Peter Čiernik: Slovensko je v mojich očiach súborom všetkého, čo v socializme a kapitalizme nefungovalo

Venoval sa starostlivosti o hráčov prvoligového futbalového klubu Al Shabab, ktorý patril dubajskému šejkovi. Po štrnástich rokoch života v Spojených arabských emirátoch (SAE) sa vrátil na Slovensko, kde založil rehabilitačné centrum Fitclinic.

Prečítajte si rozhovor s bývalým vrcholovým futbalistom, dnes športovým fyzioterapeutom Petrom Čiernikom. Hovorí nielen o tom, ako pohyb kreuje našu spoločnosť, ale aj o tom, prečo je preňho život na Slovensku často frustrujúci, a čo všetko sa naučil v Dubaji či Abú Zabí.

Ako sa vrcholový športovec stane fyzioterapeutom?

Tak, že príde zranenie, ktoré ukončí jeho futbalovú kariéru. Mamina zo mňa najskôr chcela mať právnika, no hoci som úspešne zvládol prijímačky, postavil som si hlavu a odišiel hrávať futbal do Považskej Bystrice. 

Rýchlo som si uvedomil, že okolo mňa sú oveľa talentovanejší, skúsenejší a technickejší chalani. Ak som chcel dosiahnuť vyššie méty, musel som odísť do zahraničia, pretože tak bol za socializmu nastavený systém. 

Tréner mi vtedy povedal, že síce nemám veľa talentu, ale mám výdrž. Stálo ma to veľa energie, intencie aj vášne, kým som sa doslova prekopal do Armádneho strediska vrcholového športu v Prahe. Keď som mal 18 rokov, musel som kvôli zraneniu kariéru ukončiť.

Mama mi vtedy vnukla myšlienku, či by som nechcel pracovať ako rehabilitačný pracovník. Keď som sa vrátil domov, so stredoškolským vzdelaním som sa zamestnal ako sanitár v Trenčianskych Tepliciach. Neskôr som si dorobil špecializáciu a začal kariéru rehabilitačného pracovníka. Chcel som hrať futbal, aby sa všetci starali o mňa, no nakoniec je to úplne naopak.

Aká bola vaša cesta z Trenčianskych Teplíc do Spojených arabských emirátov? 

Staral som sa o jedného pána z Piešťan, ktorý tam pracoval. Jedného dňa sa ma spýtal, ako rýchlo sa môžem zbaliť. Povedal som, že hneď. Zobral ma na míting do Piešťan. 

Dokumenty som už mal preložené do angličtiny aj nemčiny, pretože som rátal s tým, že na Slovensku nezostanem. Začínala tu mečiarizácia, ktorej pozostatky vnímam do dnešného dňa. Blokuje mladých ľudí v rozvoji a nevieme sa jej zbaviť.

V 97. roku som bol šťastný, že odchádzam a bolo to najmä preto, že svojej mladej rodine som nedokázal zabezpečiť základné podmienky – bývanie, život, stravu, edukáciu a voľný rozlet pre moju dcéru. Strieľalo sa tu a zabíjalo. Priatelia, ktorí na Slovensku zostali, mi poštou posielali ústrižky novín a ja som si len hovoril, ako dobre, že sme odišli.

Pohovor v Piešťanoch bol veľmi krátky. Odovzdal som papiere, chlapík zo SAE sa ma spýtal na prax. Povedal som, že šesť rokov. Ukázal na mňa prstom a povedal: „Čiernik, ty si veľký chlap, teba chcem.“ Potrebovali veľkého človeka s nejakými skúsenosťami, ktorý by im dal tie najlepšie informácie, ktoré v športovom živote využijú a vyhnú sa zbytočným zraneniam.

To, že som tam odišiel, považujem za jedno z najlepších rozhodnutí v živote. Hodili ma do praxe, ktorú by sme mohli nazvať aj jamou levovou. Prišiel som do styku s lekármi, docentmi, profesormi, ktorí mi dali veľmi veľa. Veľa som sa pýtal a bol som neustále pri nich. Boli takí zhovievaví, že mi odpovedali na každú otázku, a to pre mňa bola najlepšia škola.

Ako ste zvládli jazykovú bariéru v novej krajine?

Keď ma exmanželka prvýkrát viezla na letisko, nevedel som povedať ani dobré ráno. Anglicky som sa naučil v krčme. Po polroku, keď som si vedel vypýtať jedlo v potravinách a cítil sa už sebaisto, mi bolo clivo a zašiel som na pivo. Do krčmy som prišiel s učebnicou angličtiny a stretol som tam štyroch pánov. Boli z Afriky, Austrálie, Škótska a Írska. Pozreli sa na moju učebnicu a začali mi klásť otázky. Vtedy ma moja jazyková sebaistota úplne opustila a začala najlepšia univerzita v živote. 

Hoci ma to stálo pár tisíc dirhamov, vždy to bolo lacnejšie ako tamojšie jazykové školy. Po niekoľkých pivách bol jazyk oveľa rozviazanejší a porozumel som najmä významu, v ktorom sa dané slová používali. Keď som priateľov upozornil, že sú o pár lekcií vpred, tak mi len objednali ďalšie pivo, aby mi to šlo lepšie.

Kde presne ste tam pôsobili a čo bola vaša hlavná náplň práce?

Moja práca sa týkala futbalového športového klubu Al Shabab Club. Okrem toho mali hádzanú, basketbal, volejbal, plávanie a atletiku. Mal som 25 chalanov v áčku, ktorí boli aktívni a neboli zranení. V celom okruhu ich bolo 30. Na starosti som mal aj béčko s tým, že som musel vedieť, aké majú zranenia, akým smerom sa uberajú, či to ide do progresu alebo prešľapujú na mieste. Musel som riešiť, čo urobíme preto, aby mohol ten konkrétny hráč čo najskôr nastúpiť na ihrisko.

V Spojených arabských emirátoch ste sa stretli s veľkou mierou inakosti a rozmanitosti. Vnímate zásadné rozdiely v športovej sfére, ktoré vás ako človeka z konzervatívnej krajiny prekvapili?

Páčilo sa mi tam veľa vecí, ktoré sú inak ako u nás. Už len to, ako odmalička vychovávajú a vedú deti k športu. Aj to, ako sa pozerajú na hráčov, ktorí prišli zo zahraničia. Absolútne neberú ohľad na to, akej farby pleti sú. Keby sme si zobrali príklad, vedeli by sme, že títo hráči môžu priniesť taký benefit a toľko vedomostí, že ortodoxný Slovák od nich poberie múdrosť, vďaka ktorej bude schopný predať sa do svetových športových klubov.

Je veľmi dôležité, aby sme sa učili jeden od druhého, len by to malo byť s veľkou citlivosťou a individuálnou zodpovednosťou za vlastný kontrakt. Ten jeden hráč z Iránu alebo z Kuvajtu, ktorý sa vypracoval v zahraničí, dokáže priviesť aj kopec talentov z vlastnej krajiny, ak im odovzdá svoje vedomosti. Mal byť to byť prirodzený proces.

Tu ani nehrá rolu, že Slovensko je konzervatívna krajina. Je pravda, že kvôli niekoľkým krikľúňom sme, kde sme, ale v Emirátoch sú ľudia aj športovci oveľa konzervatívnejší.

U nás je napríklad úplne normálne, že po športe sa celý tím v šatni vyzlečie donaha a ide do sprchy. Tie sú jedna vedľa druhej v otvorenom priestore. Prvýkrát som to urobil rovnako. Kapitán tímu ma s hrôzou schmatol, aby som si dal okamžite trenírky. Ja som bol úplne strnulý, krvi by sa mi nedorezal. Vysvetlil mi, že všetci sa tam sprchujú v trenírkach a ja musím tiež. Odvtedy som sa sprchoval v trenírkach a každá sprcha tam mala vlastnú kabínku.

Chalani ma mali radšej, pretože videli, že ako zamestnanec, ktorého platia, rešpektujem ich kultúru a to, s čím sú stotožnení. Milé je, že mi tá hanblivosť zostala dodnes a vyhovuje mi to tak. V spoločných sprchách sa donaha nevyzliekam.

Prekvapilo ma aj to, že slová tam mali ozajstnú váhu. Všetko, čo sa povedalo, skutočne platilo. Všetci tam urobili presne to, čo sľúbili, pretože sa považujú za správnych chlapov. Keby svoje sľuby nesplnili, tak by ich ostatní muži i rodina zavrhli. V tomto prípade je rozdiel v porovnaní so Slovenskom zásadný.

Prečo ste sa po štrnástich rokoch rozhodli vrátiť späť?

Nedali mi pas, hoci mi to sľúbili, keď som si dokončil školu. Do SAE sa nedá vysťahovať ako do iných krajín, že keď v nich človek žije 15 – 20 rokov, dostane pas. Takto to tam nefunguje. Získate ho, ak máte šejkovu priazeň. Ja som ju mal, ale keď šejk zomrel, už sa to nedostalo k jeho nástupcovi.

Dostať áčkový pas v SAE je ako vyhrať v lotérii 20 miliónov eur. Vtedy môžete poberať dôchodok, mať pozemok, kde si môžete postaviť dom a byť garantom pre iných ľudí, ktorí by v krajine chceli podnikať. To už je ale spôsob vykorisťovania pracovnej sily Filipíncov, Pakistancov, Indov a ďalších. Ale toto sa deje na celom svete. 

Pre nás to možno znie strašne, ale v skutočnosti sú ti ľudia spokojní, že tam môžu pracovať. Za peniaze, ktoré zarobia, uživia celé svoje rodiny doma. Hodnota ich života je v očiach druhých síce značne nižšia, ale ak sa stane nešťastie, ktoré sa dostane do médií, pozostalým rodinám aspoň vyplácajú obrovské peniaze.

Za tie roky ste sa museli vrátiť s úžasným životopisom. Ako pokračovala vaša kariéra?

Bol taký úžasný, až som bol nezamestnateľný. Nedokázali ma zamestnať ani v Slovane v Bratislave. Všetci mi povedali, že som prekvalifikovaný. A v takej situácii sa nedá robiť nič. Musíte mať nejaké ramená a vedľa seba osobu, ako je moja manželka, o ktorú sa môžete oprieť, pretože inak to nedáte. Jedna stránka je pracovná, ale druhá je manažment. A to sú tie veci, ktoré sú na Slovensku inak. V Emirátoch stačí, že viete robiť a niekto si vás určite všimne. Tu máte len jedinú istotu, že si vás všimne Sociálna poisťovňa.

Popritom, ako sme založili FitClinic, som si uvedomil, že všetko je to o človeku, o jeho charizme, znalostiach a ľuďoch, ktorými sa obklopí. Mal som zálohu, na ktorú som sa spoliehal, a to bol lekár, s ktorým som sa spojil. Jedna vec sú totiž rehabilitačné a masérske zručnosti, ale za sebou musíte mať aj odborníka s medicínskym vzdelaním, ktorý vám pomôže riešiť prípady, s ktorými si neviete dať rady.

Čo bolo na zakladaní si firmy na Slovensku najťažšie?

Aby nám všetci platili faktúry načas. Naozaj. Najkomplikovanejší bol slovenský systém a to, aby veci fungovali. Nedokázal som sa s tým stotožniť, pretože toto všetko v SAE nebol problém. Arabi majú také príslovie, že skôr, ako ti uschne pot na čele a krv na rukách, musíš dostať svoje peniaze. Na Slovensku to tak nie je. Inak je to už s klientmi. Keď robíte dobrú prácu, ľudia za vami prídu.

Aké široké spektrum klientov máte?

Moja špecializácia je športová fyzioterapia a venujem sa deťom aj dospelým. Veľkou skupinou sú profesionálni športovci po ukončení kariéry, ktorí majú špecifické potreby. Je to veľa manažérov či administratívnych pracovníkov, ktorí skončili s profesionálnym športom a odišli do biznisu. Hoci stále športujú, už sa o nich nikto nevie postarať tak, ako kedysi.

Čo je príkladom špecifickej potreby u športovcov, ktorí ukončia kariéru?

Keď prídete s poraneným členkom do nemocnice, povedia vám, že vám pomôžu, ale zo života vás vyradia na dva týždne. Keď dodržíme postupy a napríklad taký vyvrtnutý členok necháme 10 dní zafixovaný, mal by nastať aktívny odpočinok. V nemocnici povedia, že to bude trvať ďalšie tri týždne, ale ono to tak nie je. V športovej fyzioterapii už po 10 až 14 dňoch dávame bandáž dole a s členkom začíname pomaly pracovať, aby bol môj klient funkčný pre seba, pre prácu, pre rodinu i pre spoločnosť.

To sú štyri základné veci, ktoré v socializme fungovali. Ja som antikomunista a môj dedo bol perzekvovaný, ale musím uznať, že toto tí komunisti mali. Šport, školstvo, zdravotníctvo. A týmto všetkým, počnúc Mečiarom, to skrátka ušlo. Všetky tie veci sme mali, ale zahodili sme ich. Roky sa budovali a úplne všetko nemohlo byť zlé. To, čo bolo dobré, sme si mohli nechať a všetkého zlého sme sa mali zbaviť. 

Slovensko je prototyp zlého komunizmu a zlého kapitalizmu. Z oboch nám zostalo len to najhoršie a ja nerozumiem, prečo to nemôže byť opačne. Aby tie decká boli vedené úplne inak, aby mali ľahší štart. Ja som ho mal veľmi fajn, ale možno len preto, že som bol zdravý.

Do akej miery rodičia venujú pozornosť svojim deťom po fyzickej stránke? Držanie tela, ploché chodidlá… Prichádzajú za vami včas?

Prichádzajú včas, ale len tí, ktorí na to majú čas. Niektorí sú príliš zahltení hypotékami, peniazmi i prácou. Ak jeden rodič robí 12 hodinové zmeny a druhý 16 hodinové, stretávajú sa doma len na noc. Ten prienik rodiny je strašne krátky na to, aby vôbec objavili, čo ich dieťaťu je. A keď to objavia, už je to problém. Nerobí to ani škola, ani žiaden športový krúžok.

Kedysi to bolo opačne. Ja sa nechcem stotožniť so socializmom. Ale ten socializmus je aj vo Švédsku, Nórsku a Fínsku. Tam majú deti tri hodiny športu do dňa. Viete si predstaviť, koľkým problémom sa vyhnú, keď sú fyzicky a mentálne zdatní?

Je pravda, že v Škandinávii som nebol, ale bol som v SAE, kde si zakladajú na zdravej populácii. Aj keď je dieťa nemotorné alebo obézne, naložia ho do autobusu, oblečú a ide na tréning. Má pohybovú aktivitu tri až štyri hodiny denne, a potom ho odvezú domov.

To isté majú absolventi stredných škôl. Funguje to ako taký think tank, ktorý ale treba rozvíjať. Zistia, na čo majú deti predispozície a podporia ich. Pošlú ich do zahraničia, do Švédska, do Austrálie, na Nový Zéland, kdekoľvek. Vyštudujú tam vysokú školu, počas ktorej ich štát podporuje, dokonca im dáva vreckové a pomáha aj ich rodine, ktorá je doma a nemá na to. Potom sa vrátia a prinesú rozum do krajiny. Tu nám to nefunguje. 

Keby Erazmus neprišiel z Európskej únie, tak sa mamičky z východu a stredného Slovenska môžu akokoľvek snažiť, ich deti by sa nikdy nikam nedostali. A tých talentovaných detí je tam neúrekom. Naši ľudia sa vo svete nestratia, my nie sme hlúpi, len tu prekáža to, že nevieme spravovať vlastný štát a potrebujeme k niekomu patriť. Minimálne k Čechom. Najlepšie, čo sa nám mohlo stať, bolo, že sme sa dali dokopy a najhoršie, že sme sa rozdelili.

Ako sa dá zvýšiť denná fyzická aktivita, ak človek strávi osem a viac hodín pri sedavom zamestnaní?

Každý má nastavené priority. Ráno vstávame, ideme do práce a večer si môžete dať hodinu kardia, pri ktorom sa spotíte. Toto bol môj zvyk do štyridsiatky. Ako som začal podnikať na Slovensku a pracovať 10 – 12 hodín denne šesť dní v týždni a bol som spokojný s tým, čo som mal doma, nechcelo sa mi absolútne vychádzať. Mám doma manželku, dve dcéry, kam by som chodil.

Priznám sa, že neviem, ako to docieliť, pretože sám si s tým neviem dať rady. Hoci prídem domov pripravený na to, že idem cvičiť, keď zbadám manželku a malú, všetky moje plány sa rozplynú. Nebudem hrdina, každý si to musí nájsť sám. Nemusí to byť vrcholový šport, nemusíte pri tom byť v posilňovni, najdôležitejšie je, aby sa pri tom človek spotil.

Príjmy sú druhým najčastejším argumentom, prečo sa ľudia nevenujú športu. Ako podľa vás ovplyvňuje rodinný príjem športovú aktivitu detí?

V skutočnosti je to tak, že ak chcú ľudia športovať, spôsob si nájdu. Moji rodičia neboli finančne zabezpečení, ale mal som dostatočný priestor, aby som mohol hrávať hádzanú, tenis alebo futbal. Je pravda, že hokej som hrať nemohol a z desiatich možností som možno mal len tri, ale vybral som si. Argument financií je v skutočnosti len lenivosťou detí a rodičov.

Potom existujú špecifické sociálne prípady, ktorým treba pomôcť. Pomohla by im rovnaká podpora štátu ako za socializmu. Všetci mali právo na vzdelanie, šport a zdravotnú starostlivosť a ja som to cítil. Čokoľvek som chcel, hneď som to mal, stačilo, že som šiel za ich klub a mal som kopačky, tepláky, bundu, uterák. Sociálne slabé rodiny s viacerými deťmi na Slovensku si to nemôžu dovoliť. Prišiel som do SAE a toto tam fungovalo. Každé jedno dieťa dostalo troje ponožky, kopačky, tenisky, tepláky, tričko a boli hrdí, že to nosia.

Čo by bola prvá vec, ktorú by ste v slovenskom športe začali robiť inak, keby ste na to mali možnosti?

Keby som mal peniaze, chodil by som od detského domova k detskému domovu a vyberal si talenty. Spravil by som akadémiu, v rámci ktorej by som chalanov len tak predával do športových klubov a fungovalo by to. Vzal by som si trénerov, fyzioterapeutov a lekárov, a tam by som to investoval. Tým deťom by stačilo podať malíček, aby vám vrátili dve celé ruky.

Keby sa toto dialo, konečne by sme mali zdravú populáciu a generáciu, ktorá sa postará o našich dôchodcov. Nemali by sme problémy s rozpočtami, dôchodkami a podobne. Videl som, ako funguje kombinácia športu, zdravia a edukácie, a to je všetko, čo potrebujeme k lepšej krajine. 

Aj keby nefungovala justícia, stále je to tri k jednému. Tie súdy by ani nemali koho súdiť. Deti, ktoré športujú, nebudú konfliktné, nevyrastú z nich kriminálne živly ani recidivisti. Oni nemajú čas venovať sa hoaxom a hlúpostiam. Zažijú si víťazstvá a prehry, uvedomia si, že od nich sú tu lepší aj horší a budú vedieť byť v živote fér.

Často vidím, že deti bohatých rodičov si to nevážia. Dostanú telefóny, plnú chladničku, chalupy, dovolenky, jachty a rodičia si naivne myslia, že im pôjdu hrať futbal? To sú reálne veci, s ktorými sa stretávam. Mamičky sa ma pýtajú, ako majú svoje deti prinútiť k športom. Pýtam sa ich, či tie deti vedia, kedy majú tréningy a či zakaždým stepujú pripravené pri dverách a pýtajú sa, kedy už vyrazia, aby to stihli. Pýtam sa, či naháňa dieťa rodiča, pretože ak je to naopak, rovno im radím, aby sa na to vykašľali.

Sám ste si prešli vzdelávacím systémom v Emirátoch. Ako ste to vnímali?

Keď zistili, že som rehabilitačný pracovník, šéf klubu sa ma spýtal, či si nechcem spraviť športovú edukáciu. Mal som študovať vysokú školu v angličtine, ktorú som sa naučil v krčme. Takže pokiaľ ide o terminológiu, na každú prednášku som sa musel pripravovať ako blázon. Moje vlasy išli do zabudnutia oveľa rýchlejšie.

Najlepšie na tom bolo, že keď som to zvládol, mohol som sa rozprávať s ktorýmkoľvek lekárom na svete. A to bola bomba, pretože som dokázal klásť fundované otázky a tí lekári ma viac brali. Aj tu na Slovensku a v Čechách je dobrá fyzioterapia, len mi chýba diagnostika. Zhodnotenie situácie a identifikácia problému.

Dokázať stanoviť diagnózu a liečbu často dokáže aj fyzioterapeut. Pri zložitejších problémoch treba prípady posúvať k lekárom, ktorí sú nad nami. Tí vyriešia MR, CT aj RTG. Keď sa ku mne ľudia z tých vyšetrení vrátia, je dôležité, aby som rozumel tomu, čo vidím v počítači. A je to len vďaka tomu, že na univerzite v SAE sme tomu venovali niekoľko semestrov.

Je niečo, čo vás na živote na Slovensku v kontexte zahraničnej skúsenosti hnevá?

Že na Slovensku sa rýchlo rozdáva občianstvo, ale nie tým, ktorí si ho zaslúžia. Potrebujeme lekárov, profesorov aj umelcov. A politická situácia, ktorú tu žijeme, je úplne nafigu. Rodičia toho, kto vystrieľal ľudí len preto, že boli príslušníkmi LGBTI+ komunity, by mali chodiť kanálmi, nie poskytovať rozhovory konšpiračným médiám.

V Emirátoch by za také niečo otec zavraždených chalanov popravil otca toho vraha. Tam platí oko za oko a zub za zub. V Saudskej Arábii som zažil, že jeden chrapúň znásilnil a zabil 12 ročné dievča. Jej otec mal dve ďalšie dcéry. Aby očistil ich meno, musel verejne popraviť toho chrapúňa.

Deje sa to na verejnej ulici počas dňa a pred očami celého mesta. Zlodejom odsekávajú ruky, stínajú tam hlavy a na konci len príde človek s hadicou, zmyje krv a život ide ďalej. A ľudia tam majú neskutočný rešpekt. Týmto brutálnym spôsobom sa im darí eliminovať maximum deviantov.

Samozrejme, že my sme v Európskej únii a tieto veci sa nedejú. Chýba nám však dostatočný spôsob, ako dať spoločnosti jasný signál, aby rodičia svoje deti vychovávali k hodnotám a kontrolovali, o čo sa zaujímajú a čo na tom internete pozerajú. A keby ten otec musel len 30 rokov robiť verejnoprospešné práce v pásikavom kostýme, možno by aj ostatní mali väčší rešpekt.

Ak v SAE spreneveríte peniaze, dostanete 25 rán na zadok kriketovou palicou. Je tam nastúpených 25 policajtov v plnej sile, aby sa jeden neunavil a ten zločinec nebude dva roky cítiť, že sedí. A už v živote to nezopakuje. Ľudia u nás nemajú rešpekt, robia čokoľvek a nič sa im nestane.

Pre mňa je frustrujúce žiť v krajine, ktorú milujem a sledovať, ako ide do dekadencie. Lietal som po celom svete a videl som, že aj v krajinách tretieho sveta fungovali princípy vďaka náboženstvu. U nás sa tie princípy strácajú a ani náboženstvo nie je zárukou hodnôt.

Čo by podľa vás Slovensku pomohlo, aké zmeny by ste tu privítali?

Aktuálne je Slovensko v mojich očiach súborom všetkého, čo v socializme a kapitalizme nefungovalo. Ale to sú v mojich očiach bohužiaľ aj Česi. Neviem si vysvetliť, či sme takí chrapúni alebo nás Rusi v 68. tak pokazili a úplne nám vymyli mozgy. Prebiehalo tu kontinuálne vyhladzovanie think tanku v Československu. Aj z tej inteligencie, o ktorej sme si v 70. rokoch mysleli, že prichádza, sa vykľuli len sofistikovaní chrapúni.

Keby som bol vo vláde, každému jednému chlapcovi by som nariadil rok povinnej vojenskej služby. A nie preto, aby ho tam šikanovali, ale preto, že ak sa vyskytne živelná pohroma, vezmem armádu, dám ju tam a oveľa rýchlejšie máme po probléme. Nech nám budujú cesty, tunely a nech si pri tom aj dobre zarobia.

Nedávno som si v električke nechtiac vypočul plány mladých dievčat, ako sa vydajú za bohatých mužov, s ktorými budú mať tri deti a bude o ne postarané. Tie by som dal povinne na rok sociálnej práce. Pokojne na detskej aj geriatrickej onkológii. Nech sa stretnú so smrťou a nech sú uzrozumené aj so životom. Mladú generáciu nijako inak neprevychováme, jedine skúsenosťami.

Urobil by som aj to, čo majú SAE a každého jedného človeka, ktorý chce študovať v zahraničí, by som podporil. Choď študovať, ale vráť sa naspäť. Ak sa nevrátiš, splatí to tvoja rodina. Vložil by som do nich podporu, dodal sebavedomie a priznal zodpovednosti. Ja som bol veľký biely 27-ročný chlap, ktorý mal na starosti prvoligový tím. Očakávali, že všetko viem. Nevedel som nič, ale tváril som sa a študoval po nociach, lebo mi na tom záležalo.

Na Slovensku je veľa kvalitných ľudí, ktorých len nevieme objaviť a práve oni držia našu spoločnosť, nie vláda, ktorá je hore. Na svojich pleciach to držia schopní jednotlivci, pretože keby to bolo na tých pajácoch, dávno by tu nastal nezvrátiteľný stredovek.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

biznis migracia podnikanie politika školstvo spoločnosť zdravotníctvo