Peter Bátor: Vystúpenie Slovenska z EÚ by v dnešnej dobe znamenalo životné ohrozenie

Peter Bátor je poradcom prezidentky pre zahraničnú politiku, obranu a bezpečnosť. Takmer 20 rokov sa profesionálne venuje zahraničnej, medzinárodnej a bezpečnostnej politike. Pôsobil ako expert, poradca a diplomat na ministerstve obrany, ministerstve zahraničných vecí a na Stálej delegácii Slovenskej republiky pri NATO. Od roku 2015 pôsobí v Kancelárii prezidenta. Vďaka Instagramu postupne šíri osvetu o práci úradníka, divákom ukazuje tiež zákulisie svojej práce a práce prezidentky. Rozprávali sme sa o slobode v jeho povolaní, o migračnej kríze, ale i o tom, prečo by vystúpenie Slovenska z Európskej únie nebolo pre našu krajinu žiadnou výhrou.

Ste poradcom prezidentky pre zahraničnú politiku, obranu a bezpečnosť, no v prezidentskom paláci ste už od roku 2015.

V tom čase som nebol poradca pre zahraničnú politiku, ale riaditeľ odboru zahraničnej politiky, čo je v štruktúre o stupeň nižšie.

Začal som ešte počas pôsobenia môjho predchodcu a mal som na starosti bezpečnostnú politiku. Po jeho odchode som prebral jeho miesto, a keď prišla pani prezidentka, dostal som konkrétnu ponuku. Dohodli sme sa na spolupráci, lebo takáto ponuka sa, osobitne od súčasnej prezidentky a v mojom odbore, neodmieta.

Zmenila sa vaša práca výmenou na prezidentskom poste?

Trochu áno. Pred príchodom pani prezidentky som aj riadil odbor, aj sa snažil definovať, čo je dôležité v zahraničnej politike spraviť. Teraz sa viac venujem podstate – riešeniu politiky –  tej zahraničnej, ale tiež bezpečnosti a obrane.

Ako si má človek vyložiť to „riešenie politiky“?

S pani prezidentkou diskutujeme napríklad, čo majú byť priority v zahraničnej politike, aké má ciele, ako ich dosiahnuť. A v tej praktickej časti, čo má byť hlavným posolstvom zo zahraničnej návštevy, čo má byť to gro, čo tam odznie, na čo má byť kladený dôraz, čo má odkomunikovať so zahraničným partnerom.

Potom je dôležitá operatívna časť práce, keď s kolegami pripravujeme celú zahraničnú cestu. Sme v kontakte s našimi ambasádami, s kolegami v organizáciách, akou je kancelária prezidenta v danom štáte. Pripravujeme tiež podklady pani prezidentke – informácie, témy, ktoré si myslíme, že by mali prezidenti prediskutovať, ale aj fakty o danej krajine, aktuálne dianie, aké sú hlavné postoje ľudí, s ktorými sa prezidentka má stretnúť ku konkrétnym otázkam a napokon riešime ten výsledok, čo bude hovoriť.

Ako prebieha príprava obsahu, ktorý za hranicami odznie?

Rozprávame sa o prioritách. Pani prezidentka má vlastné názory, vedomosti a predstavy, čo chce povedať, do čoho prispievame tými svojimi. Je to dialóg, z ktorého nakoniec vznikne výsledok a obsah rokovaní.

Spolupracujete denne s pani prezidentkou?

Áno, je mnoho vecí, ktoré treba riešiť na dennej báze, a ktoré z mimo paláca nevidno. Napríklad, keď sa niečo stane, pani prezidentka posiela kondolenčný alebo gratulačný telegram. Alebo nás oslovia novinári s otázkami, na ktoré treba odpovedať. Konzultujeme spolu stanoviská, my jej poskytujeme informácie, keďže nemá šancu si čítať všetky médiá a analýzy z celého sveta.

Ako vyzerá váš deň, keď prídete do paláca?

Ak stíham, prečítam si správy zo sveta. Zo všetkých našich ambasád dostávam od kolegov správy o tom, čo sa udialo. Väčšinou už viem, čo ma v daný deň čaká, aké podklady spracovať, aké stretnutia absolvovať. Keď kolegovia niečo spracujú, ide to pred doručením prezidentke ešte mne na kontrolu, prípadne dopísanie. Zúčastňujem sa tiež na rokovaniach s pani prezidentkou, ktoré sa týkajú mojej agendy a na jej zahraničných cestách.

Ľudia majú predstavu, že prezidentka dostane prejav do ruky a jej maximálnym zásahom je načítať si to. Takto to však zrejme nefunguje.

Nie. Ako zvyknem hovoriť, hlava štátu nie je čítacie zariadenie. Je to prezidentka, ktorá ma jasný a hodnotovo veľmi silný vlastný  názor a tento pretavuje do jednotlivých príhovorov. Preto na príprave príhovorov spolupracujeme a konzultujeme ich s ňou. Ona väčšinou odprezentuje svoju predstavu, niekedy napíše aj veľkú časť obsahu. Vždy je to spolupráca, za ktorú ona vo finále nesie zodpovednosť, a preto je prirodzené, že na konci dňa je to jej text.

Aká obsiahla je agenda zahraničnej politiky v porovnaní s inou agendou?

Po nástupe do úradu sú prezidenti prekvapení, ako veľa tej zahraničnej agendy je. Už pri nástupných návštevách to začína, keď musí novozvolený prezident navštíviť Brusel, susedné štáty či dôležitých spojencov. No vo všeobecnosti platí, že domáca politika je dominantná. Veľmi to závisí od toho, čo sa práve deje.

Ako prežívate politické dianie na Slovensku?

V zahraničnej politike sa pohybujem už 20 rokov a tá je často previazaná s tou domácou. Domáca politika mi nie je ľahostajná. Veľa vecí sa týka mojej práce, na mnohé mám zasa názor ako občan, mám aj svoje politické vierovyznanie. Takže aj teraz, v čase prebiehajúcej predvolebnej kampane, čím intenzívnejšia je tá kampaň, tým viac sa ma aj dotýka.

Vyjadrujete sa aj k domácej politike tak ako k zahraničnej?

Kým sa k zahraničnej politike vyjadrujem pomerne často a snažím sa jednoznačne, k vnútornej politike nemám túto potrebu ani dôvod. Ak aj verejne prezentujem osobný postoj, je to preto, že ide o oblasť, v ktorej sa dvadsať rokov pohybujem. A to nie je prípad domácej politiky. Nemám preto dôvod komentovať slovenskú politiku verejne. Na to sú politickí komentátori alebo ľudia, ktorí sa politikou živia.

Cítite sa v pozícii poradcu slobodne?

V tejto práci a pri spolupráci s pani prezidentkou sa cítim asi najslobodnejší zo všetkých mojich prác, ktoré som absolvoval počas pôsobenia v štátnej správe. Okrem toho pani prezidentka ešte podporuje aj zapájanie sa do odbornej verejnej diskusie.

Čo sa týka názorovej slobody pri výkone mojej práce, tá je nevyhnutná, pretože my sme ako poradcovia platení za to, aby sme vyjadrili svoj názor, aby sme prišli s vedomosťami, aby sme sa navzájom konfrontovali s kolegami, aby sme si vymieňali názory, aj s pani prezidentkou. Je to spôsob, ktorým vychytávame slabé miesta, nachádzame tie silné. Bolo by kontraproduktívne, keby priestor pre takýto dialóg v paláci neexistoval. Ale viem, že toto nie je automatické a prirodzené vo väčšine štátnych úradov. O to viac si to v paláci vážim.

Pracovne ste navštívili Afganistan, Kosovo či Irak. Boli tieto pobyty nebezpečné?

Bolo to okolo roku 2006, robil som na ministerstve obrany a mal som na starosti politické plánovanie vojenských operácií. Chodil som po regiónoch, kde sme mali vojakov a bol som tiež zodpovedný aj za uzatváranie medzinárodných zmlúv v tejto oblasti, takže som ich do týchto krajín chodil vyjednávať.

Boli to krátke pobyty a pocit nebezpečia je veľmi subjektívny. Zhodnotil by som to asi tak, že to nebolo nebezpečné, keďže som tu, no boli chvíle, keď som zažil aj ozbrojený útok na základňu, na ktorej sme bývali. Ale nikdy som nemal pocit, že mi reálne ide o život. Po skúsenostiach z týchto krajín môžem povedať, že v tom istom roku, kedy som navštívil Irak a Afganistan a nič sa mi nestalo, tak do mňa dvakrát narazilo auto na slovenských cestách.

Pred časom ste sa zapojili aj do života na Instagrame. Viaceré verejné osoby vás odporúčali ako najvtipnejšieho úradníka. Dosiahli ste vyše 20-tisíc fanúšikov. Cítite slávu?

Ako úradník v tomto paláci mám asi najviac verejných aktivít. Možno povedať, že Instagram stvoril úradníka a úradník svoj úradnícky profil.

Určite však nie som najznámejší poradca. Napríklad pán Leško bol známy už pred nástupom do úradu a musím povedať, že na regionálnych výjazdoch po Slovensku je u ľudí veľmi obľúbený. Rovnako ako Martin Strižinec. A máme v kolektíve ďalších ľudí, ktorí sú vo svojich kruhoch veľmi rešpektovaní a známi.

Verejné osoby na sociálnych sieťach často bojujú s kritikou. Nadávajú vám niekedy ľudia?

Denne mi chodia správy, no žiadne nepríjemné. Toto je vec, ktorá je pre Slovensko absolútne nezvyčajná a som z toho ešte stále príjemne šokovaný. Z tých tisícok sledovateľov mám len jednu používateľku, ktorá sa asi trikrát negatívne vyjadrila. Inak mi nechodia žiadne nevrlé reakcie.

Čomu to pripisujete?

Zrejme tam mám len takých ľudí, ktorí to berú ako zábavu. To je vlastne hlavný účel môjho Instagramu. Ale je to príjemný šok, lebo takmer všetky verejne známe osoby, s ktorými som sa rozprával, a ktoré majú ďaleko viac fanúšikov, sa často stretávajú s negatívnymi komentármi alebo až nenávisťou.

Máte ambíciu ťahať svoj Instagram stále touto odľahčenou formou?

Ono to nemôže byť úplne vážne. Ale tiež chcem, aby to malo aj iný ako vtipný účel. Aj preto zverejňujem pohľad do zákulisia na to, čo sa deje v paláci a na cestách, teda na fungovanie kancelárie, ktoré bežný občan nemôže inak vidieť. A potom propagujem úradníctvo. Lebo úradník je na Slovensku ešte stále veľmi negatívne vnímaný. Jeden z mojich hlavných cieľov je prezentovať úradníka ako človeka, ktorý (v očiach neúradníkov) má svoju pridanú hodnotu.

Darí sa to aj cez spinku?

Netušil som, že sa z nej stane celebrita, fenomén. Niekoľko mesiacov mi chodia od ľudí fotky spiniek – opustená na stanici, hodená v koši, nájdená na letisku v zahraničí… Stal sa z nej symbol úradníka.

Spinka sa dokonca stala akýmsi charitatívnym prostriedkom.

Hoci je to v menšej miere, podarilo sa mi spraviť niekoľko pekných projektov. Napríklad vydražiť zlatú spinku. Výťažok z „dražby“ poputoval rodine, ktorá je v zložitej sociálnej situácii. Deťom sa podarilo splniť sen o počítači. Takisto sa vydražili tričká pre Slovenskú debatnú asociáciu na podporu mladých debatérov, ktorých dizajn som navrhoval.

Propagujete prácu úradníka, vy však nie ste „obyčajný“ úradník, vaša pozícia je poradca.

Áno, ale aj ten je v širšom zmysle úradník. Veď spadá pod zákon o štátnej službe. Kým som nastúpil na túto funkciu, „odslúžil som“ 19,5 roka normálneho úradníčenia. Robil som šesť rokov na ministerstve obrany, päť na ministerstve zahraničných vecí, odtiaľ ma vyslali do Bruselu, robil som diplomata pri NATO. Dnešnej funkcii teda predchádzali roky v úradníckych pozíciách.

Vníma sa povolanie úradníka na Slovensku ako menejcenné?

Skôr by som povedal, že je vnímané negatívne. Je to veľakrát nevďačná práca. Ľudia majú väčšinou skúsenosti s úradníkom na úradoch. Na mnohých úradoch prevláda byrokracia a nemusí to byť vinou zamestnancov. Ľudia majú na úradoch úradníkov spojených s dvomi emóciami – byrokraciou, s čakaním a nosením papierov, a potom si o úradníkoch myslia, že sú pololeniví a slabovzdelaní ľudia, ktorí, keby vedeli niečo viac, tak idú robiť inde.

Úradníkov je však na Slovensku niekoľko stotisíc a podľa mňa robia veľa dobrej práce. Pritom majú v porovnaní so súkromným sektorom ďaleko viac obmedzení. Ako úradníci nemôžeme podnikať a mať komerčné príjmy. Výnimkou je napríklad lektorská činnosť. Je tiež bežné, že ľudia robia oveľa viac ako je tých sedem a pol alebo osem hodín denne, ktoré predpokladá zákon. Napríklad v našej kancelárii neexistuje 7,5-hodinový pracovný čas. Tu ľudia často robia do noci, cez víkendy či sviatky. Aj to je jedna z vecí, ktoré nevidno.

Keď ste skončili vysokú školu, riešili ste agendu NATO pre ministerstvo obrany. Vtedy sme ešte neboli členmi NATO. Ste rád za to, že sme jeho súčasťou?

Som presvedčený, že je to pre Slovensko dobrá vec.

Ako by ste argumentovali Slovákovi, ktorý podporuje vystúpenie z Aliancie?

Spýtal by som sa ho, ako by sa Slovensko, ktoré má 5,5 milióna obyvateľov, dokázalo samo ubrániť, keby nám niečo hrozilo. Dnes sme súčasťou najsilnejšej aliancie na svete, ktorá je založená na tom, že keď my budeme mať problém, tak nám prídu ostatní pomôcť. A takisto, ak niekto iný bude mať problém, tak my prídeme pomôcť jemu.

Keby sme mali len našu slovenskú armádu, tak by sme dnes namiesto cca jeden a pol miliardy eur ročne na našu armádu dávali asi päť miliárd. Pocítilo by to naše zdravotníctvo, školstvo a ostatné oblasti. Tí, ktorí tvrdia, že by bolo najlepšie, keby sme z NATO vystúpili, nech tiež povedia, kde zoženieme trikrát toľko financií na naše ozbrojené sily ako dnes. Naše členstvo v NATO je pre nás oveľa lacnejšie a efektívnejšie – dostávame viac bezpečnosti za oveľa menej peňazí. Alebo, samozrejme, máme aj druhú možnosť. Tú armádu nemať vôbec. A potom môžeme dopadnúť ako Ukrajina, ktorá bola po dlhých rokoch nepripravená a pri prvom útoku prišla o veľkú časť svojho územia a ďalšia je okupovaná.

Čo hovoríte na častý argument, že NATO Slovensku diktuje a unáša našu suverenitu.

V NATO sa všetky rozhodnutia prijímajú tak, že s nimi musí súhlasiť všetkých 29 krajín. Keď jeden člen s niečím nesúhlasí a pokojne to môže byť Slovensko – bol som toho svedkom – tak sa môže všetkých 28 krajín postaviť aj na hlavu a to rozhodnutie nebude prijaté.

Keď teda niekto hovorí, že nám NATO niečo diktuje a unáša našu suverenitu, tak to vôbec nie je pravda. Ak nám niekto niečo nadiktoval, tak len preto, lebo sme sa nerozhodli hlasovať proti a je to teda s naším súhlasom. Viem, o čom hovorím, štyri roky som sedel za stolom, pri ktorom sa hlasovalo.

Tí, ktorí volajú po vystúpení z NATO, často presadzujú aj vystúpenie z EÚ.

Európska únia je najsilnejšia ekonomika na svete. To, že sa nám dnes ekonomicky darí, to, akú máme nezamestnanosť, je preto, že sa na Slovensku investuje. Keby sme neboli v EÚ, tie investície by sem nikdy neprišli. Sme jediný štát v regióne, ktorý platí eurom, čo k nám prilákalo investorov. Naši študenti môžu študovať v zahraničí, nepotrebujete pas, keď cestujete, mnoho ľudí chodí nakupovať do zahraničia, prekračuje hranice alebo cestuje za prácou a nemusí ukazovať žiadne doklady. Máme stabilnejšiu ekonomiku, ľudia sa k nám neboja chodiť, investovať tu, nehovoriac o tom, koľko ciest, škôl, námestí, a tak ďalej bolo obnovených len vďaka tomu, že sme v EÚ, a že niektoré štáty sú ochotné dávať peniaze na to, aby sme ich my míňali a investovali do Slovenska.

Čo by ste odpovedali na názor, že všetky eurofondy sa aj tak rozkradnú?

Nech sa ide ten, kto si to myslí, pozrieť na všetky diaľnice, námestia, školy a všade tam, kde je tabuľa oznamujúca, že to bolo realizované pomocou fondov. Nech sa ide spýtať do každého mesta, koľko miliónov tam investovali z európskych zdrojov a čo všetko by urobili, keby tie peniaze nemali.

Ako by to vyzeralo, keby sme vystúpili z EÚ? Čo by sa udialo ako prvé?

Samozrejme by záležalo na tom, akú dohodu by sme s EÚ vyrokovali. Ale aj pri rokovaniach s Veľkou Britániou o jej vystúpení, ktorá je nepomerne ekonomicky aj vojensky silnejšia, sme ako EÚ veľmi tvrdí, takže v prípade Slovenska by sme nemohli očakávať žiadne ústupky ani výhody.

V prvom rade by sa zrušil slobodný pohyb cez hranice len tak bez kontroly. De facto by sa zatvorili hranice, takže by sme všade cestovali s pasom a ešte by sme aj mohli potrebovať víza. Všetok tovar, ktorý sa produkuje dnes na Slovensku, by musel na hraniciach čakať na preclenie. Výhoda, že sme logisticky v strede Európy, by sa úplne vytratila, pretože tovary by čakali v kolónach na hraniciach a na colniciach. A tým by sme stratili konkurencieschopnosť, čo by, prirodzene, viedlo k poklesu produkcie a k prepúšťaniu zamestnancov.

Slovenské firmy, ktoré dnes žijú z priemyslu a vďaka investorom, ktorí k nám prišli, by mali zásadné problémy a mnohé by skrachovali. Zdvihla by sa nezamestnanosť. Klesli by príjmy, napríklad študenti by nemohli cestovať v rámci Erasmu, ktorý je dnes taký populárny. Ak si vyberiete hociktorú oblasť života, primárne ekonomickú, došlo by u nej k výraznému zhoršeniu. Takisto mnohé zahraničné firmy, ktoré tu fungujú, by sa zdvihli a odišli za podmienkami, ktoré by boli porovnateľné so Slovenskom, akurát by boli súčasťou Únie. Vystúpenie Slovenska z EÚ by v dnešnej dobe znamenalo životné ohrozenie.

Politici pred voľbami často strašia migračnou krízou, ktorá má ohrozovať našu krajinu. Aký je váš názor?

Na webe ministerstva vnútra je tabuľka, ktorá sa pravidelne aktualizuje a dá sa z nej vyčítať, koľko azylov a občianstiev udeľujeme. Sú to veľmi smiešne čísla, rádovo v jednotkách.

Prečo sa ľudia boja migrantov?

Populistickí politici na Slovensku nimi strašia, lebo vedia, že veľmi jednoducho získajú body. Strach je jednou z najsilnejších emócií, na ktoré ľudia počúvajú a politici tak naháňajú veľmi nezodpovedné a jednoduché politické zisky. Treba sa pozrieť na to, koľko tých migrantov na Slovensku je. Je niekedy až smutné, že tí ľudia na Slovensko nechcú ísť a smerujú do iných štátov. Pritom sa ale dlhodobo nedá problém riešiť tak, že keď všetci pôjdu do Grécka, Nemecka, Talianska, Španielska, nás sa to netýka.

Pokiaľ sa my takto zachováme a prejavíme nulovú solidaritu, potom nerozumiem, prečo by tie štáty mali prispievať do rozpočtu EÚ na fondy, ktoré investujú u nás. Oni pokojne môžu povedať, že dobre, my sa budeme starať o našu azylovú politiku. A všetky peniaze, ktoré platíme EÚ na to, aby ste sa vy rozvíjali, budeme investovať do toho, čo my potrebujeme. Vy si tie peniaze na vaše cesty, námestia, školy, infraštruktúru, zožeňte, kde chcete.

Je to o solidarite. Keď oni sú solidárni, že nám pomáhajú rozvíjať našu krajinu, tak je našou absolútnou povinnosťou pomáhať pri riešení krízy. A keď migranti nechcú ísť k nám, tak nájdime spôsob, ako im pomôcť v ich štátoch, aby to dokázali zvládať.

Ako možno bojovať s migračnou krízou?

Treba jasne odlišovať, kto sú ľudia, ktorí utekajú v núdzi a kto sú tí, ktorí hľadajú lepšie ekonomické príležitosti na Slovensku. Dlhodobo sa hovorí o lepšej ochrane vonkajších hraníc EÚ, aby sme presne vedeli, kto sem prichádza, kadiaľ a za akých podmienok.

Tiež ide o pomoc štátom, ktoré sú prílevu migrantov najviac vystavené. Tieto štáty musia tých ľudí niekde ubytovať, musia im dať niečo jesť, pričom na to nemajú kapacity. Tu vieme naozaj pomôcť finančne alebo personálne a musíme sa v EÚ dohodnúť, ako si budeme toto bremeno rozdeľovať. Či sa migranti budú presúvať do iných štátov, alebo či v štátoch, v ktorých ostávajú, dostanú pomoc od iných krajín. Podľa mňa tie riešenia existujú, len zatiaľ nie je spoločná vôľa to riešiť. A rovnako tak musíme hľadať riešenia tam, odkiaľ migranti k nám prichádzajú.

Nemôžeme sa čudovať, keď dovolíme, aby niekto použil chemické zbrane proti vlastnému obyvateľstvu alebo bombarduje mesto plné civilných obyvateľov, že potom tí ľudia prichádzajú až k nám do EÚ.

Myslíte si, že ľudia na Slovensku poznajú príčiny migračnej krízy?

Veľmi pokrivene, pretože ak tu niekto o migrácii rozpráva, tak sú to populistickí politici, ktorí hovoria o tom, ako nám sem prídu migranti kradnúť prácu. Mimochodom, my potrebujeme 30 až 40-tisíc zamestnancov zo zahraničia, pretože už dnes nevieme personálne pokryť požiadavky nášho trhu práce.

Už dnes máme desaťtisíce zahraničných zamestnancov, ktorí pracujú v našich továrňach a nikoho netrápi, koľko tu už máme ekonomických migrantov. Vôbec nikoho netrápi, ako veľa migrantov majú Slováci v zahraničí. Slováci sú migranti, chodia za lepšou prácou a za lepším štúdiom, mnohí odišli za lepšími ekonomickými príležitosťami.

Boli by sme veľmi neradi, keby sa k našim ľuďom v zahraničí správali štáty rovnako, ako sa my rétoricky správame k ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou. Myslím si, že o tomto sa na Slovensku málo hovorí, pretože je to nepopulárne. Oveľa populárnejšie je povedať, že sem prídu migranti, zvrhnú nám kostoly, znásilnia ženy a ukradnú prácu.

Prečo teda ľudia opúšťajú svoje domovy, čo je dôvodom migračnej krízy?

Deje sa to z viacerých dôvodov. Klimatická zmena prináša nové negatívne podmienky. Ľudia nemajú prístup k vode či jedlu. V mnohých štátoch im ide o život. Predstavte si, že máte dom, záhradu, rodinu a jedného dňa vám začnú padať bomby na mesto a zničia všetko, čo máte. Zostane vám len to, čo máte na sebe. Je vás niekoľko miliónov, no nemáte sa kam schovať, pretože konflikt prebieha všade naokolo vás a jediné riešenie je utiecť a hľadať miesto, kde môžete žiť. Je úplne prirodzené, že ľudia idú tam, kde je mier a kde pre svoje deti nájdu prostredie, v ktorom môžu normálne vyrastať.

Druhý prípad sa týka ľudí, ktorí vidia Európu ako úspešný projekt a chcú byť toho súčasťou. Chcú prísť niekam, kde sa budú mať lepšie ako v ich domovskej krajine a hľadajú nové ekonomické príležitosti. Preto toľko Slovákov odišlo do Ameriky, robia v Anglicku, Nemecku, Francúzsku. Presne tak, ako odchádzajú Slováci zo Slovenska a nie je ich málo, tak isto odchádzajú ľudia z iných krajín a snažia sa dostať do Európy.

Ľuďom, ktorým ide o život, máme morálnu povinnosť pomáhať. Pri riešení otázky ľudí, ktorí hľadajú lepšie ekonomické príležitosti, buďme pripravení na to, že jedného dňa môže niekto prísť a povedať, že rovnako, ako sa my staviame k pomoci pre migrantov, sa budú správať k Slovákom, ktorí hľadajú nové ekonomické príležitosti niekde inde.

Tiež sa často nespomína to, ako ľudia za minulého režimu v húfoch emigrovali.

Slovensko je tiež národ migrantov. Len veľmi zabúdame na tú solidaritu, koľko státisícov našincov zahraničné štáty prijali, keď boli naši občania v núdzi. Zabúdame na to vždy, keď hovoríme, že na Slovensko migrant nevstúpi.

O voľbu zo zahraničia sa prihlásilo 50-tisíc ľudí. Je to dobré číslo?

50-tisíc je veľmi dobré číslo a ukazuje to, že aj keď naši občania opustili Slovensko, stále im na tejto krajine záleží. Veď sú to ľudia, ktorí odišli zo Slovenska, pretože tu zjavne nemali také podmienky, aby mali pocit, že sa doma môžu normálne rozvíjať. Tí, ktorí strašia migráciou, by sa mali zamyslieť nad tým, ako im tie podmienky vytvoriť tak, aby nemuseli zo Slovenska odchádzať.

Čo vnímate ako najväčší problém Slovenska?

Že sme zabudli na to, že sa máme starať o ľudí, pomáhať im rozvíjať ich schopnosti, aby sme ich tu udržali a aby sme dokázali našu krajinu posúvať ďalej. Za tie posledné roky som absolútne necítil odhodlanie ísť týmto smerom. Vidím viac snahu o udržanie si moci za každú cenu ako o rozvoj Slovenska.

Mali by sme sa snažiť udržať si tu ľudí a investície a dokázať priťahovať nové. Nemôžeme byť krajinou fabrík, pretože skončíme jedného dňa ako Detroit. Sme jednou z dvoch najohrozenejších krajín automatizáciou v Európe. Máme jedny z najhorších výsledkov v školstve, čo sa veľmi negatívne prejaví o dvadsať rokov na našom hospodárstve a celej našej spoločnosti. Máme oveľa viac úmrtí na vyliečiteľné choroby ako napríklad susedné Česko. Toto sú veci, ktoré tu boli za posledné roky absolútne zanedbané.

V akú budúcnosť Slovenska veríte?

Verím, že Slovensko je ešte stále krajina plná šikovných ľudí s obrovským potenciálom. A som presvedčený, že sa z nej dá urobiť štát, kde sa ľuďom bude naozaj dobre žiť. To si však vyžaduje vôľu tých, ktorí ju spravujú. Potrebujeme, aby tu hlavným cieľom nebolo priživiť sa na všetkých štátnych peniazoch. Zorganizovať si štát tak, aby z neho mala profit len vybraná skupinka. Aby si tu niekto len tak neuniesol spravodlivosť. Ale aby sa viac robilo pre rozvoj tohto nášho potenciálu.

Ako by ste motivovali voliť ľudí, ktorí zatiaľ váhajú?

Mladým ľuďom neformálne hovorím, že ak nepôjdu voliť, nemajú právo sa štyri roky vyjadrovať k tomu, aká politika sa na Slovensku robí. Nemajú právo sa na nič sťažovať, pretože sa o to nijakým spôsobom nepričinili.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

europska unia migracna kriza peter bator politika zahranicna politika zuzana čaputová