri mojej práci. Štúdium ma natoľko oslovilo, až som sa rozhodla, že sa chcem podieľať na jeho tvorbe, prispieť do jeho rozvoja.
Keď sa bavíme o IT, je to široký pojem. Učia sa u vás ženy len programovať?
Trojmesačný program ponúka komplexný prehľad nad celou IT oblasťou. Prejdeme si od základov programovanie, vývoj softvéru, základov práce s dátami, počítačovej bezpečnosti, digitálneho marketingu, naozaj všetky oblasti v IT.
Ženy, ktoré neštudovali IT, ale chcú v tejto oblasti pracovať, nie vždy vedia, z akej strany do IT vojsť, pretože je to veľmi široký pojem. A nevedia sa úplne rozhodnúť, či sa učiť programovať, či sa zamerať na dátovú analytiku alebo počítačovú bezpečnosť.
Prečo práve ženy?
Pozrime sa na to z troch uhlov pohľadu. Jeden je ten, že IT sektor si vyžaduje stále viac talentu. Vnímame, že práve ženy majú v sebe veľký potenciál a značnú časť svojho talentu vedia priniesť práve do IT. Druhý je, že sa vo firmách bojuje s veľkou výzvou – diverzitou v tímoch. IT tímy sú si veľmi podobné naprieč rôznymi firmami. Ak by sa do tímov vniesla diverzita, aj čo sa týka pohlavia, tak by to mohlo priniesť mnohé benefity.
Tretí, osobný dôvod, je práve ten, že sama som ako študentka, absolventka biznisovej školy vnímala, že aj keď nepôsobím v IT sektore, sa ma technológie týkajú a zasahujú stále do čoraz viac oblastí.
Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Luciou Gallovou, aktivistkou a tvárou protestov Gorila.
Prečo ženy stále váhajú nad vstupom do IT sveta?
Vidím viacero aspektov, či už psychologických alebo socioekonomických. Ak by sme sa pozreli trebárs do domácností, kde vychovávajú dievčatá a chlapcov, tak možno vidíme rozdiely už v tom, ako sa pristupuje k výberu ich hračiek. Aj tu si myslím, že by mala platiť určitá rovnocennosť alebo rovnosť príležitostí, takže môžeme pokojne dávať aj dievčatám stavebnicu, autíčko, robota, ak ich to zaujíma.
To, či sa dievča rozhodne študovať technický odbor, veľmi ovplyvňuje to, akého mala učiteľa alebo učiteľku na základnej či strednej škole. Tiež si myslím, že veľkú úlohu zohráva to, či má v blízkej rodine ženu, ktorá má vyštudovaný odbor alebo pôsobí v technickom svete. Často, keď napríklad mamina bez problémov funguje s technológiami, je to potom prirodzené aj pre dcéru.
Doteraz si však myslím, že ženy ešte nemajú úplnú predstavu o tom, aké rôzne kariéry môžu naprieč IT sektorom mať, lebo stále panuje domnienka, že IT = programovanie.
Keď sa pozrieš na IT, je to naozaj všehochuť – od programovania, cez tvorbu webu, digitálny marketing, počítačovú bezpečnosť a mnoho iného. Možností uplatnenia je tu stále čoraz viac. Ešte potrebujeme nejaký čas, kým sa o nich ženy dozvedia a naberú odvahu to s IT vyskúšať.
Pracovný trh potrebuje ľudí v IT, či už ide o mužov alebo ženy. Ako vnímaš ty stav slovenského školstva vzhľadom na technické alebo IT smerovanie?
Školstvo vnímam ako veľmi komplexnú tému. Verím, že mnohé fakulty na Slovensku s technickým zameraním pripravujú kvalitných ľudí. Zároveň si myslím, že nielen ľudia z technických fakúlt, ale aj iných odborov by mali mať technické povedomie a rozvinuté digitálne zručnosti.
Ako absolventka ekonomického smeru a manažérskej školy vnímam, že práve na fakultách, ktoré sú ekonomické, manažérske, právnické, chýba takéto zameranie a je veľmi potrebné. Zároveň, ak sa pozrieme na technické školy, je tam stále silná prevaha chlapcov. Malo by byť aj v ich záujme spopularizovať štúdium technických odborov, aby sa počet študentiek zvýšil.
Často sa stretávam s názorom, že ženy nepatria do sveta IT, hlavne preto, že nedokážu okamžite reagovať na trendy, nové technológie a inovácie.
Veľmi nerada rozdeľujem, v čom sú muži alebo ženy lepšie alebo horšie. Skôr sa na to pozerám z pohľadu príležitostí: aby každý z nás mal rovnakú možnosť sa o technológiách dozvedieť čo najviac.
Mnohé ženy tieto príležitosti možno doteraz nemali. Pociťujú, že ich potrebujú dobehnúť a začleniť technológie do svojho života. Keď dostanú priestor, tak z vlastnej praxe nevidím vôbec žiadny rozdiel medzi tým, ako rýchlo ženy dokážu reagovať, chápať alebo ako rýchlo sa dokážu na technológie a inovácie adaptovať.
Vo svete je bežné, že keď niekto dokončí školu, tak si dopĺňa ďalšie vzdelanie skrz individuálne lekcie, večerné školy a kurzy. Na Slovensku sa to však rozbieha veľmi pomaly.
Takýto spôsob vzdelávania beriem ako obrovskú príležitosť. Každý z nás by si mal uvedomiť, že keď skončí školu, tak to neznamená, že preňho skončí vzdelávanie a na celý život má v podstate voľno.
Existujú rôzne vzdelávacie programy, či už online alebo prezenčné, a každý z nás má príležitosť sa popri svojej profesii dovzdelať aj v iných oblastiach. Pokojne tu môže ísť o niečo úplne iné: umenie, jazyky, čokoľvek, čo človeka baví. Využiť to môžu aj ľudia, ktorí možno nie sú úplne spokojní so svojou voľbou vysokej školy alebo svojím zameraním. Takto môžu svoje životy buď pozmeniť, alebo sa úplne otočiť iným smerom.
Akú formu sebarozvoja by si odporučila ženám, trebárs s rodinami a kariérou?
Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že večerná škola je pre ženy veľmi prijateľná. Totiž keď sa pozrieš na život ženy, tá má okrem svojej práce ešte domácnosť a rodinu. Keby si jej ponúkla online kurz, ktorý by mala robiť večer medzi ôsmou a desiatou, tak si myslím, že vo väčšine prípadov by to rýchlo ukončila a nedokončila.
Ale ak má možnosť ísť študovať prezenčne, vo večernej škole, kde bude niekoľko týždňov študovať so skupinou žien, s ktorými má podobné ambície, ciele a cíti sa s nimi dobre, je to silno motivujúce. Navyše, keď sa k tomu pridá výborná atmosféra, pravidelne sa teší a berie to ako čas na sebarozvoj.
Hovoríme o ženách, ale nemôžeme opomenúť mužov, ktorí tiež výrazne formujú náš život ako otcovia, dedkovia, bratia, manželia. Čo si sa naučila od mužov počas svojho života?
Veľa som sa naučila od svojho otca. Pochádza z dedinského prostredia, kde to nebolo úplne jednoduché a vôbec nebolo štandardom, že niekto vyštuduje vysokú školu. Ako jeden z mála si šiel za svojím a vysokú školu dokončil. Dnes sa stále aktívne zaujíma o to, aby mal úspešnú kariéru a firmu. Je pre mňa veľkým vzorom v tom, aká dôležitá je zanietenosť, zameranie pozornosti na to, že ak niečo chceš, netreba sa toho vzdávať. S bratom nás viedol k tomu, že v živote môžeme dosiahnuť čokoľvek, čo si zaumienime.
Dnes v tomto duchu pokračuje môj manžel. Vždy mi dával pocit sebaistoty, že dokážem čokoľvek a že som silná. Chcel, aby som skúsila všetko, čo chcem a že to vyjde, ak do toho vložím seba. Na manželovi je zaujímavé aj to, že je neskutočne zvedavý. Napríklad včera prišiel z nejakého stretnutia a na tričku mal odznak s nápisom: “I’m interested in…” a dopísané „Everything“ (všetko, pozn. red.). Prišlo mi to úplne fantastické, pretože on sa skutočne zaujíma o všetko. A potom mi o tom všetkom hovorí a ja od neho tieto informácie nasávam.
Keď to však mám zhrnúť na mužov vo všeobecnosti, tak sa od nich dá veľmi veľa naučiť práve z biznisových a predajných zručností. Fascinuje ma, akí dokážu byť draví a ísť si za svojim.
Spomínala si zvedavosť a zvedavé sú najmä malé deti. Do akej miery zapájaš dcérku do učenia sa technických zručností?
Naša dcéra má 2,5 roka. Doteraz sme ju veľmi intenzívne viedli ku knihám. Odkedy si pamätám, že je na svete, tak sme jej čítali. Veľa sa s ňou tiež rozprávame. Snažíme sa, aby mala širokú slovnú zásobu, rozmýšľala nad tým, čo sa jej pýtame, aby v sebe hľadala odpovede a sama sa veľa pýtala, bola zvedavá.
Tiež je pre nás dôležité, aby trávila čas nielen s nami, ale aj s ostatnými členmi rodiny a ostatnými deťmi. Takto je prirodzene zvyknutá na kolektívy, na iných členov rodiny a vznikajú medzi nimi veľmi silné väzby.
Čo sa týka rozvoja logického myslenia, na to máme rôzne stavebnice a hry, ktoré ju v učení logického myslenia podporujú. Takže zatiaľ uprednostňujeme také formy, ktoré ju nevystavujú obrazovke. Na technológie a obrazovky má ešte nejaký čas.
Všimla som si, že dnes sú deti nalepené na obrazovkách. Sedíš v reštaurácii a pri stole vedľa majú deti otočenú obrazovku s hrou smerom k sebe a jedia.
To je presne to, čomu sme sa celý čas snažíme vyhnúť. Osobne si myslím, že keď je dieťa od malička vystavované obrazovke, kde sa neustále mihajú obrazy, stále sa niečo vzrušujúce a fantastické deje, tak sa potom v bežnom živote nudí. Nevidí zmysel v bežných činnostiach a nechápe, prečo by ich vôbec malo robiť. Myslím si, že obrazovky by mali prísť postupne v regulovaných časoch a dávkach.
Aké rozdiely vnímaš medzi výchovou, ktorú si dostala a výchovou v technologickom a digitálnom svete, ktorú dávaš dcérke?
Keď sa pozriem na to, aké technológie sme mali my, keď som bola dieťa a to teda ešte nie som taká stará, tak si ani neviem vybaviť, že by to moji rodičia vôbec riešili. Jednoducho to neexistovalo. Zo svojho detstva vnímam úplne iný benefit, a to ten, že sme mali extrémnu voľnosť, jašili sme sa, naháňali a hrali sa vonku v prírode. Dalo nám to úplne iné zručnosti a tak teraz potrebujeme dobehiehať tie technické. Dnešné deti majú prístup úplne ku všetkému, dokážu sa veľmi rýchlo učiť. Otázkou ostáva, že čo z toho je dôležitejšie?
V súčasnosti je všetko online, prístup k informáciám je okamžitý, máme sociálne siete a ako dospeláci máme čo robiť, aby sme sa s tým popasovali. Ako veľmi je dôležité pripravovať dnešné deti na to, do akého technologicko-digitálneho sveta idú?
Určite je dôležité ich na to postupne pripravovať. Nebolo by úplne v poriadku, ak by sme ich od toho úplne ochraňovali. Potom by prišli a zostali by z toho úplne v šoku. Myslím si, že je v prvom rade veľmi dôležité sa o tom rozprávať a ukazovať benefity, ktoré technológie prinášajú. Zároveň sa však netreba báť ukazovať aj tú odvrátenú stranu.
Vo svete technológií vnímam ako veľmi potrebné sa neustále zameriavať na ľudskosť a medziľudský kontakt. Nezabúdajme, že stále sme to my, ľudia. Tie technológie by nám mali slúžiť na vylepšenie, zjednodušenie života a nie na to, aby nás ubíjali a aby sme im slúžili.
V našom detstve to to bolo tak, že sa decká provokovali a naťahovali na dvore. Dnes sa hejtujú, urážajú a šikanujú v cyberpriestore. Čo s tým?
Riešenie tohto problému by malo začínať už niekde v rodine. Členovia rodiny by sa o tom prirodzene mali rozprávať viac a upozorňovať, že sa takéto niečo deje. Rovnako to vnímam, aj pokiaľ ide o tému šikanovania v škole.
Verím, že ak dostávajú deti pocit bezpečia v rodine, vnímajú potom aj svet ako bezpečné miesto. Budovanie silných vzťahov medzi členmi rodiny by malo prispieť k tomu, aby v prípade ohrozenia hľadali deti útočisko včas a u svojich najbližších.
Príbehy hejterstva a šikany sa ku mne dostávajú skôr reprodukovane a niekedy som úplne zaskočená z toho, že čo všetko si ľudia dokážu navzájom spraviť a povedať v online priestore. Dáva zmysel odoprieť prístup k internetu a k sociálnych sieťam mladým ľuďom? Nemám na toto úplne jasnú odpoveď.
Poďme ešte k téme prepojenia materstva a práce. Ako sa to dá plnohodnotne prepojiť?
Každý deň sa o to stále snažíme. S manželom sme od začiatku hľadali spôsob, ako by naša rodina mohla fungovať tak, aby sme obaja mohli pracovať. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby som si zachovala samu seba, aby som mala priestor na sebarozvoj, a na to, aby som svoje nápady aj realizovala. Veľmi podstatné však je, aby toto nastavenie chceli žiť obe strany. My sme sa dohodli, že to spolu zvládneme.
Chcem podotknúť, že veľmi veľké úsilie som vnímala práve na strane môjho manžela, ktorý sa za veľmi krátky čas a v procese učil, ako sa starať o dieťa, keď tu nie som, ako sa starať o domácnosť, aby keď prídem, to tu nevyzeralo, že tu vybuchla bomba. Myslím si, že sme sa veľmi dobre naučili spolu fungovať ako tím, za čo som veľmi vďačná.
Takže všetko spolu plánujete?
Snažíme sa vždycky naplánovať, čo každého z nás čaká, aby bol vždy jeden z nás doma. Keď sa to náhodou nedá, tak máme veľmi ochotných členov rodiny, ktorí sa s radosťou postarajú o dcéru. V prvom rade je to rozhodnutie nás dvoch žiť takýto život a potom robiť všetko preto, aby obe strany boli spokojné. Mám však pocit, že ak by som sa nerealizovala aj na tej pracovnej úrovni, tak by som sa cítila svojim spôsobom neúplna, že by mi niečo chýbalo.
Poznám veľa žien, ktoré sa po polroku vrátili do práce z akýchkoľvek dôvodov a zároveň poznám mamičky, ktoré sú s deťmi naozaj intenzívne tri roky. Ako to vnímaš ty zo svojej skúsenosti?
Veľmi dôležité je to, aby sa žena cítila komfortne so svojím rozhodnutím. Ak má chuť zostať tri roky s dieťaťom a na materskej a je šťastná, cíti sa naplnená, pričom venuje všetko svoje úsilie dieťaťu a domácnosti a rodine, je to úplne v poriadku. Zároveň úplne rešpektujem, ak sa ženy rozhodnú ísť do práce omnoho skôr. Určite to nie je jednoduché rozhodnutie a je to veľmi náročné. Vyžaduje si to veľa plánovania, odriekania vlastného komfortu. Ale ak je na konci dňa rodina spokojná, tak to je v podstate to najdôležitejšie, však?
Ako to bolo u teba?
Sama som hľadala spôsoby ako na tú materskú neodísť v tom pravom slova zmysle. Keď som prišla z pôrodnice, stále som mala nejaké projekty a robila som, keď dcéra spala alebo večer, keď som mala priestor. Prosto ma to bavilo. Vnímala som, že rastiem, cítim sa dobre a keď som videla, že je dcéra úplne spokojná a že vôbec nemá problém, vedela som, že všetko je v poriadku.
Nemala som pri bábätku, samozrejme, plný úväzok a ani polovičný. Mala som flexibilný pracovný čas a môj vtedajší zamestnávateľ mi to umožnil s tým, že ak boli urobené zadania, bolo jedno, kedy na nich pracujem. Pre mňa osobne bolo dôležité to, aby som nestratila kontakt s prácou, s pracovným trhom a s ľuďmi.
Ak má žena čo i len malinký projekt, pokojne to môže byť neziskovka alebo čokoľvek, čo ju udržiava v akom takom švungu a kontakte s kolegami, s ľuďmi z praxe, tak je to len veľké plus. Myslím si, že je veľmi náročné vrátiť sa po rokoch do práce, najmä dnes, keď sa všetko tak rýchlo mení.
Ktorý príbeh úspešnej ženy je tvoj najobľúbenejší?
Nesmierne mám rada a súčasne veľmi obdivujem Serenu Williams. Je mi sympatická z viacerých uhlov pohľadu. Nielen preto, že som sama hrávala tenis. Obdivujem ju kvôli tomu, že je snáď najlepšia tenistka všetkých čias a dokázala to všetko prepojiť s mamičkovaním a podnikaním.
Príde mi obdivuhodné, že dokázala priviesť na svet dieťa a vrátiť sa o niekoľko mesiacov na špičku tenisového rebríčka. Je to silná žena, ktorá sa práve kvôli svojmu pôvodu, farbe pleti, ale aj štýlu, ktorý do tenisu priniesla, musí denne boriť s predsudkami a bojovať proti nim. Fascinuje ma jej sila, húževnatosť a chuť víťaziť.
Aké sú podľa teba zručnosti, schopnosti budúcnosti, ktoré by sme mali ovládať?
O jednej sme už hovorili. Je to schopnosť neustále sa učiť a prispôsobovať sa zmenám. Potom si myslím, že bude veľmi dôležitá schopnosť tvoriť, rozvíjať svoje nápady a pracovať v tíme. Spomeniem ešte schopnosť kriticky myslieť, rozhodovať.
Pre mňa osobne je veľmi dôležité intenzívne rozvíjať leadership. Čiže snažiť sa byť tou najlepšou verziou samej seba. Robiť všetko preto, aby som dokázala byť inšpiráciou aj pre ostatných.
Potom určite potrebujeme zvládať digitálne zručnosti, budovať technické povedomie. A ešte jedna schopnosť mi napadla. Je to schopnosť žiť. Mám taký pocit, že sa v dnešnej dobe vytráca z ľudí taká radosť z každodenných maličkostí a to sa potom pretavuje do toho, ako fungujeme aj v práci.
Príde mi dôležité, aby sme vo svete budúcnosti dokázali ešte aj radostne a pokojne žiť. Nevieš náhodou, na akej univerzite sa toto učí?
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Edit Hajdu Sliacka: Moje deti robia zo mňa lepšieho človeka Edit je Slovenka, ktorá sa venuje ilustrovaniu detských kníh, magazínov a online hrám. Pri jej práci ju motivujú najmä jej dve deti, ktoré sa na svet pozerajú cez svoje detské okuliare. Zároveň sa aktívne venuje homeschoolingu so svojím synom […]
