Pavel Mihaľák: V snahe zabaviť choré deti sa vzdelávame, aby sme boli blbší. A to je ťažké

Chcel byť pilotom, no keď mu armádny psychológ povedal, že jeho jedinou úlohou je naučiť sa zabíjať, stal sa umelcom. Dnes je Pavel Mihaľák umeleckým riaditeľom občianskeho združenia ČERVENÝ NOS Clowndoctors a v nemocnici by na vás reagoval len vtedy, ak by ste ho oslovili doktor Dodo Cikaj. Rozprávali sme sa, ako sa z človeka stane zdravotný klaun a prečo je v jeho náplni práce byť blbý.

Ako ste sa stali klaunom v Červenom nose?

18 rokov som pracoval v bábkovom divadle Babadlo v Prešove a keď ma vtedajšia umelecká šéfka Červených nosov oslovila, či by som chcel vyskúšať túto prácu, odmietol som. V divadle som bol maximálne vyťažený, ale v hlave mi táto myšlienka tak vŕtala, že keď prišla ponuka druhýkrát, povedal som si, že idem do toho.

Mal som pred touto prácou veľký rešpekt, ktorý vo mne zostáva dodnes. Situácie, v ktorých sa ocitáme, sú tak intímne, že si to človek, ktorý si ich neskúsi, nedokáže predstaviť. Klaun sa navyše musí naučiť vyrovnať aj so smútkom a tvrdou realitou. Moje prvé chvíle boli najmä o sebareflexii. Pýtal som sa sám seba, či je toto naozaj to, čo dokážem robiť profesionálne.

Snažíme sa byť profesionálnymi zdravotnými klaunmi, čo znamená, že sa musíme celý život vzdelávať. Dodnes ma fascinuje, ako sme schopní pomôcť naším humorom a klaunovaním v stresujúcich a traumatizujúcich situáciách detí, ich rodičov a personálu.

Pochybujú klauni o tom, či je toto práca pre nich?

Pochybujú hlavne na začiatku, keď idú do výberu s veľkým nadšením. Počas posledných dvoch výberových workshopov som sa s pochybnosťou stretol u ľudí, ktorí sa už dostali do finále. Keď sme sa začali rozprávať do hĺbky, čo znamená byť zdravotným klaunom, veľa ľudí sa začalo pýtať, či na to majú. Je to ale dobrý znak, pretože to znamená, že majú pred touto prácou rešpekt.

Snažíme sa vybrať ľudí tak, aby boli pripravení po umeleckej, ale aj po ľudskej stránke. Musí to byť človek stabilný, ktorý je schopný sebarozvoja a chce pomáhať iným. Veľmi dôležitá je empatia.

Práca klauna je najmä zo začiatku veľmi náročná na psychiku. Keď som začínal, jedna kolegyňa po prvej klauniáde, na ktorú sa prišla pozrieť, hodinu na lavičke plakala.

Keď porovnáte vaše začiatky s tým, čo už viete dnes, aké rozdiely vidíte vo vašom prístupe k práci?

Naučil som sa, že sa musím neustále vzdelávať a že zdravotný klaun sa vyvíja celý život. Keď mám 21 rokov a robím klauna, mám trošku iný charakter, než keď som šesťdesiatnik. Osobnosť klauna sa vyvíja aj s jeho súkromným životom.

Dôležité je, že nikdy nesmieme prestať, pretože ak sa umelecká kondícia neudržiava na čo najvyššej úrovni, prichádzajú osobnostné problémy spojené s otázkami, či klaunovanie človeka napĺňa, a vtedy sa do života začína vkrádať frustrácia. Tomu všetkému sa chceme vyhnúť.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Stáva sa často, že klauni odchádzajú kvôli frustrácii?

Dnes sme už veľmi veľký tím 61 klaunov a 10 kolegov v “zázemí”, a takýto veľký ansámbel má veľmi málo divadiel. Fluktuácia je veľmi malá a možno je to aj vďaka tomu, že náš výber je veľmi náročný a prísny. Napríklad jeden náš kolega sa k nám hlásil na päťkrát, kým sme ho prijali.

Robiť zdravotného klauna nie je dobrovoľníctvo, v ktorom si môžeme povedať, že keď nemáme náladu, jednoducho neprídeme. Aby naša práca mala zmysel, musí byť založená na kontinuite. Veľmi často sa stretávame s dlhodobo chorými pacientmi alebo s ich rodičmi, ktorí mávajú svetlé chvíľky práve vtedy, keď vedia, že prídu klauni. Vedia, že si na chvíľku oddýchnu od starostí alebo sa možno len nadýchnu čerstvého vzduchu do duše.

V akom momente sa z človeka stane plnohodnotný zdravotný klaun?

Proces je dlhý, pretože sa pri výbere potrebujem individuálne venovať každému tak, aby som ho čo najlepšie spoznal. Je pre nás dôležité zistiť, akí sú ľudia a až potom postupne pridávame umelecké témy, aby aj tí, ktorí nie sú umelci, rozumeli, čo od nich potrebujeme. Na druhej strane sa snažíme, aby divadelníci zabudli na to, že sú herci, pretože klaun nie je herec.

Človek nie je hotovým klaunom ani vtedy, keď je už prijatý. Pracujeme na jeho charaktere a snažíme sa, aby vždy vychádzal z jeho prirodzenosti. Zisťujeme, aký štýl humoru mu sedí a ako veľmi je „blbý“. Červený nos je totiž jediná inštancia na svete, ktorá sa vzdeláva k tomu, aby sme boli blbší.

Je to veľmi ťažké, pretože človek má prirodzene snahu zakrývať svoje slabosti, nevedomosť alebo zlyhanie a klaun to musí mať úplne naopak. Ako klauni potrebujeme ukázať slabé stránky, pretože pacientov posilňuje, keď vidia, že nie sú jediní, komu je zle a ťažko, a kto nemá dokonalý život.

V prvom roku je život klauna intenzívnejší. Najprv musí trikrát navštíviť klauniádu ako civil, potom musí absolvovať ďalšie tri klauniády ako tretí klaun pri dvoch skúsených kolegoch a ešte počas celého roka má vlastného mentora, ktorý mu pomáha.

Do piatich rokov musí byť certifikovaný. Znamená to, že má za sebou všetky workshopy, musí ovládať umelecké aj hygienické štandardy a zvládnuť témy z psychológie, sociológie či komunikácie. Z mnohých vecí musí aj napísať prácu. Bez toho nemôže pokračovať ako zdravotný klaun v našom združení.

Ako vyzerá blbosť klauna?

Predstavte si Laurela a Hardyho, Charlieho Chaplina alebo francúzske filmy 80. rokov, ktorých humor je založený najmä na klaunskom umení francúzskej školy.

Rovnako ako Laurel a Hardy fungujeme vo dvojici, no snažíme sa, aby boli zmiešané – mužsko-ženské. Napríklad ja ako veľký chlap nemôžem hneď pristúpiť k postieľke malého dieťaťa, lebo som preň obrovský doktor, z čoho má strach. Vtedy k nemu príde ako prvá kolegyňa.

Čokoľvek, čo klauni urobia, nemôžu urobiť dobre. Zlyhávajú pri každom pokuse niečo spraviť, ale zároveň sa snažia urobiť to čo najlepšie. Keď si predstavíte Laurela a Hardyho, je to presne o tom, že jeden druhého poprosí o lyžicu a druhý, aj keď sa snaží, mu podá kladivo. Humorné situácie vznikajú na interakciách klaunského páru a situácie s divákom.

Musí byť zdravotný klaun vždy extrovert alebo sa ním môže stať aj introvert?

Máme klaunov, ktorí sú ticho a keď povedia jedno slovo, stojí to za to. Sú tiež klauni, ktorí sú ukecaní a ktorých často musíme mierniť – ale práve na tom je postavený ich klaunský charakter.

Vy ste aký klaun?

Keď som klaun, som Dodo Cikaj, doktor, ktorý lieči muzikoterapiou. Môj veľký sen je hrať vo filharmónii, čo sa mi nikdy nepodarilo, ale hrám na takmer čokoľvek. Keď mi dáte do ruky kladivo, aj to by sa malo rozozvučiť, ale keďže som klaun, nie vždy spôsobom, akým by ste si predstavovali. Dodo je elegantný a snaží sa byť gentleman. Keď chce dáme pobozkať ruku alebo pustiť starších si sadnúť, väčšinou to dopletie a z toho vznikajú humorné situácie. Smejú sa aj deti, aj mamičky, aj babičky, aj sestričky.

Keď má zdravotný klaun zlý deň, ako proti tomu bojuje?

Ak má zdravotný klaun zlý deň, v žiadnom prípade ho nesmie prenášať do nemocnice. Nie každý s tým vie bojovať a ak hrozí, že by klauniáda nespĺňala kvality, nemôže ísť klaunovať. Aj pre jeho zdravie, aj pre umelecký výkon aj pre tých, kvôli ktorým tam chodí.

Pravdou však je, že hoci som mal občas aj ťažšie dni a bol som unavený, klauniády boli napriek tomu najlepšie. Klauniáda totiž dokáže “liečiť” aj nás.

Ako sa klauni bránia proti smútku, ktorý je prítomný v nemocniciach?

V momente, keď si nasadím nos, už nie som Paľo Mihaľák, ale som Dodo Cikaj. Vtedy už nemyslím na problémy Paľa Mihaľáka, lebo ho nepoznám. Akonáhle som Dodo Cikaj, môj jediný problém je, kde mám ladičku na ukulele alebo kde mi kolega schoval plášť. Nos je pre nás silný psychologický štít. Človeka sa veľmi dotkne utrpenie detí alebo rodičov v nemocniciach, voči čomu nemôžeme byť úplne imúnni, ale nos veľmi pomáha.

Klaun je často schopný do nemocnice priniesť takú atmosféru, že mnohí úplne zabudnú na chorobu. Veľmi si ctíme a rešpektujeme, že dieťa má aj podľa OSN právo na hru, a to aj vtedy, keď je choré. Lekári a sestričky majú za úlohu deti vyliečiť a my ako ich kolegovia sme tam na to, aby sme dokázali priniesť radosť a šťastie z detskej hry.

Majú voči vám deti strach?

Máme pravidlá, ktorými nepriamo posilňujeme detskú psychiku. Lekár ani sestrička väčšinou neklopú, či vám môžu zobrať krv alebo odmerať tlak, pretože potrebujú všetko spraviť efektívne. V nemocnici človek nie je pánom svojho času ani súkromia, my sa preto klopaním snažíme dať pacientom priestor na to, aby nás mohli odmietnuť.

Súčasťou nášho kostýmu je biely lekársky plášť a naše mená sú takisto okorenené zdravotníckymi titulmi – doktor, sestrička, primár či medik. Vďaka tomu chceme u detí odbúrať stres z bieleho plášťa a strach z medicínskeho personálu.

Keď príde sestrička alebo lekárka v bielom mundúre a pichne injekciu, dieťa si vsugeruje, že vždy bude ich návšteva bolieť. My sa snažíme pomôcť zdravotníkom aj v tom, že biely plášť nemusí vždy priniesť bolesť a plač, ale môže s ním prísť aj kopec srandy.

Fintou je, že ak sa malé deti boja cudzích ľudí, klauni sa najprv sústredia na nejaký predmet v izbe alebo na seba navzájom, aby pomaličky u dieťaťa odbúrali strach alebo neistotu.

Nespôsobuje neskôr u detí ešte väčší stres práve to, že zdravotní klauni klopú a s bielym plášťom prinášajú srandu, pričom skutoční lekári zväčša stále len tú bolesť?

Nemyslím si, že existuje takéto riziko, a lekári prinášajú predsa aj úľavu od bolesti. Dieťa dokáže rozlíšiť, že my sme klauni a oni sú lekári. Pred deťmi sa nehráme na skutočných doktorov, chceme im len s lekármi, respektíve s liečebným procesom, vytvoriť aj príjemné asociácie. Napríklad ja ako doktor Dodo Cikaj deťom chodím „vyšetriť“ hluchendix, čo je absolútne vymyslená blbosť. Osobnosť klauna musí byť taká, aby boli deti schopné ju odhadnúť a reagovať tak, aby to pre ne nebolo stresujúce. Okrem toho s lekármi a sestričkami spolupracujeme aj na izbách a často aj pri výkonoch.

Podľa čoho viete, aký prístup alebo scenár musíte po vstupne zvoliť?

Dobre ste povedali scenár, pretože my scenáre vôbec nemáme. Podstata klauna je, že sa prispôsobuje situácii. Vravíme, že problémy sú náš chlieb a akýkoľvek problém vznikne, takú situáciu riešim.

Aj preto je výcvik celoživotný a veľmi dlhý, lebo to nie je ako v divadle. Tam máte naučenú postavu, a scenáru sa vyhýbate, len keď zabudnete repliku alebo vám po pár odohraných reprízach napadne, ako môžete zaimprovizovať.

Naša improvizácia má prísne pravidlá, aby sme mohli fungovať profesionálne. V klaunskej dvojici jeden vie, ako má situáciu dramaturgicky viesť a druhý zas, ako to má fungovať.

Súčasťou vášho programu je aj sprevádzanie detí na operačnú sálu. Je pre klaunov ťažšie pracovať v takejto vypätej situácii?

Je to náročnejšia práca a nie každý klaun ju môže robiť. Na operačnú sálu musí sprevádzať deti zrelý a skúsený klaun, pretože vtedy nechodí vo dvojici. Operácia je väčšinou ten najintímnejší moment z pobytu v nemocnici a bojí sa nielen dieťa, ale aj rodič, ktorý ho sprevádza.

Deň operácie je plný nervozity a tá je úplne iná, než akú majú študenti pred štátnicou alebo herci pred premiérou. Aby v intímnej chvíli dieťaťa, rodiča a lekára nebolo príliš veľa ľudí, chodí len jeden klaun a snaží sa nájsť správnu mieru toho, ako môže pomôcť a rozptýliť pozornosť z negatívnych myšlienok. Ťažké je to psychicky aj fyzicky. Klaun je prítomný už od skorého rána na chirurgii a na operačkách, a po celý ten čas sa snaží odbúrať stres rodičov a dieťaťa.

Nepracujete len s deťmi, ale aj s dospelými a so seniormi. V čom sa líši váš prístup podľa toho, za pacientmi akej vekovej kategórie idete?

Keď sa náš zakladateľ Gary Edwards začal blížiť do dôchodkového veku, povedal si, že chce, aby ho v domove seniorov navštevovali klauni a tak vznikol tento program.

Rozdiel je najmä v diagnózach, s akými sa potýkajú pacienti. V seniorských domovoch sa stretávame často s ľuďmi, ktorí trpia demenciou či Alzheimerom, preto sa snažíme fungovať s pamäťou. Klauniádu prispôsobujeme tomu, čo človek zažil, kde vyrastal a s čím sa mu spájajú spomienky. Veľmi často sa pracuje s vôňami – napríklad cez Vianoce s vanilkou a so škoricou, aby sme mohli podporiť ich vnemy.

Pre seniorov nie som Dodo Cikaj, ale som Emanuel Krasko, ktorý má obe ruky ľavé. Oni sa mi snažia radiť, ako mám čo robiť a keď sa mi to nedarí, obracajú sa na moju kolegyňu a súcitia s ňou: „Máte to s ním ťažké, no ale keď tak pekne hrá…“

Minule som sa jednej pani spýtal, či pozná dobrý recept na koláč, pretože by som si dal nejaký dobrý voňavučký a ona mi povedala, že netuší. Ja som teda povedal, či by to fungovalo napríklad tak, že naklepem mäso a obalím ho vo vanilke. Tá pani zrazu vypleštila oči, či som spadol z jahody a z rukáva mi vysypala recept na bábovku.

Je pre vás dôležité poznať diagnózu človeka, za ktorým idete?

Pri deťoch nepotrebujeme poznať presnú diagnózu, ale najmä to, kam môžeme ísť a s čím môžeme pomôcť. Keď prídeme do nemocnice, najprv zájdeme za sestričkami, trošku ich rozptýlime a potom zistíme, či môžeme ísť na všetky izby. Musíme vedieť, či dieťa nie je čerstvo po operácii, aby sa mu od smiechu nepotrhali stehy alebo aby som mu netriasol s rukou, ktorá ho bolí. Skrátka aby sme neublížili, ale pomohli.

Keďže ste ako občianske združenie ste vo veľkej miere závislí na príspevkoch od bežných ľudí, je namieste otázka – sú podľa vás Slováci ako národ prajní a solidárni voči slabším?

Dalo by sa povedať, že ľudia, Slováci, sú naše perpetum mobile, i keď aj my sami musíme dodávať obrovské množstvo energie, aby sme boli profesionálni a aby to fungovalo najlepšie, ako sa dá.

To, že donori a ľudia, ktorí nám prispievajú, sú stále s nami (mnohí už celé desaťročie), je znakom toho, že to má zmysel a oni to vidia. Je to pritom čarovné, pretože prakticky väčšina z nich nás nemá šancu fyzicky vidieť. Jedine na chodbách v nemocnici alebo v ambulanciách sa nám stáva, že sa nám prihovoria naši podporovatelia.

Pripadáte mi ako najväčší optimista na svete…

Optimizmus prišiel s prvými úspechmi. Keď vidíte dieťa, ako plače od bolesti alebo je v úplnej apatii a ono na konci vašej návštevy skáče, až sa bojíte, či niečo nerozbije, alebo ho len vidíte usmievať sa, máte obrovský pocit radosti, že ste mu pootvorili okienko do detskej hravosti a ľudskosti. Vtedy máte pocit, že môžete hory prenášať.

Aj keď sa niekedy na ľudí hnevám, verím v ľudskosť. Stále je v spoločnosti veľká skupina ľudí, ktorí vedia, že dobro je potrebné robiť. Ak by takí neboli, tak tu máme len samých chmurov. Všetko má byť v rovnováhe.

Môj život je spojený so 70 úžasnými ľuďmi. Máme obrovskú spoločnú devízu – robíme našu prácu preto, lebo jej veríme. Nehovorím, že je všetko ideálne, no problémy sú najmä na to, aby sme sa prekonávali a mohli sa zlepšovať. A tým profesionálne prinášať smiech a radosť tam, kde je to potrebné.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

cerveny nos clowndoctors