Peter Fabor: Na nakopnutie zmeny netreba tak veľa

Kto nepočul o Surf Office? Jeho zakladateľ, Peter Fabor, je dizajnér a vášnivý surfer. Prvý office z tohoto konceptu otvoril na Kanárskych ostrovoch, no dnes už fungujú pobočky v Amerike, Španielsku a najmä v Portugalsku. Píšu o ňom svetové médiá ako Forbes, The New York Times či The Guardian. Peťa sme stiahli na bratislavské Wakelake a porozprávali sa o surfovaní, slobode, práci a Slovensku. Čítajte ďalej …

Ako sa Slovák zamiluje do surfu?

K surfu som sa dostal úplnou náhodou. Asi pred 10 rokmi som bol na letnej stáži v Barcelone a prišiel ma pozrieť kamoš Mišo zo Slovenska. Práve on po pár dňoch v Španielsku navrhol, aby sme si spravili výlet do francúzskeho Biarritzu a tam surfovali. Bývanie by sme vraj mali v kempe. Výbava na kempovanie – nula, o Biarritzi som v živote nepočul, na mape bol od Barcelony mrte ďaleko a surfovanie som dovtedy videl len v TV. Takže som na to okamžite kývol. (smiech)

Bol to môj prvý “surf trip” a jednoznačne jeden z najlepších. Bývali sme v kempe, ktorý bol asi 40 minút od miesta, kde sa dalo surfovať. Každý deň sme niesli požičané surfy pod pazuchou na pláž a mali sme jednoznačne viac nachodené ako nasurfované. Napriek tomu sa u mňa odvtedy slovné spojenie „letná dovolenka“ spája s oceánom a surfom.

Čo pre teba vlastne znamená surfovanie?

Priznám sa, že až takto nad tým veľmi nerozmýšľam. Možno by som to nazval „životný štýl“. Pod slovom surfing si predstavím cestovanie, road trip, oceán, piesok okolo prstov na nohách, slané vlasy, vôňu opaľovacieho krému, pocit totálneho odpojenia sa z bežnej reality a kopec kamošov. A nekonečné čumenie na vlny. To samotné „surfovanie“ je vlastne len taká malá časť toho celého a niekedy to trvá len pár sekúnd.

Je v tom istá symbolika slobody?

Surfovanie je čistá sloboda a to z viacerých pohľadov. Keď vlezieš do vody, tak existuješ iba ty a oceán, všetko ostatné sa úplne vytratí. Celá tvoja hlava plná to-do listov, vzťahov, problémov a deadlinov sa úplne vypne. Sústredíš sa len na oceán, na vlny. Kým nevylezieš z vody, tak ťa z tejto reality nikto neodstrihne. Niektorí surferi sa často vo vode vykeciavajú, no ja sa cítim najlepšie, ak okolo mňa nikto nie je. To znamená, že je aj menšia šanca, že do niekoho so surfom vrazím. (smiech)

Surf je tiež o slobode aj z pohľadu vecí, ktoré na to potrebuješ. Stačí ti surfová doska a neoprén. Keď nemáš dosku, tak ti ju kamoš požičia. Keď nemáš neoprén a ani by si nemal peniaze na nový, tak ti ho niekto daruje. Alebo pôjdeš surfovať tam, kde neoprén nepotrebuješ. A oceán je zadarmo. Môžeš jazdiť od nevidím do nevidím. Nič to nestojí, nepotrebuješ žiadnu špeciálnu výbavu, nič ťa neobmedzuje. Z pohľadu Slovenska je surfovanie, samozrejme, relatívne drahý šport, lebo sa človek musí dostať k oceánu (najbližší je 2200 km) či už letecky, alebo autom.

Pozoruješ nejaké paralely medzi surfovaním a prácou?

Aby si človek dobre zasurfoval, potrebuje dobré vlny a tie závisia od viacerých faktorov. Preto surferi sledujú rôzne predpovede a niekedy aj hodiny jazdia medzi viacerými surf spotmi, aby našli ten ideálny s vhodnými podmienkami a v tom správnom čase. Keď sú totiž podmienky zlé, človek sa len tak “pláca”. Je síce vo vode, ale nemá zo surfovania až taký pôžitok (ale aj zlý deň na surfe je lepší ako dobrý deň v práci).

Podobne je to s produktivitou a s pracovným nasadením. Keď si napríklad nočný vták a si nútený chodiť do práce na 7:30, tak tam ráno nič nespravíš. Nebudeš produktívny. Budeš sa tam flákať a tváriť sa, že makáš. Ale keď podvečer chytíš správnu vlnu a nikto ťa nebude otravovať, tak pokojne za hodinu vymyslíš a spravíš brutálne veci. Ostatné je vata.

Snažím sa sledovať, ako funguje moje telo, moja osobná produktiva a zachytávať tieto vlny. Vtedy buď píšem, dizajnujem, alebo sketchujem, prosto idem. Keď mi to nejde a nie je to super urgentné, tak si idem radšej čítať knihu, na kávu, zašportovať. Jednoducho robiť niečo iné.

Súvisí s tým nejako citát, ktorý som si všimol na viacerých tvojich fotkách, “Kill the routine”?

“Kill The Routine” si ani nepamätám, ako vzniklo. Niekto to asi povedal a tak sme to začali používať. Pár ľudí to kritizovalo (že „kill“ má negatívnu emóciu), no podľa mňa to absolútne vystihuje podstatu Surf Office. Nesúvisí to však s produktivitou, ale skôr s kreativitou. Keď chodíš každý deň do tej istej kancelárie, rozprávaš sa s tými istými ľuďmi, chodíš na obed do rovnakej reštiky a robíš identické alebo podobné úlohy, tak mne osobne tie nápady až tak nejdú.

Na nápady potrebujem spoznávať neznáme prostredia, nových ľudí, meniť zaužívané postupy, objavovať. Niekedy stačí napríklad párkrát do týždňa zmeniť bežné pracovné prostredie a robiť z iného miesta. Alebo skúsiť zamakať na nápade, o ktorom si všetci kolegovia myslia, že je blbosť, a ukázať im, že nemajú pravdu, prípadne si pustiť iný Spotify playlist.

Skrátka, zmena pracovnej rutiny prináša nové nápady. Prečítal som dosť kníh o time manažmente, veľa vecí z nich aplikoval a postupne vyladil. Postupne som si však uvedomil, že môj zásadný problém je, že sa neskutočne ťažko nútim k úlohám, ktoré ma nebavia. Niekto má okolo takýchto úloh veľa rečí, je naštvaný, ale nejak to nakoniec spraví. Trápne je, že ono to niekedy ani nie sú komplikované veci a dajú sa relatívne rýchlo vyriešiť. Myslel som, že dobrým time managementom sa k tomu prinútim. Nefungovalo.

Takže sa snažím čo najskôr identifikovať projekty, o ktorých už dopredu viem, že ma nebudú baviť a nepovedať na ne hneď „áno, toto spravím“, ale pokúšam sa ich nejako zautomatizovať alebo delegovať. Na projekty, ktoré ma napĺňajú (našťastie drvivá väčšina) vlastne nepotrebujem žiadne GTD (metóda osobného časového manažmentu, pozn. redakcie) ani špeciálne triky.

Surf Office funguje v Lisabone, v Barcelone, Malage, Madeire, na Kanárskych ostrovoch a v Kalifornii. Kde tráviš najviac času?

Najviac času trávim medzi Španielskom, Portugalskom a Slovenskom. Možno o trochu viac v Portugalsku, ale nie veľmi. (smiech)

Predpokladám, že sa často stretávaš s “open-minded” ľuďmi, a to nielen v rámci Surf Office. Nachádzaš v týchto ľuďoch inšpiráciu?

Jasné, tieto nové kontakty má posúvajú ďalej úplne po všetkých stránkach. Pre mňa sú však dôležité dlhšie priateľské vzťahy, lebo ak niekoho poznáš len krátko, ťažšie ideš do hlbšej diskusie, pretože toho človeka nepoznáš. Ak stretávaš veľké množstvo ľudí, máš štatisticky väčšiu vzorku tých, ktorých môžeš „identifikovať“ ako zaujímavých a potom s nimi tie vzťahy rozvíjať.

„Zaujímaví“ pre mňa znamená, že ten človek mi prosto sadne, má dobrú energiu, máme viacero spoločných tém alebo robí na zaujímavých projektoch. To množstvo ľudí, ktorých som vďaka Surf Office spoznal, je jednoznačne ten najväčší benefit, ktorý mi tento projekt dal.

Vo februári som cestoval dva týždne po pobreží Kalifornie od San Diega po San Francisco a stretol som sa takto s približne 20 ľuďmi, ktorých som spoznal cez Surf Office. Šli sme na pivo, na surf, kávu, pokecali sme o práci, o živote a ja som viac nakukol do ich sveta, do ich kultúry. Toto ma na tom celom baví.

Podstatnú časť roka teda tráviš v zahraničí. Sleduješ dianie na Slovensku?

Sledujem veľmi sporadicky cez “fejsbúky” a mám predplatený Denník N.

Aký máš pocit z vývoja na Slovensku?

Vždy, keď prídem do Bratislavy, zdá sa mi krajšia, vynovenejšia. Teším sa, že máme konečne reprezentatívneho prezidenta. Sledujem viacero projektov, ktoré zlepšujú a postupne menia veci – napríklad Slovensko.Digital, Zelená hliadka či Odkaz pre starostu. Snažím sa vnímať pozitívne veci a rozmýšľam, ako tie negatívne zmeniť.

Prišiel si na niečo zásadné?

Tak trochu. Dávnejší projekt „To sa nedá“ bol taký jednodenný hackathon, ktorý som vymyslel na výlete v Kalifornii pár rokov dozadu a ukecal do toho Jakuba Ptačina (nebolo to ťažké), s ktorým sme to potom aj spolu zrealizovali.

Zavolali sme 15 šikovných IT ľudí, čo sme poznali – dizajnérov a programátorov – a na jeden deň sme sa zamerali na zredizajnovanie štátnych webov. Ja osobne som sa po hackathone z projektu stiahol, lebo som na Slovensku netrávil toľko času a mal som pocit, že pôvodný cieľ bol splnený – nakopnúť verejnú diskusiu.

Chalani, hlavne Jano Suchal, sa v tom však ďalej angažovali, a z toho častého chodenia po úradoch sa potom vykryštalizovalo Slovensko.Digital. Čo je už totálne iná liga oproti tomu, čo sme začali s “To sa nedá”. Na tomto projekte som ale videl, že na nakopnutie zmeny niekedy netreba tak veľa.

Bavíš sa v zahraničí s ľuďmi o Slovensku? Ako nás vnímajú?

Väčšina zahraničných ľudí, s ktorými sa stretávam, má k Slovensku neutrálny vzťah – nepoznajú iných Slovákov, nikdy na Slovensku neboli a Američania niekedy ani nevedia, kde Slovensko je. Čo je úplne normálne. Kedysi ma to trochu rozčuľovalo, ale potom sa ma niekto spýtal, či viem, kde je Arkansas a aké je jeho hlavné mesto.

Keď hovorím o Slovensku, vždy odporúčam, aby si aspoň pri ceste cez Viedeň spravili jednodenný výlet loďou do Bratislavy. Pošlem ich hore na UFO, do Slovak Pubu na halušky, nech si kúpia v obchode horalku a nech vybehnú na hrad pozrieť sa na petržalské sídlisko.

Mám otestované, že toto sú najlepšie zážitky na jednodenný výlet. Ak sú nerozhodní, poviem im, že na Slovensku sú najkrajšie baby na svete, a to veľa ľudí presvedčí.

Niektorým ľudom sa môže javiť tvoj spôsob života ako veľmi slobodný a zaujímavý. Vnímaš to tak aj ty?

Život nie je to, čo človek vidí na Instagrame. Určite si viem predstaviť žiť pestrejší život. Chcel by som napríklad viac času tráviť mimo Európy, čo je však pre mňa momentálne trochu komplikované.

Čo je “village experiment”, ktorý aktuálne realizuješ? O čo ide? (Peter používa pri istom druhu fotiek hashtag #villageexperiment, pozn. autora)

Väčšinu života som strávil v mestách, ale čím som starší, tým ma viac ťahá príroda, kam sa vo voľnom čase snažím vypadnúť – či už sú to hory, alebo oceán. Už veľmi dlho som mal v hlave nápad, že by som šiel na pár týždňov bývať niekde na vidiek a skúsil odtiaľ pracovať. Celý Surf Office funguje distribuovane. Naša kancelária sa nachádza na Slacku, takže väčšinou (nie vždy) je vlastne jedno, kde sa nachádzam.

Zarezervoval som si teda apartmán cez Airbnb v jednej surfovej dedinke pri Lisabone. Vo februári tam nebolo skoro ani nohy a bolo to neskutočne produktívne obdobie. Celé dni som pracoval, vymýšľal veci, dokončoval projekty, čo som mal v šuplíku už nekonečne dlho a popritom som si robil prestávky na behanie, surfovanie alebo som len tak čumel na oceán. Brutálna produktivita, brutálny balans.

Začal som nad tým viac premýšľať a po nejakom čase som to spojil s nejakými nápadmi, čo som mal so Surf Office, a celé sa to vykryštalizovalo do projektu Epic Monday, ktorý som teraz spustil. Ja sám som totiž zápasil z množstvom problémov – nešiel mi zo začiatku dobre internet, bolel ma chrbát od sedenia, a tak som si zmajstroval standing desk. Popýtal som sa na názor pár ľudí a zistil som, že vlastne vôbec nie som sám, kto by takýto home office uvítal len tak na pár dní a všetko by mal poriešené.

Existujú v tvojom živote nejakí hrdinovia?

Kedysi som vnímal ako hrdinov extrémne úspešných ľudí typu Elon Musk alebo Steve Jobs. Keď som si ale prečítal životopisy napríklad týchto dvoch, tak som totálne zmenil názor. Obaja sú/boli úspešní, ale iba v pracovnom živote.

Samozrejme, sú pre mňa inšpiratívni, ale ja skôr obdivujem ľudí, ktorí pracujú na zaujímavých projektoch, každý deň robia, čo ich baví a majú zároveň vybalansovaný súkromný život. Je ich viac, mená asi nie sú podstatné.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

biznis digital nomad interview lisabon meet the heroes peter fabor rozhovor surf office