Peter Dráľ je riaditeľom občianskeho združenia Nové školstvo, ktoré sa venuje reforme vzdelávania. Je analytikom v projekte To dá rozum, kde sa zameriava na témy riadenia, správy a financovania školstva. Dvanásť rokov pracoval v Nadácii Milana Šimečku, kde sa venoval projektom na scitlivovanie učiteľov a detí voči inakosti.
Venuješ sa vzdelávaniu, no tvoja cesta k nemu viedla cez mnoho iných tém. Od žurnalistiky a politológie cez liberálne štúdiá po štúdium nacionalizmu. Aký je tvoj príbeh?
Už ako študent strednej školy som sa zaujímal o spoločenské dianie. V tom čase v roku 1998 prebiehali na Slovensku voľby, ktoré mali významne ovplyvniť smerovanie krajiny, no tých som sa nemohol zúčastniť, keďže som ešte nemal osemnásť rokov. Veľa som čítal a páčilo sa mi, ako o tom niektorí autori písali. Pochopil som, že nestačí vedieť len písať, ale je potrebné vedieť pospájať si informácie, fakty a súvislosti a až vtedy môže vzniknúť niečo zmysluplné aj čítavé. Vtedy som si povedal, že by som sa veľmi rád stal komentátorom spoločenského a politického diania. Preto som chcel študovať žurnalistiku aj politológiu zároveň.
No takýto dvojodbor sa v tom roku neotváral, takže som šiel na žurnalistiku a o rok na to sa prihlásil aj na politológiu. V rámci vysokej školy sa vyskytla možnosť ísť na rok študovať do Spojených štátov. Prihlásil som sa a prešiel výberom. Konkrétne si ma vybrala Bard College v štáte New York.
Čo si tu študoval?
Spoločenské a humanitné vedy. Mal som napríklad predmety ako moderné sociologické teórie či kultúrna antropológia juhovýchodnej Ázie, transformačné procesy v Južnej Amerike s prepojením na Španielsko a Portugalsko, lingvistiku, štatistiku a tak ďalej.
Aká bola Bard College?
Bard College je známa svojim liberálnym prístupom a prostredie tam by som nazval ľavicovo-anarchistickým, čo malo, samozrejme, svoje za aj proti.
Spôsob výučby tu bol celkom iný ako u nás. Stretol som tu napríklad profesora, o ktorom hovorím ako a mojom osobnom Sokratovi. On vôbec neprednášal, iba sa pýtal. Učili sme sa, ako rozmýšľať filozoficky a sociologicky o danom probléme a nielen komentovať to, čo niekto napísal.
Kde si nakoniec doštudoval?
Na CEU v Budapešti. Po ďalšom roku štúdia v Bratislave, keď som zároveň pracoval pre splnomocnenkyňu vlády pre rómske komunity Kláru Orgovánovú, som sa prihlásil na budapeštiansku CEU. Tá drží podobný štandard, aký som zažil v Štátoch. Študoval som tam nacionalizmus, teda nie klasický odbor, ale fenomén z perspektívy rôznych odborov, keď sa naň nazerá politicky, sociologicky, filozoficky a tak ďalej.
Dlhodobo pôsobíš doma na Slovensku. Prečo si sa rozhodol neodísť do zahraničia, ale ostať?
Na CEU som dostal ponuku ísť na Kalifornskú univerzitu (UCLA) robiť si doktorát u veľmi váženého profesora. Bolo to lákavé, taká ponuka sa neodmieta. No nakoniec som ju neprijal. Vtedy som si povedal, že chcem byť viac užitočný ako múdry. Mal som dosť študovania a chcel som na niečom konkrétnom pracovať. Robiť s ľuďmi, nie s knihami.
Vtedy náhodou prišla ponuka venovať sa ľudsko-právnym témam v Nadácii Milana Šimečku v Bratislave. Zdalo sa mi zmysluplné robiť preventívne a vzdelávacie aktivity, ktoré by prispeli k tomu, aby na Slovensku nedochádzalo k rozvoju xenofóbie, rasizmu, nacionalizmu a podobne, pričom by som mohol čerpať z toho, čo som sa naučil. Tak som sa prihlásil, prijali ma a zostal som na Slovensku.
Tvoja prvá skúsenosť so vzdelávaním bola doučovanie väzňov v Amerike. Ako ovplyvnila tvoje ďalšie smerovanie?
V Amerike bola povinnou súčasťou štúdia dobrovoľnícka činnosť, študenti si mohli vybrať z pestrej ponuky aktivít od sadenia kvetov po starostlivosť o seniorov či pomoc znevýhodneným študentom stredných škôl. Ja som si vtedy vybral doučovanie väzňov, lebo taká šanca sa naskytne raz v živote.
Absolvoval som na to tréning, musel som sa naučiť vyše 100 pravidiel, čo môžem a nemôžem vo väzení robiť, a mal som supervízora. Podľa zákona musí v štáte New York dokončiť základné vzdelanie každý, kto chce z väzenia vyjsť aj po odpykaní si svojho trestu. A tak si mnohí väzni dokončujú základnú školu, kde sa učia písať, čítať, počítať a ďalšie základné veci. Niektorí z nich boli reálne negramotní, aj keď sa v Štátoch narodili. Ja som ich učil matematiku a, paradoxne, aj písanú angličtinu. Drvivá väčšina väzňov boli Afroameričania alebo Latinoameričania.
Poznal si ich príbehy? Vedel si prečo sa dostali do väzenia?
Nikdy som sa ich nepýtal, čo spravili, no veľakrát mi to oni sami povedali. Niektorí tam boli na skutočne veľa rokov, 20, 30 aj doživotie. Po čase, keď som už mal ich dôveru, nechávali ma robiť doučovanie aj jeden na jedného, a najmä vtedy sa mi začali zverovať. Boli to veľmi ťažké príbehy.
Doteraz si pamätám na jedného väzňa, ktorý tam bol, myslím, na 25 rokov, obrovský chlap, ktorý sa pri rozprávaní predo mnou úplne zosypal. Hovoril o tom, ako pochádza z Harlemu, zo zlého prostredia, v detstve bol týraný, našiel si priateľku z rovnakej štvrte, s ktorou sa mali radi, no nemali peniaze. Hovoril, ako ľahko sa dostal k pololegálnej a nelegálnej činnosti, k zbraniam a drogám, pretože nemal alebo nepoznal iné možnosti zarobenia si.
A raz prišla situácia, keď bola partnerka rizikovo tehotná a, samozrejme, bez zdravotného poistenia. Nemali čo jesť a on si povedal, že ide na benzínku a niečo odtiaľ donesie. Mal pri sebe zbraň. V skratovej situácii strelil a zabil človeka, ktorý ho prichytil, dostal 25 rokov. A za celých 20 rokov, čo vo väzení bol, sa nemohol svojej medzitým narodenej dcéry ani dotknúť, chytiť ju za ruku. Do puberty tam za ním chodila, ale potom prestala, pretože s ním nemala vlastne žiadny vzťah, v zásade nemala otca. Keď to dopovedal, zosypal sa a ja som sa tam stokilového chlapa v ruke s pracovným zošitom z matematiky snažil utešiť. Také niečo len tak ľahko nepredýchaš.
Takýchto prípadov tam bolo viacero. Ľudia, ktorí sú na úplnom dne a ktorí majú veľmi nízku, ak vôbec nejakú šancu pozviechať sa. A pritom to boli v jadre zväčša dobrí ľudia, ktorí prosto nedostali v živote šancu.
Toto museli byť pre mladého človeka silné momenty.
Áno, tieto zážitky mi zásadne zmenili uhol pohľadu na vylúčené komunity a ľudí aj na Slovensku. Pochopil som, že oni nekonajú tak, ako konajú preto, že by to robili radi alebo že by to chceli. Ale preto, že mnohokrát nevidia alebo nepoznajú inú možnosť. A k tomu im chýbajú príležitosti a rovné šance.
V newyorskom väzení som sám pre seba vlastne objavil, v čom tkvie problém sociálne vylúčených Rómov na Slovensku.
V čom?
Som z Trebišova, teda žiadny „rodený“ kaviarenský povaľač. Moja prvá skúsenosť bola ukradnutie čiapky 20 metrov od domu starých rodičov, keď som mal možno päť rokov. V Trebišove je jedna z najväčších segregovaných rómskych osád na Slovensku.
Bolo tu aj jedno z ohnísk nepokojov v čase, keď prišla takzvaná sociálna reforma v roku 2003. Odmalička som vyrastal v prostredí, kde existovala minorita, z ktorej je časť skvele integrovaná a žije aj na našej ulici, časť je čiastočne vylúčená, no darí sa jej aspoň nejako zarábať a časť je úplne segregovaná, vylúčená, a žije v podmienkach tretieho sveta.
Boli časy, keď žili Rómovia u nás inak?
Áno, kedysi to bolo inak. Rómovia boli vo väčšine prípadov integrovaní alebo kočovali. Tí integrovaní boli napríklad kováči či iní remeselníci, rómske rodiny mali bežne kmotrov zo slovenských rodín, existoval vzájomný výmenný obchod. Sú o tom napísané viaceré štúdie.
No potom prišla segregácia, ktorej začiatky siahajú ešte do vojnového Slovenského štátu, v niektorých lokalitách ešte skôr. Ľudia, ktorí predtým žili integrovane, boli z administratívneho rozhodnutia vysídľovaní a presúvaní na okraj. To sa dialo počas fašizmu aj počas komunizmu. Luník IX, Stará tehelňa v Prešove, Dúžavská cesta v Rimavskej Sobote, Kraskova ulica v Trebišove a mnohé ďalšie lokality a ulice v mestách a obciach vznikli presne takýmto segregovaním.
Čím sa to zhoršilo ešte viac?
Po revolúcii prišlo k zmene systému na trhovú ekonomiku a mnohí Rómovia boli jedni z prvých, ktorí stratili prácu a zošupli sa v svojom sociálnom statuse. Zväčša boli totiž v takých pozíciách a povolaniach, ktoré sa rušili. Transformácia postihla na začiatku negatívne veľkú časť slovenskej spoločnosti, nielen Rómov. Zvýšila sa nezamestnanosť a mnoho ľudí sa z tejto zmeny nikdy nepozviechalo. Mnoho tých, ktorí žili už predtým na hrane, takzvaná pracujúca chudoba, boli prví na odstrel.
No a neskôr, v rámci sociálnej reformy sa z mesiaca na mesiac výrazne zoškrtali dávky, bez vysvetlenia, bez komunikácie, bez dostupnej možnosti náhrady, napríklad cez pracovnú činnosť. Vtedy minister práce povedal, že veď práce v osadách aj mestách a obciach je dosť. Zabudol však rozlíšiť medzi prácou a pracovnou pozíciou. A v čase, keď začali tzv. rómske protesty, ktoré na začiatku neboli ani rómske, ani násilné, minister vnútra povedal, že si nenecháme robiť bordel a nastúpila tam polícia aj armáda. Násilie tam bolo umelo vyvolané, vznikla davová psychóza. A do verejného diskurzu sa to dostalo ako rómske rabovačky, ktoré boli komunikované ako základné ohrozenie majoritnej spoločnosti. Malo to svoje podhubie nielen v spoločnosti či v médiách, ale aj v politike a akademickom diskurze.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Čiže tento tlak bol vyvolávaný, nie reálny?
Pocit ohrozenia je často vytváraný umelo. Tým, ako sa stavia k chudobe, sociálnemu vylúčeniu, „problematickému“ správaniu. Vytvára sa obraz kolektívneho nepriateľa. Namiesto toho, aby sme sa pozerali na konkrétneho jednotlivca s jeho vlastnosťami a posudzovali ho podľa jeho činov, je pre nás smerodajné to, kde sa narodil, odkiaľ pochádza a kam patrí. Voči ľuďom, ktorí sú v ťažkej situácii z rôznych dôvodov, vrátane vlastného zlyhania, sme veľmi ľahko odporní.
Akú rolu zohráva vo vylúčení Rómov odlišná kultúra?
Keď hovoríme o odlišnej kultúre, treba si uvedomiť, že spojenie medzi integrovaným Rómom a integrovaným, bežne fungujúcim Slovákom, je oveľa bližšie ako medzi Slovákom, ktorý je na vysokej pozícii v biznise a Slovákom bezdomovcom.
Dobrým príkladom, keď hovoríme o kultúre, je Kanada, kde je napríklad ministrom obrany moslim. Bol však vychovaný v duchu kanadských hodnôt, a preto väčšina spoločnosti nevidí žiadny problém v tom, aby bol moslim ministrom obrany, pokiaľ uznáva rovnaké hodnoty ako oni.
A to bez ohľadu na to, akú praktizuje vieru či ako vyzerá. Pokiaľ dodržiava určité základné rámce, je to v poriadku. Ten istý prípad je napríklad aj starosta Londýna.
Toto je správna cesta aj pre Slovensko. Nie tkvenie na domnelých a umelo udržiavaných tradíciách, o tom, kto je akej národnosti, kultúry či vierovyznania. Ale definovanie toho, čo nás spája. V tomto celá politická reprezentácia doteraz zásadne zlyháva.
Majú na západe Rómovia väčšiu možnosť realizácie a väčšiu šancu zamestnať sa?
Áno. Je mnoho Rómov zo Slovenska, ktorí žijú v iných krajinách, emigrovali napríklad do Írska či do Spojeného kráľovstva. Mnohé deti, ktoré predtým navštevovali u nás špeciálnu školu, zrazu študujú v bežnej anglickej škole s ostatnými, pričom na začiatku nevedeli ani slovo po anglicky.
To znamená, že ich systém dokáže pracovať s týmito deťmi viditeľne lepšie. Je mnoho Rómov, ktorí v zahraničí pracujú, a to vďaka tomu, že zamestnávateľ nerozlišuje, či je to Róm, Pakistanec, Bangladéšan či ktokoľvek iný. Nemá ten typ predsudku, ktorý môže mať človek u nás. Tým pádom dá šancu aj Rómovi. A keď ten zlyhá, tak ho prepustí, keď sa osvedčí, tak ho nechá pracovať.
Mnoho takýchto Rómov sa vrátilo späť na Slovensko, do vlastných obcí, kde si postavili domy, majú príjem, chodia pravidelne na pracovné pobyty von. Čiže keď sa chce, tak sa dá. Apriori niekoho vylučovať, tým si veľmi škodíme, ekonomicky, kultúrne, symbolicky. Vo vzdelávaní aj v iných oblastiach.
Aké je riešenie? Ako vyzerá ideálne správanie spoločnosti voči menšinám či inakosti?
Dať rovné príležitosti. Ak mi dnes niekto povie, že dieťa, ktoré sa narodí do segregovanej rómskej osady, či dieťa, ktoré sa narodí do rodiny Afgánca a Kórejky žijúcej v Čadci a dieťa, ktoré sa narodí na Palisádach v Bratislave, majú rovnaké šance, tak to naozaj nie je pravda. Ich štartovacie pozície sú odlišné, tiahne sa s nimi od začiatku určitá nálepka a zároveň nejako „inak“ vyzerajú.
No sú krajiny, ktorých systém vzdelávania či sociálny systém, dokáže tieto rozdiely vyrovnávať alebo aspoň zmenšovať. Je to napríklad Kanada, škandinávske krajiny, Estónsko. U nás tieto rozdielne štartovacie pozície ešte zväčšujeme, a to dlhodobo, čo vidno napríklad aj na výsledkoch testovaní piatakov či deviatakov v školách.
V rámci Tvojho pôsobenia v Nadácii Milana Šimečku si sa venoval práve tejto téme – scitlivovaniu voči inakosti a odbúravaniu predsudkov.
Áno, v začiatkoch môjho pôsobenia sme realizovali programy interkultúrneho vzdelávania pre učiteľov, ktoré sa týkalo scitlivovania na kultúrnu rozmanitosť, špecifické potreby, jedinečnosť s využitím prvkov dramatickej výchovy. Bol to veľmi pekný projekt, kde sme použili klasické slovenské rozprávky, napríklad Tri prasiatka či Snehulienka a sedem trpaslíkov. Učitelia sami nastavili ich charaktery tak, aby bol každý iný, mali iný spôsob, ako spolu vychádzajú a komunikujú. Študenti bábkoherectva pripravili reálnu inscenáciu s kulisami a kostýmami.
Potom sme s predstavením chodili po školách, pričom približne hodinu trvala inscenácia a hodinu diskusia o tom, ako sa k sebe trpaslíci správali, čo bolo pekné, nepekné, správne a nesprávne.
Takto sme realizovali interkultúrne vzdelávanie bez toho, aby sme sa bavili o nejakých konkrétnych kultúrach a skupinách. Všetky postavičky mohli byť pokojne Slováci, len jeden nerozprával, druhému to pomalšie myslelo, ďalší bol manuálne zručný, ďalší sa rád púšťal do hádky, a podobne. Zdôrazňovali sme to, že každý je iný, ako to aj reálne v živote je, a pritom spolu potrebujeme nejako vychádzať.
Prečo sme na Slovensku vo všeobecnosti veľmi kritickí voči inakosti?
Jeden dôvod je podľa mňa geografia. Cez kopec je nepriateľ, chalanom z vedľajšej dediny predsa naložíme, ak sa u nás objavia, veď tu nemajú čo robiť. Ďalšia rovina je politická – bývalý premiér a minister vnútra urobili všetko pre to, aby nenávisť a strach z inakosti boli hlavné motívy nášho konania. V mojich očiach sú nielen kvôli tomuto obaja obmedzení úbožiaci. S inakosťou máme málo skúseností. Je to najmä strach z neznámeho.
Veľa z nás už bolo v nejakej európskej alebo svetovej metropole, kde na hociktorej stanici metra stretnete mnoho viditeľne odlišných ľudí. A keď s nimi dennodenne prichádza človek do kontaktu, tak to vníma ako niečo celkom normálne. U nás, keď nastúpi niekto inak vyzerajúci do autobusu, už si overujeme, kde máme peňaženku a podobne. Veľakrát oprávnene. Ale keď to robíme apriori voči každému, kto je iný, tak vlastne žijeme v predsudku.
A pritom každý z nás by vedel povedať mnoho príkladov, kedy nás sklamali ľudia, ktorí vyzerali rovnako ako my, respektíve patrili do „našej“ kategórie. Vtedy si tento predsudok nevytvoríme, vtedy vieme čin zosobniť práve na toho jedného človeka. Ale keď to urobí niekto, kto má čo i len malú odlišnosť, lebo je žena, Róm, černoch – tak vtedy sa všetci automaticky stávajú takýmito.
Téme menšín si sa venoval aj v rámci workshopov pre učiteľov na tému vzdelávania detí cudzincov. Aký mali ohlas?
Veľmi dobrý. V rámci vzdelávania detí cudzincov sme učiteľov scitlivovali voči rozdielnostiam. Na začiatku sme napríklad robili pomerne známe cvičenie „urob krok vpred“, keď sme vyšli von a všetkých sme postavili na jednu čiaru. Každý dostal rolu ako napríklad – si dcéra kanadského veľvyslanca, syn nezamestnanej prostitútky, Róm zo Sobraniec a podobne. Následne dostali sled výrokov, typu – môžem ísť na zahraničnú dovolenku, môžem si kúpiť topánky každé tri mesiace a podobne, a na základe svojej identity reagovali krokom vpred vždy, keď ich odpoveď bola kladná.
A po dvadsiatich výrokoch sme videli výraznú stratifikáciu spoločnosti, pričom niektorí sa z miesta vôbec nepohli.
Následne sme sa rozprávali o tom, ako sa cítili tí, ktorí boli celkom vpredu – zle, a ako sa cítili tí vzadu – rovnako zle. Z tohto mali veľmi silný zážitok, vtedy reálne prežili, čo to znamená iná štartovacia čiara. Podobných aktivít bolo mnoho.
Robili sme, samozrejme, aj praktické cvičenia o tom, ako pripraviť a odučiť učivo. Tu dokázali učitelia spracovať úžasné a interkultúrne citlivé hodiny, doteraz ich používame ako vzory. Veľký úspech v praxi mala hodina, keď učiteľka dokázala vysvetliť matematickú látku celkom bez slov. Alebo pri vyučovaní o plesniach, keď boli v triede deti z Kórey a učiteľka vyhľadala kórejské plesne, o ktorých sa učila celá trieda.
Učili sme aj, ako hodinu štrukturovať, rozdeľovať ju na jednotlivé časti, aby sa učiteľ dokázal venovať deťom so špeciálnou potrebou a zároveň zapájať celú triedu. Tak, aby to nebola len jednoliata odprednášaná hodina. Tieto cvičenia učitelia reflektovali veľmi pozitívne. Mnohí sa na príklade učenia detí cudzincov naučili pracovať a zapájať napríklad deti s ADHD alebo rôznymi typmi postihnutia.
Pokračuje tento projekt ďalej, alebo existuje spôsob ako sa toto know-how integruje do vzdelávacieho systému?
Žiaľ, nepokračuje. Toto vzdelávanie sme realizovali v troch cykloch, kým sme mali financie. Dnes program nikto nerobí, aj keď práve teraz by bola veľká potreba aj dopyt.
A keď hovoríme o prechode do systému, tak môžem povedať, že už v čase, keď sme projekt realizovali, sme navrhovali rôzne zmeny zákona, kurz sme nechali akreditovať, navrhovali sme konkrétne opatrenia v integračnej politike štátu v oblasti vzdelávania. Drvivá väčšina našich návrhov, ktoré všetky vychádzali z praxe, bola zamietnutá, pretože sa nedalo, nechcelo, vraj už sa to robilo a podobne.
Venuješ sa tomuto vzdelávaniu dodnes?
Nie, pretože v istej chvíli som si povedal, že podobné aktivity môžem robiť do dôchodku a že sú to len kvapky v mori. Ale ak chceme vytvoriť priaznivé prostredie, aby takéto veci mohli nielen vznikať, ale sa aj rozširovať a dobre pôsobiť, tak sa potrebujeme pozrieť na systém vzdelávania ako taký. Toto bol ďalší obrat v mojom fungovaní, keď som sa začal venovať tvorbe politík. A preto dnes nerobím konkrétne vzdelávacie, ale skôr advokačné a analytické veci v snahe zmeniť systém vzdelávania ako celok.
Ako vnímaš aktuálny stav slovenského vzdelávacieho systému?
Dnes je systém veľmi zle nastavený, prekomplikovaný, zle riadený, zle financovaný. Nevytvára podmienky na to, aby sa učiteľom dobre učilo, aby sa dobre učilo aj deťom, aby školy dobre fungovali. Potrebuje totálnu zmenu, aby sa aj drobné aktivity, ako som spomínal, mohli rozvíjať. Školstvo ako celok je nefunkčný systém, funguje len zo zotrvačnosti.
Reforme školstva sa spolu s ďalšími odborníkmi venujete v projekte To dá rozum. Čo je vašim cieľom?
Zrealizovali sme 550 kvalitatívnych rozhovorov od učiteliek materských škôl až po rektorov univerzít. Získali sme obrovské množstvo kvantitatívnych dát z viac ako 16 000 dotazníkov v reprezentatívnom prieskume.
Dnes sa v školstve často vyvodzujú závery len na základe mýtov, nikto doteraz dostatočne nepracoval s dátami a nezisťoval, ako školstvo skutočne funguje. Nikto sa poriadne nepýtal tých, ktorí vo vzdelávaní dennodenne pôsobia. Mám pocit, že vďaka nášmu výskumu konečne môžeme identifikovať skutočné príčiny problémov, ktoré tu dnes máme.
Našim cieľom je priniesť komplexné zistenia, pomenovať skutočné problémy, ktoré v školstve sú. Ísť sa pozrieť tam, kde sa vedeli s týmito problémami vysporiadať, či už na Slovensku alebo v zahraničí a následne pripraviť odporúčania, ako sa má systém zmeniť.
Každá reformná stratégia musí povedať nielen to, čo má byť, ale aj ako je potrebné zmeny zrealizovať, kedy, aká podpora je na to potrebná a odkiaľ príde, ako treba proces kontrolovať a hodnotiť, a samozrejme, financovať.
U nás sa zväčša prijme zákon alebo vyhláška a akože hotovo. Urobiť reformu vzdelávacieho systému je veľmi náročné. A to aj preto, že vyžaduje čas a zásadnú investíciu do ľudských zdrojov.
Ako bude v ideálnom prípade implementovaná vami navrhovaná reforma?
Všetky naše zistenia a dáta budú publikované. Bude sa s nimi dať ďalej pracovať, zohľadniť ich v politických programoch a plánujeme navrhnúť aj stratégiu, kedy čo a ako zaviesť.
Kedy bude tento materiál pripravený?
Plánujeme ho mať publikovaný na začiatku roka 2019.
Myslíš si, že príde k zlepšeniu úrovne kvality školstva na Slovensku?
Ľahká odpoveď by bola, že som skeptický. Ale viem, že existujú inteligentné vzdelávacie, politické a spoločenské systémy, ktoré sú dlhú dobu nastavené tak, že sa vedia kontinuálne zlepšovať. Bez ohľadu na konkrétnych ľudí, ktorí sú v nich a môžu procesy sabotovať. Je to napríklad fínsky, estónsky či ontárijský vzdelávací systém. Oni sú schopní prijímať zmeny a priebežne vyhodnocovať ich efekt. Jednoducho robia poctivú verejnú politiku – čo a ako navrhnem, zrealizujem, vyhodnotím a tak dokola. U nás je to doposiaľ najmä o šlendriánskej tvorbe politiky a kradnutí v existujúcich zdrojoch.
A potom sú systémy, ktoré fungujú na ruptúrach a radikálnych zmenách. Nefunkčnosť sa nakumuluje tak, že v jednom momente musí prísť k radikálnej zmene. Tá môže byť dobrá alebo zlá, môže vytvoriť chaos, ešte väčšie rozdiely alebo, naopak, môže pomôcť. U nás si, žiaľ, hromadením problémov a nepoctivou verejnou politikou zarábame na to, že zotrvačnosť školstva raz praskne a bude to naozaj veľký problém. Zmene sa nevyhneme, tá je nevyhnutná. Ale ak sa čoskoro nespamätáme, bude o to radikálnejšia a bolestivejšia.
Článok vznikol v spolupráci s Green Foundation.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
