Pavol Alexy: Už v roku 1995 bolo jasné, že raz nás odpad z plastov zaplaví a doba ekoplastov musí prísť

Profesor Pavol Alexy sa špecializuje na výskum a vývoj biologických plastov z obnoviteľných zdrojov. Hovorili sme s ním o budúcnosti plastov a plastových odpadov, vplyve na globálne otepľovanie aj o jeho výskume nového bioplastu nonoilen.

Venujete sa vývoju ekologických plastov. Ako ste sa pred vyše 20-timi rokmi dostali k téme, ktorá začína byť zaujímavá až dnes?

Keď som v 90. rokoch pracoval vo VUCHT v Bratislave (vtedy Výskumný ústav chemicko technologický), stretol som sa tu s asi najekologickejším plastom tej doby – vodorozpustným, biodegradovateľným, aj keď syntetickým polyvinylalkoholom. Vtedy som sa rozhodol, že ekologické plasty by mohla byť cesta, kde by som vedel spojiť vzťah k prírode s mojou odbornosťou.

Tak u mňa vznikla téma ekologických plastov. Boli to roky 1995 – 96. Vtedy sa kolegovia čudovali, že veď je to drahé, ťažko spracovateľné a ropy je dosť za pár centov. Povedal som si, že je to síce tak, ale raz doba ekoplastov musí prísť. Pretože už vtedy bolo vidno, kam to smeruje a že nás odpad z plastov jedného dňa zaplaví.

V tom čase som začal učiť na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, kde som v oblasti výskumu ekologických riešení plastov dostal absolútnu slobodu.

Prečo je dnes taký problém s plastami?

Najväčší producenti nielen plastového odpadu sú sociálne slabšie vrstvy, tí bohatší si môžu dovoliť aj ekologickejšie alternatívy, ktoré sú, samozrejme, drahšie. Spoločnosť nemôže chcieť od ekonomicky slabších vrstiev, ktorých je, mimochodom, vo svete väčšina, aby za nás riešili technické a technologické problémy spojené s produkciou plastových (a nielen plastových) odpadov.

Čiže zmena musí prísť z hora, napríklad formou dotácií pre ekologické riešenia či ako „daň z neekologických riešení“.

Bolo by riešením zvýšenie dane na bežné plasty, vďaka čomu by sa vyrovnala ich cena s cenou ekologických plastov?

Čiastočne, no je to len polovičné riešenie. Ako príklad uvediem novelizáciu zákona o odpadoch týkajúcu sa nákupných tašiek z nedávnej minulosti. V zákone sa zaviedla totiž len negatívna motivácia – ak budete neekologickí, budete postihovaní. Kde je pozitívna motivácia, že ak budeme ekologickí, budeme odmenení?

Mám 30-ročnú pedagogickú prax, vychoval som dve deti a na 99 % ľudí pri ich „výchove“ a formovaní ich správania funguje pozitívna motivácia a pochvala. Aj za každú drobnosť.

Akým spôsobom si to predstavujete?

Napríklad ak budú obchodné reťazce poskytovať zákazníkom polyetylénové tašky, tak ich musia predávať ako normálny tovar a nie rozdávať zadarmo. Ak budú poskytovať biotašky, tak im z nich bude odpustená napríklad daň alebo budú mať inú formu finančného zvýhodnenia predaja takýchto ekologických tašiek.

Pravda tiež je, že cenový rozdiel medzi ekologickými a bežnými plastami musí niekto zaplatiť a nemal by to byť spotrebiteľ, aby sme, ako som už spomínal, neprenášali ekologickú zodpovednosť len na neho. Lebo to je práve zodpovednosť zhora – štátov, únie, legislatívy a ekonomiky – aby sa časť finančných zdrojov z rozpočtov nasmerovala práve do ekológie.

V poslednom čase cítiť aj tlak zdola, vzniká mnoho občianskych iniciatív, ktoré propagujú obmedzenie tvorby odpadu a konzumu ako takého.

Áno, ale je ich menšina. Je to však pomerne kvalifikovaná menšina, ktorá môže zmeniť budúcnosť, len musí dokázať ovplyvniť tých, ktorí rozhodujú. Každý by mal robiť to, čomu rozumie a preto aj ekologické riešenia môžu vznikať len ako výsledok spolupráce kvalifikovaných odborníkov z oblasti legislatívy, ekonomiky, vzdelávania, technického pokroku – každý v rámci svojich schopností a možností.

Preto som si povedal, že urobím, čo je v mojich silách, teda že vzdelám mladých a robím v tomto smere výskum. Je to maličký kúsok z toho všetkého, čo treba urobiť, ale myslím, že to má zmysel, lebo ako sa hovorí “100-krát nič zabije aj slona”. Aj malý posun dopredu môže prispieť k celkovému pozitívnemu výsledku.

O plastoch sa hovorí, že sú zlé. Je to skutočne tak?

Plasty nie sú zlé, zlí sú ľudia, ktorí ich dostávajú do životného prostredia. Plasty za to nemôžu. Neriešme teda to, že plasty sú zlé, keď nie sú. Riešme to, že s nimi nevieme narábať. Naučili sme sa ich vyrábať, aj efektívne využívať, akurát sme sa nenaučili s nimi zaobchádzať, keď sa stanú odpadom.

Myslíte si, že ak by sa vyrábali fľaše alebo slamky z iného materiálu, neskončili by ako plasty vyhodené v prírode, v oceáne? Skončili. Lebo sa správame nezodpovedne a odhadzuje odpad tam, kam nepatrí. Zmena materiálu na výrobu predmetov, ktoré aj tak vyhodíme na nesprávne miesto, nič nerieši, len to bude opticky inak vyzerať.

Napríklad sklo alebo železo padne v oceáne na dno a nie je ho na hladine vidieť, ale je tam, zaberá miesto v ekosystémoch, predstavuje pre živočíchy prakticky to isté nebezpečenstvo ako plasty, možno v niektorých prípadoch väčšie. Plasty sú však ľahšie ako voda, plávajú na hladine a je ich vidieť.

Dnes je pomerne silný tlak proti plastom. Viete si predstaviť, že by sa prestali používať?

Nie je potrebné mať ilúzie, že by si ľudia dobrovoľne znižovali svoj komfort. Človek je od prírody tvor lenivý. Je to jeho základná vlastnosť, hybná sila všetkého pokroku. Všetky technické vymoženosti sú na to, aby sme mohli byť leniví a pohodlní. Technických vymožeností, ktorých súčasťou sú aj plasty, sa človek vzdá len ťažko.

A aby sme nezostali len v tej konzumnej rovine, máme tu napríklad aj medicínske aplikácie a lekárov. Ak by sme im zobrali polyméry, teda aj plasty, budú zomierať ľudia, pretože nebudú mať katétre, umelé chlopne, kĺby a mnoho ďalších vecí. Čiže dnes si neviem predstaviť život bez týchto materiálov na úrovni, ktorú máme.

Nie je teda rozumné rozmýšľať o všeobecnom zákaze plastov, ale treba rozmýšľať, ako s nimi ekologicky zaobchádzať a aké plasty používať, aby neškodili životnému prostrediu. Hlavná filozofia nie je riešiť problémy na úrovni spred 50 alebo 100 rokov, ale na dnešnej úrovni.

Na to potrebujeme vzdelaných a morálnych ľudí na postoch, kde je potrebné robiť rozhodnutia niekedy možno aj na úkor ekonomiky a ziskov. Vieme, že všetky krízy, ktoré doteraz ľudstvo prekonalo, boli v prvom rade krízy morálky, a preto ich riešenia, teda aj problematiku odpadov, treba hľadať hlavne v našich postojoch.

Vyriešil by sa problém s nadmerným používaním jednorazových plastov ich zámenou za iný materiál?

Z môjho pohľadu ani jednorazové plastové aplikácie úplne nezmiznú. Ak by sa totiž plasty celkom vylúčili napríklad z obalového priemyslu, ktorý je najväčším zdrojom jednorazových plastových výrobkov, ekológia na to celkovo len doplatí. Ako som už spomenul, aj iné materiály, ak skončia voľne pohodené v prírode, spôsobia rovnaké problémy ako plasty a nič sa tým prakticky nevyrieši. Okrem toho by to malo negatívny dopad na životné prostredie.

Dnes už to nie je tak, že „za humnom“ máte farmu, odkiaľ vám privezú chleba, mlieko, mäso. Výroba tovarov, vrátane potravín, sa dnes centralizuje, funguje rozvoz na dlhé vzdialenosti. Ak by sme zamenili plastové obaly napríklad za sklo, kov, drevo, objem skládok by narástol asi o 260 %, pretože tieto materiály sú ťažšie a objemnejšie. Náklady na dopravu by stúpli asi o 200 %, spotrebovalo by sa viac fosílnych palív, čo zase nepriaznivo vplýva na globálne otepľovanie.

Elektromobily ako ekologická náhrada dopravy v súvislosti s dopravou tovarov tiež nie sú definitívnym riešením pre takto navýšenú potrebu dopravy, pretože elektrinu je potrebné tiež vyrobiť a zelenej elektriny stále nie je dosť. Tiež je tu otázka, čo s lítiovými batériami z týchto áut. To dnes ešte nikto výraznejšie nerieši, ale aj tento problém príde. Rovnako vodík ako palivo dnes ešte využívať nevieme.

Faktorov, ktoré súvisia s problematikou plastov v odpadovom hospodárstve, je veľa a treba na to pozerať komplexne a nie izolovane. Aj riešení je viacero a treba vedieť, ktoré z nich je možné v danej oblasti použiť. Niekde je vhodná recyklácia, inde zase aplikácia nových moderných materiálov ako sú napríklad bioplasty, ale tiež si treba uvedomiť že napríklad bioplasty nevyriešia úplne všetko, ale len určitú oblasť.

Čo konkrétne vyriešia?

Dôležité je, aby bioplast, ktorý má byť ekologický, bol z obnoviteľných zdrojov. Z môjho pohľadu sú skutočné bioplasty len jedny jediné, a to vyrobené z obnoviteľných zdrojov a biorozložiteľné. Lebo napríklad biorozložiteľné plasty z fosílny zdrojov nie sú po ich hoci aj biologickom rozklade celkom bezpečné pre životné prostredie. Dôvod je ten, že akýkoľvek rozklad „fosílnych“ plastov produkuje fosílne CO2, ktoré spôsobuje globálne otepľovanie.

Ale akonáhle je plast vyrobený z obnoviteľných zdrojov, teda z rastlín alebo zo živočíchov, oxid uhličitý, ktorý sa z nich pri rozklade uvoľňuje, je v poriadku.

Ako to myslíte, že je v poriadku? Aký je rozdiel medzi CO2 z fosílnych a obnoviteľných zdrojov?

Jednoduchý. Keď urobíte plast z ropy, tak uhlík, ktorý sa premení na CO2, bol milióny rokov pod zemou. Je potrebné si uvedomiť, čo je to vlastne globálne otepľovanie. Je to efekt, ktorý spôsobujeme tým, že vraciame tepelnú históriu Zeme.

Kedysi dávno, keď ešte Zem nebola pokrytá rastlinstvom, tu bola veľmi vysoká teplota. Prvé organizmy vznikali, až keď sa objavila voda, prvé oceány. Prvé rastliny v oceánoch potrebovali pre svoju existenciu uhlík, a jeho jediným zdrojom bolo CO2 zo vzduchu. Nikde inde vtedy pre rastliny použiteľný uhlík nebol.

Tieto organizmy sa ho naučili využívať, až vznikli v moriach zelené riasy, ktoré vytvorili zelený chlorofyl, s pomocou ktorého rastliny z oxidu uhličitého, vody a slnečnej energie syntetizujú cukry a iné látky. Tak prišlo k expanzii zeleného rastlinstva na súš a nastal búrlivý rast pralesov. Tie odčerpali z atmosféry obrovské množstvo CO2.

A keďže CO2 zo vzduchu mizlo, teplota na Zemi klesala. Až to dospelo k teplote, ktorú poznáme dnes. Keď prišlo k tektonickým zmenám, rastlinstvo sa z povrchu dostalo do vnútra Zeme a z neho vznikla ropa, zemný plyn, uhlie.

My dnes vraciame späť do atmosféry uhlík vo forme CO2, ktorý je ukrytý v rope. Ak však urobíme plast z rastliny, ktorá spotrebovala CO2 zo vzduchu a odpad z takéhoto plastu skompostujeme, vzniká pre prírodu priaznivá bilancia CO2. Pretože z neho vznikne podstatne menej CO2, ako keby som ho spálil. V komposte totiž časť uhlíka spotrebujú mikroorganizmy ako stavebnú látku na svoje rozmnožovanie a vzniká tak tzv. organicky viazaný uhlík.

Aký je mechanizmus vplyvu CO2 na globálne otepľovanie?

CO2 je skleníkový plyn. Zem absorbuje slnečné žiarenie a transformuje ho na tepelné, infračervené žiarenie, ktoré vyžaruje naspäť. Lenže toto infračervené žiarenie vrstva CO2 neprepustí. Tak ostáva vo vnútri atmosféry ako v skleníku. A čím je vo vzduchu viac CO2, tým je ťažšie priepustný pre teplo a teplota sa na Zemi udržiava, respektíve stúpa.

Vráťme sa ale k plastom. Existujú ešte takzvané oxoplasty, čo je to za skupinu plastov?

Oxoplasty sú čistý podvod smerom k ekológií, aj keď zo začiatku bol za tým určite dobrý úmysel. Bežné plasty nie sú rozložiteľné, pretože sú tvorené veľkými molekulami. A všetko, čo je rozložiteľné, musí byť schopné prejsť do bunky, napríklad do bunky mikroorganizmu, kde sa to rozloží na menšie molekuly.

Oxoplasty boli vyvíjané tak, že do nich boli zakomponované látky, ktoré plast zdegradujú, teda skrátia molekulové reťazce a tie budú následne schopné vojsť do bunky, ktorá ich spotrebuje. Ten prvý krok nebolo ťažké urobiť, to je jednoduché. Možno si pamätáte na tašky, ktoré sa vám doma po čase rozpadli.

Druhý krok však konkrétne v tomto prípade nefunguje. Tieto plasty sú oxo rozložiteľné (teda vplyvom kyslíka), ale ich malé fragmenty nie sú rozložiteľné biologicky. Vznikajú z nich mikroplasty, ktoré sa v bunke nerozložia, nie sú na ne v bunke enzýmy. Tak sa v bunke hromadia.

Prečo sú oxoplasty nebezpečné?

Pretože sa rozkladajú na mikroplasty, ktoré sú už dnes všade. A podľa mňa sa ich už tak ľahko ani nezbavíme. Či sú reálne nebezpečné, to zatiaľ nikto nevie. Otázka je, aká veľká častica pri ich rozpade vznikne. Ak vznikne tuhá nerozložiteľná častica, ktorá má rozmer v nanometroch, dokáže vstúpiť do bunky.

Tu zrazu máte tuhú časticu, ktorá teoreticky môže spôsobiť napríklad genetickú modifikáciu, čo je však zatiaľ v rovine nepotvrdenej teórie. Do akej miery sú nanočastice vrátane nanoplastov nebezpečné, ukáže budúcnosť.

Rozkladajú sa mikroplasty na nanočastice? Vie sa to či nie?

My vieme o existencii mikroplastov len posledné roky, pretože doteraz to nikoho nezaujímalo. A nikto nevie, aký majú dopad na človeka a na živé organizmy.

Hovorí sa o mikroplastoch a hovorí sa už aj o nanoplastoch, ktoré reálne existujú, no na to, aby sme ich spoľahlivo napríklad odfiltrovali z vody, momentálne nie sme technologicky vybavení.

V rámci JRC (Joint Research Center), jedného z piatich výskumných centier pri Európskej komisii, sú mikroplasty a nanoplasty aktuálnou témou. Konkrétne to, aký majú dopad na organizmy. Je to dnes do značnej miery veľká neznáma.

Sú oxoplasty zakázané?

V Európe už áno.

Sú rôzne správy o tom, že sa našli mikroorganizmy či hmyz, ktoré dokážu rozkladať plasty.

Tomu celkom neverím, najmä nie, ak ide o polyolefíny ako napríklad polyetylén. Viem o larvách motýľov, ktoré sa živia včelím voskom a prehrýzli nejaké plastové vrecúško. Otázka je, či sa len prehrýzli alebo ho skonzumovali.

Vy ste s vaším tímom vyvinuli ekologický plast s názvom nonoilen. Výrobky z neho ale nevyzerajú ako bežné jednorazové plastové výrobky, sú hrubšie.

Je to tak. Biorozložiteľné materiály sú robené zväčša pre jednorazové využitie. Ale ak ich robíme z obnoviteľných zdrojov, musíme rastlinu zasadiť, dopestovať. Lenže prírodu nemôžeme drancovať do nekonečna, takže filozofia je vyrobiť z biodegradovateľných plastov niečo, čo bude viacnásobne použiteľné.

Napríklad pohár vyrobený z nonoilenu znesie 100 stupňov Celzia, čiže dá sa dať do umývačky. Preto je hrubší. Keď sa zlomí či poškodí, ešte stále nemusí ísť do kompostu. Dá sa zrecyklovať. A až ten nerecyklovateľný odpad sa dá do kompostu.

Bežný plast sa dá recyklovať dva až trikrát. Koľkokrát sa dá recyklovať nonoilen?

To ešte celkom presne nevieme, aj keď prvé výsledky už máme. Bioplasty sa zatiaľ deklarujú ako nerecyklovateľné. Vyzerá to ale tak, že nonoilen sa bude dať recykovať, a to dva až trikrát. Konkurencia zatiaľ iné bioplasty v princípe recyklovať nevie.

Ak chceme bioplast recyklovať, mal by sa samostatne separovať. Ako je riešená táto otázka?

Toto je legislatívny a logistický problém. Pretože pod pojmom bioplast sú dnes označované tri typy plastov. Plast z obnoviteľných zdrojov a biorozložiteľný, ale aj biorozložiteľný plast vyrobený z fosílnych zdrojov a dokonca aj plast vyrobený z obnoviteľných surovín a nerozložiteľný. Každý typ potrebuje iné podmienky pre recykláciu a preto ich treba separovať zvlášť.

Myslím si, že bude potrebné nájsť názov pre označenie kompostovateľných plastov z obnoviteľných zdrojov, aby sa jednoznačne odlíšili a aby ich bolo možné efektívne a ľahko separovať. Napríklad „ekoplast“ alebo čosi podobné. „Ekoplasty“ bude vo finálnej fáze potrebné separovať spoločne s biologicky rozložiteľným odpadom. Až na to, že tieto plasty musia byť rozložiteľné nielen v laboratórnych podmienkach, ale aj v reálnych podmienkach a toto býva často kameň úrazu. Na mnohých je napísané, že sú bio rozložiteľné, no v komposte sa vám nerozložia.

My náš nonoilen testujeme, ako reaguje v reálnych podmienkach. Keď ho dáme na trh, musíme vedieť, ako reaguje v reálnom procese kompostovania, napríklad v kompostéri.

Majú mestá kompostárne? Často chýba aj zber kompostovateľného odpadu na sídliskách.

Momentálne zo zákona vyplýva, že každá obec musí mať kompostáreň a musí zabezpečiť zber biologického odpadu. To isté sa týka reštauračných a stravovacích zariadení. Lenže obce požiadali o výnimky a dostali ich. Predpokladá sa však, že EÚ bude na Slovensko tlačiť a tieto výnimky sa do dvoch – troch rokov zrušia a zrazu to bude potrebné riešiť.

Ak bude vývoj úspešne ukončený, tak potom, keď mestá kúpia väčší kompostér alebo si zriadia kompostáreň, budú mať postarané aj o spracovanie „ekoplastov“.

Vy zatiaľ nechcete dávať nonoilen na otvorený trh, máte vymyslený akýsi medzimodel.

Áno, sme v prvom kroku. Dúfam, že v budúcom roku začneme spolu s firmou, ktorá celý projekt realizuje, reálne priemyselne vyrábať a ideme v prvom rade do takzvaných closed-loop (uzavretých) systémov ako školy, nemocnice, obchodné centrá. Tu stačí vyškoliť personál, umiestniť koše a my plast budeme po použití ďalej spracovávať.

Na otvorený trh by mali tieto typy plastov vstúpiť, až keď bude vyriešený systém ich zberu, ľudia budú vedieť, čo s týmto plastom robiť, musí byť zvládnutá logistika a označovanie. Inak skončia ako drvivá väčšina iných odpadov.

Je to náročnejšia cesta aj smerom k vašim zárobkom.

Toto je podľa mňa jediná cesta, no a niekde začať treba.

Dnes je spoločnosť nastavená tak, že si často mýli cieľ a prostriedok. Pretože pre väčšinu je cieľom zarobiť peniaze. Ale cieľ by mal byť niečo urobiť a peniaze by mali byť na to len prostriedkom.

Takže aj v našom prípade netreba zamieňať technológiu výroby nonoilenu za cieľ, je totiž len prostriedkom. Cieľom je vyrobiť niečo, čo bude ekologické. Vytvoriť reálnu technologickú a spoločenskú inováciu. Samozrejme, ani toto nesmie byť mimo ekonomiky, inak by celý projekt skrachoval.

Článok vznikol v spolupráci s Green Foundation.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

bioplasty cestovny ruch na slovensku slovenska veda veda