Pavol Seriš: Človek by nemal byť uzavretý v jednom názore

Komikou, tancom, slovom i pohybom zabáva ľudí a aspoň na chvíľu ich tak rozptyľuje od každodenných starostí. Takto bojuje proti negativite vo svete divadelník Pavol Seriš. Okrem svojich autorských inscenácií má na konte dramatizáciu Knihy o cintoríne, kde vystupuje ako Samko Tále. Táto tragikomédia poukazuje na uzavretosť myslenia, ktorá býva častým zdrojom extrémistického zmýšľania. O tom, aké miesto má humor v jeho živote a v spoločnosti, sme sa s ním pobavili v našom rozhovore.

Ahoj Palo, špecifikuješ nám na úvod tvoje autorské divadlo?

Autorské divadlo znamená, že človek si píše diela, ktoré sám hrá. Takže nevyhľadávam už napísané kusy od iných dramatikov, ale tvorím si vlastné. Ľudia však to, čo robím, pomenúvajú rôzne. Pre niekoho je to fyzické divadlo, pre niekoho komentovaná pantomíma alebo stand-up comedy. Mne je najbližší pojem divadlo a ďalšie prívlastky nechávam na iných.

Mnohí ťa poznáme najmä ako tvorcu humorných inscenácií, vtipných videí a skečov. Sú stále ťažiskom tvojej tvorby?

Viacmenej áno, ale postupom času robím aj iné veci. Aktuálne mám v repertoári štyri autorské komédie jedného herca. Minulý rok sme však spravili monodrámu Samko Tále, ktorá je z úplne iného súdka. Je serióznejšia a angažovaná, vyjadruje sa k dnešnej situácii v spoločnosti. Ide o prvú monodrámu, ktorú som si sám nenapísal. Autorkou je Daniela Kapitáňová a zdramatizovali sme ju s režisérkou Monikou Pulišovou. Inak robím aj pohybové spolupráce k činohrám, naposledy pri inscenácii U Kočičí bažiny v réžii Martina Františáka v Národnom divadle Brno, ktorá mala premiéru teraz v septembri. Bohužiaľ, v poslednej dobe som nemal vôbec čas na tvorbu videí, krátkych filmov či na kreslenie. Ale všetko príde, keď má.

Aká bola táto zmena pri Samkovi Tále? Hrať niečo, čo si nepísal sám?

Bolo to náročnejšie. Keď si píšem hru sám, napíšem si ju tak, aby mi to išlo dobre do úst. V Samkovi ide o mimoriadne krkolomný text mentálne zaostalého človeka. Dlhšie mi trvalo naučiť sa ho, pretože takmer každá nová veta odporuje tej predošlej. Bál som sa, či to diváci, ktorí na moje vystúpenia chodia, prijmú.

Text nie je úplne komediálny a ľudia sa tak často nesmejú. Je to hra o nenávisti voči menšinám, občas ide trochu na hrane a niekedy do divákov dosť „ryjem“. Je tam však veľa interakcie a komunikácie s publikom – oslovujem ho, pýtam sa, dotýkam sa, vyzývam ho k názoru. Našiel som si v postave Samka polohu, ktorá ma baví a som rád, že to hráme. Divadlo by malo zasahovať ľudí, či už skrz komédiu, tragédiu alebo drámu. Malo by vyvolávať emócie a divák by mal zažiť niečo nevšedné. Potom má divadlo zmysel.

Ako vznikajú tvoje hry? Spomínal si, že napr. pri písaní hry Pri kase si chodil do supermarketov a sledoval si ľudí, ako nakupujú.

Vždy to začína stanovením témy. Pri hre Chutilo vám, páni? som chodil do reštaurácií, pri hre Zo ZOO som chodil do zoologických záhrad a študoval encyklopédie a dokumenty o zvieratách. Keď si stanovím tému, všetku energiu začnem smerovať k nej a snažím sa inšpirovať zo všetkých strán: z každodenného života, z vlastných skúseností, z literatúry, filmu, výtvarného umenia, atď. Obľubujem aj absurdný humor a absurdnú drámu, ale zároveň chcem, aby boli moje hry zrozumiteľné, preto ho používam len v malých dávkach „roztrúsený“ v rámci kusu.

Má krajina, v ktorej človek žije, vplyv na jeho zmysel pre humor?

Určite. Človeka odmalička tvaruje všetko okolo a jednou z vecí je aj krajina alebo jazyk. Nie každý jazyk sa dá voľne ohýbať a nie každý je bohatý na slovné hračky. Ale asi sa zhodneme, že najväčší vplyv má výchova – to, akí sú rodičia, ich zmysel pre humor, či vtipkujú, či k tomu dieťa vedú. Ja som ako malý počúval otcove platne Radošincov, Cimrmana, dialógy Lasicu a Satinského a určite ma to ovplyvnilo.

Keď som ako malý počul, že sa otec nahlas smeje, vždy ma bavilo zisťovať, na čom sa smeje a prečo niektoré vety vyvolávajú smiech. Pokračovalo to v škole – trieda je istým spôsobom publikum a mňa bavilo robiť hovadiny, aby sa spolužiaci smiali. To ma vždy napĺňalo. Potreba rozosmievať spolužiakov pretrvala aj na gymnáziu, kde celé to divadelné opojenie začalo a neskôr sa pretavilo do štúdia na Janáčkovej akadémii a napokon do mojej profesie.

Po ukončení štúdia na JAMU si sa usadil v Brne. Je lepším zázemím pre tvoju tvorbu Česko než Slovensko?

Som z Trenčína, čo je krásne, ale menšie mesto a divadlo je tam iba zriedka. Nie je tam, bohužiaľ, dostatok možností ho navštevovať a profesionálne sa v ňom vyvíjať. Zatiaľ čo v Brne je mnoho profesionálnych i nezávislých divadiel, festivalov a ľudí z branže. Každý večer má človek možnosť výberu z množstva predstavení. To je jedna z vecí, čo ma k tomu priviedla.

Odišiel som však hlavne kvôli štúdiu – najskôr cudzích jazykov a neskôr herectva. Za tých mnoho rokov som sa v Brne udomácnil a nikto mi nikdy nepovedal, že tam nie som vítaný alebo tam nepatrím. V celom Česku vystupujem v slovenčine a nestalo sa mi, že by mal niekto niečo proti. Narodil som sa v období Československa a ako Čechoslovák sa aj cítim. Momentálne máme turné s najnovším kusom Čecháčci a Čoboláci, ktorý sme napísali a hráme s Filipom Tellerom. Je to kreácia na pomedzí divadla a stand-up comedy a rozoberáme v nej československé vzťahy a ako sa vnímame ako národy.

Ako vnímaš situáciu na Slovensku, je aj tu priestor pre rozvoj umenia, akému sa venuješ?

V Bratislave sa toho deje veľa, je tam mnoho divadiel a scén. Ale celkovo je divadla na Slovensku podstatne menej ako v Česku, čo je logické. Vznikajú tu však rôzne nové priestory a festivaly. Hlavne scéna stand-up comedy sa za posledných päť rokov veľmi vyvinula, sú tu Silné reči, Pančlajn a podobné shows. Tie už dnes vypredávajú veľké sály, čo ma teší. Je tu veľa šikovných ľudí ako Tomáš Hudák, Mišo Szatmary, Dano Čistý a ďalší, ktorí sa živia humorom. Ak by som mal tvoriť a pracovať na Slovensku, v Bratislave je k tomu asi najlepšie podhubie. Ale zatiaľ mi je v Brne výborne.

Hrávaš aj pred zahraničným publikom. Cítiš rozdiely v tom, ako na tvoje hry reagujú rôzne krajiny?

Stane sa, že niektoré veci fungujú rozdielne. Hoci nemám príliš rád politické divadlo, občas do svojich inscenácií vložím narážku na aktuálnu politickú situáciu, stranu alebo osobu, čo pre zahraničné publikum nemusí byť vždy pochopiteľné. Napríklad otázka vlakových hliadok českému divákovi nemusí veľa povedať, zatiaľ čo na Slovensku sa to dotýka každého. V novembri idem hrať svoju inscenáciu Chutilo vám, páni? vo francúzskej verzii Ça vous a plu, monsieurs? do Francúzska a v novom roku do Maroka. Ide však vo veľkej miere o pohybovú komédiu a reč tela funguje na celom svete.

Je pre teba humor útekom od vážnych a menej veselých spoločenských tém?

Určite to nie je útek. Skôr je to moje vnútorné nastavenie – na svet sa snažím pozerať „humornými očami“ a hľadám humor vo svete okolo mňa. Jasné, že ak sa chce človek dostať do depresívnej nálady, stačí si zapnúť telku alebo rádio a tých dôvodov vo svete aj na Slovensku nájde mnoho. Smutného je v médiách prebytok, zrejme sa lepšie predáva. Ja som si však vo svojej tvorbe vybral opačnú cestu – budem sledovať to, čo je humorné a zvláštne a nie to, čo je tragické a skľučujúce.

Sú tvoje hry nástrojom na riešenie tém alebo ich reflexiou?

Myslím, že je to tam skôr podprahovo. Do hier dávam veci, ktoré ma možno istým spôsobom mrzia alebo hnevajú. Snažím sa ukázať, ako zvláštne a niekedy nezmyselne sa človek správa, pričom k tomu nemá veľký dôvod. Nie, že by som tým chcel vyslovene niečo meniť alebo proti niečomu bojovať, ale skôr ukázať iný pohľad na danú vec. Keď napríklad v komédii Pri kase hrám, ako sa správame, keď nakupujeme v obchode, divák si uvedomí, že sa občas správa neadekvátne. Divadlo je v tomto prípade zrkadlom. Človek by nemal byť uzavretý v jednom názore.

Niektorí sa orientujú na jedno či dve médiá, ktoré prinášajú iba jeden skreslený pohľad na danú vec. Práve Samko Tále je inscenáciou, ktorá by mala prinútiť k zamysleniu. Nie je to tak, že len Slovák – beloch je dobrý a všetci ostatní sú zlí, pretože sú iní. Napríklad prečo niekto nenávidí všetkých moslimov, keď v živote žiadneho nestretol? V posledných rokoch som hral napríklad v Iráne, Maroku, Kuvajte či Libanone a mám medzi moslimami mnoho priateľov. A sú to skvelí ľudia, ktorí to, čo páchajú militantní extrémisti, odsudzujú celým srdcom.

Povieš nám viac o tejto monodráme?

Samko Tále má 44 rokov, ale inteligenčne sa zastavil zhruba na 12-tich. Má v hlave vybudovaný čiernobiely svet: ja, biely Slovák, som dobrý a všetci ostatní sú zlí; Maďari, Rómovia, moslimovia, homosexuáli, černosi, atď. Pôvodný text je z obdobia komunizmu, kde si Samko Tále všetko zapisuje a následne donáša jednému veľkému straníkovi. My sme to s režisérkou preniesli do súčasnosti, aby sme poukázali na dnešnú spoločenskú situáciu. Krásne to funguje i na dnešok.

Majú aj tvoje ďalšie hry konkrétny cieľ alebo paralelu na aktuálne spoločenské témy?

Asi veľmi nie, ostatné hry som písal s cieľom vlastným žánru komédie: rozosmiať ľudí a vytvoriť im netradičný večer v tom, že sa zasmejú a zabudnú na svoje každodenné problémy. Aristoteles to nazýva katarziou: divák sa skrz smiech a radostný pocit očisťuje a zmenšuje svoju úzkosť na únosnú mieru. V mojich komédiách jedného herca je pre mňa najdôležitejšie vyvolávať tieto pocity. Je úžasné, keď sa v jednom momente zasmeje sto ľudí v publiku. Ak si tam niekto nájde ešte niečo ďalšie, čo som tam možno ani úmyselne nedal, prečo nie. Prvotným impulzom je však smiech. Každopádne starnem a sám som zvedavý, ako sa bude moje divadlo vyvíjať.

Myslíš, že treba našu spoločnosť z niečoho „vyliečiť“? Ak áno, čo je najlepšia forma akou to docieliť?

Prial by som si, aby ľudia boli otvorenejší novým veciam, aby sa stále vzdelávali a aby si viac priali. Myslím, že naša mladšia generácia je na dobrej ceste. Je otvorenejšia cestovaniu, jazykom a iným vplyvom viac ako naši rodičia. Stretávam sa so šikovnými ľuďmi, ktorí si idú za svojím. Našťastie nestretávam veľa takých, ktorí len na všetko nadávajú. Je to voľba – buď si vyberiem, že budem robiť niečo pre seba a pre ostatných tak, aby sa nám tu žilo lepšie, alebo nespravím nič a budem stále iba nadávať. Najjednoduchšie je nič nerobiť a kritizovať.

Čo je pre teba hrdinské?

Asi keď sú ľudia k sebe dobrí v každodenných situáciách. Byť dobrý k cudzím ľuďom – to je hrdinské. Keď sú ľudia slušní, podporujú sa a nezávidia si. Keď robia svoju prácu čo najlepšie. Učitelia, doktori, predavači… Veľmi držím palce mladým ľudom, ktorí robia umenie, tvoria, dokážu sa tým uživiť a nevzdávajú to, hoci to nie je ľahké.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

divadlo Pavol Seris rozhovor stand-up comedy