Miro Remo: Umenie, ktoré neprovokuje, je zbytočné. Ani film bez provokácie nemá zmysel

Miro Remo je slovenský režisér a dokumentarista, ktorého filmy poznajú diváci aj za hranicami Slovenska. Pred dvanástimi rokmi mu jeho študentský film Arsy-Versy otvoril svet filmárskej kariéry a dodnes patrí k najoceňovanejším slovenským snímkam. Odvtedy natočil aj dokumenty Comeback, Richard Muller: Nepoznaný či Cooltúra, ktoré diváka zaujmú svojím príbehom, niekedy i dávkou kontroverznosti. Tú diváci nájdu aj v jeho najnovšom dokumente Láska pod kapotou, kde sleduje život päťdesiatnika Jaroslava a jeho lásku k autám a partnerke.

V rozhovore hovorí o tom, čo nesmie chýbať v dobrom filme, prečo sú jeho snímky spájané s kontroverziou a ako sa zmenil jeho pohľad na spoločnosť po natočení posledného filmu.   

Pred dvanástimi rokmi si natočil svoj doposiaľ najúspešnejší dokument s názvom Arsy-Versy. 23 minútový film o tvojom strýkovi a babke zožal úspech na Slovensku aj v zahraničí a získal desiatky cien. Ako sa zmení svet filmára po takomto úspechu?

Človeku sa zrazu otvoria dvere do filmárskeho sveta a môže robiť to, čo chce. Ľahšie sa etabluje, uveria mu tí, od ktorých závisí, že môže robiť filmy. Keď okolie videlo, že vo svete film ocenili, prijalo to aj doma. Pre mňa to bola istá satisfakcia. Môžem robiť ambicióznejšie projekty, nemusím nič dokazovať a mám priestor na to, aby som naďalej pracoval najlepšie ako viem.

Necítiš tlak, aby aj tvoje ďalšie filmy boli rovnako úspešné?

Nie som naivný, aby som si myslel, že každá snímka bude rovnako úspešná. Život by bol asi veselší, ale realita je iná. Človek sa vždy snaží natočiť kvalitný film. Ani pred tými dvanástimi rokmi som netušil, že Arsy-Versy môže vo svete získať toľko ocenení a byť jedným z najoceňovanejších slovenských filmov.

Nedávno som rozmýšľal, v čom tkvie jeho úspech a myslím, že to bolo skrz konflikt, ktorý bol pozitívneho charakteru. Väčšinou, keď sa vo filme dostanete do konfliktu, napríklad sa vymedzujete voči niečomu alebo ste ostro kritický či satirický, pôsobí to negatívne. V tomto dokumente sa podarilo zobraziť človeka v pozitívnom konflikte a to je niečo, čo majú ľudia radi. Divákov nezaujíma, že realita hlavného hrdinu je oveľa bezútešnejšia, v živote sa sústreďujú len na tú svoju a vo filmoch si radi predstavujú lepší svet.

Prečo je konflikt vo filme tak dôležitý?

V prvom rade je dôležité povedať, že konflikt je základný kameň nejakého progresu. Ak je človek statický, nič neurobí. Ak je v konflikte, daná situácia ho irituje a on z nej môže vyťažiť, zlepšiť sa alebo naopak. Či z toho vznikne smutný alebo veselý príbeh, rozhodne človek sám. Ale viac príbehov, ktoré vnímam a sú okolo mňa, sú smutnými príbehmi. Možno je ten život viac smutný ako veselý.

V čom by mal vynikať dobrý dokumentarista?

Mal by vedieť dobre načúvať, vnímať postavy, ktoré stoja pred kamerou. Mal by prijímať aj tie veci, ktoré v danej chvíli nedokáže pochopiť a nevynášať predčasne súdy. Nechať prúdiť tok nových myšlienok, informácií a snažiť sa to celé pochopiť. Až vtedy môže rozprávať o obraze filmu a predostrieť ho ostatným. To je to najdôležitejšie.

Film je však natoľko komplexný, že bez technickej stránky sa úplne nezaobídete. Existuje pár takých režisérov, ale je ich veľmi málo. Filmovanie je technická disciplína, ktorá združuje veľmi veľa iných typov umenia a dobrému režisérovi pomáha istá technologická orientácia. Sám viem, ako kameru držať, aj ako natáčať. Film vnímam ako jazyk, ktorým sa človek musí naučiť rozprávať.

Vo filmoch často siahaš po témach, ktoré provokujú a vyvolávajú diskusiu. Je to zámer?

Áno, z môjho pohľadu je film, ktorý neprovokuje, zbytočným. Ani umenie bez provokácie nemá zmysel. Ak má byť film pre ľudí len oddychovou činnosťou, je to lacná výplň životného priestoru, rozprávka pre dospelých, a také snímky nepovažujem za umenie.

Dokument Cooltúra vyvolal také diskusie, že ho diváci v kinách nakoniec nemohli vidieť. Snažíš sa odvtedy nájsť hranicu kontroverzie, aby sa to neopakovalo?

Paradoxne, tento film videlo najviac divákov zo všetkých mojich filmov. Otázkou je, koľko z nich bolo platiacich? A na to nadväzuje otázka, či je lepšie mať oveľa menej platiacich divákov alebo státisíce divákov, ktorí film videli mimo plátna? Tomu filmu sa stalo to najlepšie, čo sa mu stať mohlo. Film, ktorý nemal byť prečo zakázaný, bol.

Snažím sa robiť svoju prácu tak, aby ma uživila. Ak hľadám nejakú hranicu, tak je to forma autocenzúry. Pôvodne som si myslel, že Cooltúra bude projekt, ktorý zarobí nejaké peniaze. Síce sme na neho získali grant, no ten sa použil na produkciu filmu a na moje ďalšie plány financie nezostali. Nenatáčali sme film s tým, že nepôjde do kín a nebude sa predávať, to nám vôbec nenapadlo. Ale boli sme natoľko slobodní, že sme sa zaň postavili, aj keď sme vedeli, čo nás to bude stáť. Ukázalo sa, že diváci sú pre nás omnoho väčšia hodnota ako zárobok.

No aj tak si skúsil inú cestu, ako film dostať k divákom. Cez projekt Dokument na kolesách videlo film Cooltúra tisíce študentov na stredných a vysokých školách.

Našli sme alternatívnu formu distribúcie, ako šíriť film bez právnych postihov, na akademickej pôde. Film videlo obrovské množstvo ľudí, niekoľko mesiacov sa o ňom viedla veľká spoločenská diskusia. Mnoho ľudí z tohto odvetvia na to reflektovalo, vstúpilo si do svedomia, dokonca ďalej vo svojej práci nepokračovalo.

A aké boli reakcie študentov?

Kopírovali spoločenskú diskusiu, no odvíjali sa aj od toho, na akej škole sme boli. Je rozdiel diskutovať so študentmi trojročného učiliska alebo z filozofickej fakulty. Hlavná téma filmu bola v tej dobe mladým ľuďom blízka, boli tam scény s rapermi, spevákmi, z natáčania seriálu Panelák či relácie Modré z neba. Študenti nemuseli byť priamo ich fanúšikmi, ale museli sa konfrontovať s tým, ako vyzerá zákulisie takého sveta. Zrazu uvideli všetko pokope, nie ako samostatné segmenty popkultúrneho trhu. Mám pocit, že to mnohým z nich otvorilo oči.

Niektorí študenti reagovali podráždene, protiútokom na film. Nejakým spôsobom sa ich dotkol. Vnímali to ako útok na ich idoly, na niečo, čomu veria. Zrazu to uvideli z iného uhla pohľadu a zistili, že je to najmä o biznise. No možno sa to inak robiť nedá. Richard Müller to v jednej piesni vystihol: „Umenie už robiť vieme, po noži ostrej hrany, von tým, čo v nás stále drieme. Umenie odíď! Teraz money!“

Do slovenských kín sa prednedávnom dostal tvoj najnovší film Láska pod kapotou. Na filmovom festivale v Karlových Varoch zožal standing ovation. Aký to bol pocit?

Vždy, keď vám niekto tlieska, je to príjemný pocit. Človek je šťastný, keď je jeho niekoľkoročná práca ocenená. Na chvíľu si poviem, že to všetko má zmysel.

Rád sleduješ vlastné filmy v kine s divákmi alebo premietania tráviš v zákulisí?

Veľmi rád sedím s divákmi, pretože sledujem ich reakcie. Najmä tento najnovší film je pre mňa zaujímavý, striedajú sa v ňom rôzne nálady, chvíľu sa človek smeje, o chvíľu ho smiech mrzí. Som rád za smiech publika, rátal som s ním pri niektorých scénach, ale prekvapilo ma, že ho bolo viac.

Na premietaní filmu som bola počas filmového festivalu Cinematik. Plná sála divákov sa niekoľkokrát smiala na autentickosti hlavných protagonistov Jaroslava a Jitky. Na diskusii po filme sa však Jaroslav s takýmito reakciami nestotožnil a vyznel trochu nahnevane. Neoľutoval, že odhalili takú veľkú časť zo svojich životov?

Túto otázku dostali Jaroslav a Jitka aj od viacerých novinárov a sami hovorili, že spoluprácu neľutujú a do natáčania filmu by išli znova. Čo sa týka diváckeho smiechu, aj samotná Jitka, partnerka Jaroslava, priznala, že smiechom bojuje proti jeho vážnosti. Myslím si, že diváci v kine reflektovali to, čo cíti aj ona. Jaroslav sa stavia do pozície vážneho človeka, ktorý je v nejakom cykle hnevu a časom to pre okolie začne byť smiešne až iritujúce. Nevnímal som to teda ako výsmech. Diváci sa smiali na jeho zúfalej snahe o zlepšenie aktuálnej situácie.

V závere filmu je scéna, ktorá mu dáva ďalší rozmer. Načrtol si tému silného nacionalizmu, ku ktorému hlavní protagonisti inklinujú. Prečo až na konci?

Je to veľmi silná scéna. Ak by som ju dal napríklad do stredu filmu, jej výtlak už neprerazím. Kedysi sme skúšali filmy podobnými scénami štartovať, ale nebolo to ono. Takto to do seba lepšie zapadá.

Ďalšou vecou je, že akonáhle sa túto informáciu o človeku dozviete, väčšina z nás má tendenciu sa o neho ďalej nezaujímať. Myslím si, že vzhľadom na to, v akej súčasnej situácii sa ako spoločnosť nachádzame, by sme mali týmto ľuďom načúvať a trochu porozumieť tomu, ako je možné, že sa dostali tam, kde sa momentálne ocitajú. V inom spoločenskom nastavení ako my.

Je toto spôsob, ako im porozumieť?

Zatiaľ sa ukazuje, že nikto nepozná najlepší spôsob, takže akýkoľvek je lepší ako žiadny. Ja som dokumentárny režisér, ktorý zachytáva súčasnú realitu, nie je mojím hlavným cieľom odbúravať predsudky, ale aj diskusia, ktorú tento film vyvoláva, pomáha k porozumeniu, ku krajšiemu svetu. Takže myslím si, že áno.

Pomôžu diskusie obrúsiť hrany medzi rozdelenou spoločnosťou?

Určite viac, ako keď ich odvrhneme. Vždy som rozmýšľal, či je extrémistický prejav vyústením doterajšieho života. Predtým, než som sa pustil do natáčania tohto filmu, som si myslel, že to s tým nesúvisí a nebol som ochotný tomu uveriť. Teraz si myslím opak. Keď človek dostáva jednu facku za druhou, myseľ zatrpkne a tento spôsob uvažovania je logickým vyústením, aj keď zdanlivo nepochopiteľným.

Je za tým nenávisť a hnev na spoločnosť?

Podľa mňa je to výsledok niečoho hlbšieho. Zakorenené v ranej mladosti, dospievaní, v rodinných vzťahoch či traumatických zážitkoch z detstva. Prestane sa vám dariť v profesijnom alebo osobnom živote a strácate pôdu pod nohami. Postupne sa to všetko vrství a cesty k extrémistickým skupinám sa ukazujú samé. Je to situácia, v ktorej sa ocitá množstvo ľudí, hlavne v našej kapitalistickej spoločnosti zameranej na výkon. Úspech sa meria v eurách. 

Niektorí ľudia potom hľadajú miesto, kde sa môžu integrovať do society s podobnými problémami. Na základnej škole sa tiež delíme na rôzne skupiny, niekto bol v minulosti „depešák“, niekto „metalista“ a nemusia to byť ich najvernejší fanúšikovia. Ľudia sa prirodzene združujú. Chcem tým povedať, že svet nie je čiernobiely.

Zmenil sa aj tvoj pohľad na radikálnejšiu časť spoločnosti?

Som ochotný pochopiť, že sa títo ľudia dostanú do situácie, ktorá ich dovedie ku xenofóbnym prejavom, čo by som predtým nepochopil. Odsúdil by som to a nevenoval by som sa tej téme. S Jaroslavom a Jitkou som strávil veľmi veľa spoločného času, na začiatku natáčania som netušil, že sa budú uberať týmto smerom a myslím, že oni sami o tom nevedeli. Až časom k nemu dospeli. 

Jaroslav našiel CD extrémistickej kapely, ktorá sa objavila v spomínanej scéne, keď opravoval auto miestneho kňaza na Morave. To je tiež celkom paradox. Kapela spieva o vlastenectve, moslimskej intolerancii, piesne v duchu „My Česi, my si to tu nedáme“ a Jaroslavovi a Jitke sa texty zapáčili. Asi to súvisí so strachom nepoznaného, sú to veci, o ktorých sa často diskutuje.

Taktiež som ochotný v oveľa väčšej miere s týmito ľuďmi komunikovať. Keď sa dostanem do konfliktu, tak neútočím.

Vie načúvať aj druhá strana?

Vie, keď cíti, že sa diskusia nemusí nutne skončiť konfliktom. Táto téma je jednou z najväčších spoločenských konfliktov súčasnosti. Napriek tomu, že je extrémne prepieraná a venuje sa jej množstvo organizácií, nožnice spoločenského sváru sa stále roztvárajú. Zvyšuje sa miera neustáleho napätia. 

V istom momente začne stagnovať a keď konflikt stagnuje, prestáva byť konfliktom, je to latentný stav, ktorý ľudí unavuje a nezaoberajú sa ním. Ďalšou úlohou by malo byť presvedčiť unavených ľudí, že má zmysel zaoberať sa týmito témami. Vždy, keď niekto vytiahne túto tému a upozorní na ňu, konflikt sa znovu ukáže a rezonuje v spoločnosti.

Vo filme zazneje z úst Jaroslavovej mamy veta „Za komunistov bolo lepšie,“ pričom ich rodina sama pocítila nespravodlivosť režimu, keď jej syn nemohol ísť študovať za automechanika. Vnímaš to ako spomienkový optimizmus?

Je dôležité povedať, že oni neboli „vyvolení“ počas komunizmu a nie sú „vyvolení“ ani počas kapitalizmu. Takisto sú tu dve rozdielne skupiny ľudí. Tí, ktorí vyhrali zápas prerodu v 1989 a stúpajú raketovým tempom, a tí, na ktorých prvá skupina parazituje. Víťazov ponovembrového prerodu je však veľmi málo oproti porazeným a tento problém generuje spoločenskú nespokojnosť. To nie je spomienkový optimizmus. To je ďalšia facka, ktorú život týmto ľuďom dal. Aj keď človek tvrdo pracuje, nemusí byť úspešný a mať skvelý život.

Nefungovalo to takto práve počas socializmu, keď o úspechu rozhodovala politická príslušnosť?

Je pravdou, že v súčasnosti môžete otvorene rozprávať o veciach, natáčať filmy, cestovať po svete. Zároveň je na človeka vyvíjaný kapitalistický tlak a je ťažké byť slobodným. Nemôžete robiť, čo chcete, lebo na to nemáte peniaze. Vtedy ste nemohli robiť, čo ste chceli, lebo ste nemali dobrý pôvod, otec nebol v komunistickej strane, nechceli ste sa podvoliť. Dnes rozhodujú peniaze.

Na druhej strane, ak by som si mal ja vybrať z týchto dvoch režimov, určite sa stotožňujem viac s kapitalizmom a s jeho všetkými chybami. No uvedomujem si, že tu už s nami žijú generácie, ktoré v minulom režime nežili a tie riešia súčasné problémy. Chýba dostupné bývanie pre mladých ľudí, kvalitné vzdelanie mimo veľkých miest. Mnoho mojich kamarátov žije v podobnom prostredí, ešte sú relatívne mladí, ale už cítia istú mieru skepsy, aj keď sa neprejavujú takýmto štýlom. 

Nechcem to porovnávať, lebo pocit neslobody a nemožnosti prejaviť svoj názor je z môjho pohľadu až nepochopiteľný. Nezažil som ho na vlastnej koži, aby som si to uvedomoval. Ale považovať súčasnú spoločnosť za ideálnu a myslieť si, že žijeme v krásnej krajine, by bolo veľmi povrchné.

Nepomohlo by súčasnému režimu, keby boli ľudia viac kritickí a na chyby upozorňovali?

Slováci vedia byť veľmi kritickí. Otázkou je, či kritika k niečomu speje alebo je to len útok, ktorý je zbytočný. Najmä ak prehráme. Kam smeruje nahnevaná spoločnosť? Kam sa posúva? To sú otázky, ktoré by sme si mali pokladať.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

filmografia Miro Remo reziser slovenské filmy