Petra Ježeková je environmentalistka, ktorá svoj pracovný čas nechcela tráviť v kanceláriách, ale v teréne. Aj to je dôvod, prečo viac ako 20 rokov pôsobí v neziskovej organizácii CEEV Živica. Tá od svojho vzniku stojí za viacerými úspešnými projektami ako environmentálny program Zelená škola, portál Čierna labuť alebo vzdelávacie centrum Zaježová. Petra je zakladateľkou projektu Mestské včely, vďaka ktorému nájdete verejné úle na strechách obchodných centier i v prezidentskej záhrade.
Rozprávali sme sa o predsudkoch spojenými so včelami, prečo obrovské polia repky olejnej predstavujú problém pre opeľovače a pozreli sme sa na vojnu na Ukrajine z ekologického hľadiska.
Rozprávame sa v čase prvých mrazov. Kde sú teraz včely?
Záleží na tom, či sa rozprávame o včelách medonosných alebo samotárskych. Včela medonosná, ktorú pozná väčšina z nás, zimuje v úľoch. Naopak, včela samotárska zimuje jednotlivo v stonkách tráv, v starom či odumierajúcom dreve, v dierach v zemi, a tak podobne.
Počas zimy sa včely medonosné stále zahrievajú neustálym pohybom v chumáči a popritom konzumujú med, ktorý je v tomto období ich jediným zdrojom energie. Takže, ak si niektorí ľudia mysleli, že včely vyrábajú med pre nás, nie je to tak.
Všetci vieme, že včely potrebujeme k životu, ale už menej ľudí si vie predstaviť, že by mali blízko domu včelí úľ. Mali by sme sa toho báť?
Veľmi to záleží na tom, kto včelí úľ vlastní a ako sa oň stará. Keď má človek primerané množstvo úľov a vie sa o ne dobre postarať, nebývajú problematické. Avšak človek bez znalostí, ktorý by napríklad na strechu niekde v meste uložil 20 úľov s agresívnejšími včelami, môže spôsobiť problémy. Ak by napríklad takýmto včelám chýbala voda a snažili by sa ju hľadať v domácnostiach bytov alebo by za ňou prelietavali cez ulice, mohli by ľudí poštípať.
Spomenula si agresívnejšie včely, sú aj také, ktoré neštípu?
My v Živici dávame do miest špeciálne šľachtené pokojné včely. Neznamená to, že pri napadnutí nepoštípu, ale nemajú tendenciu bezdôvodne útočiť. Máme včely aj na administratívnych budovách, vedľa kancelárií, dokonca môj syn chodí do základnej školy, ktorá chová na pozemku včely a nie je s nimi žiadny problém.
Samozrejme, je to aj o ľuďoch a o tom, aby vedeli ako sa správať, keď sa dostanú do blízkosti úľa. Nebúchame po ňom, neotvárame ho, nestojíme pred letáčom, odkiaľ včely vyletujú a nerobíme zbytočne prudké pohyby.
Aké najčastejšie predsudky majú ľudia o včelách?
O včelách je veľmi veľa mýtov, vydali sme dokonca pexeso pre školy Mýty o opeľovačoch a brožúry, kde sa o týchto nepravdách dozvedia viac. Mnoho ľudí si napríklad myslí, že všetky včely, ktoré žijú v úli, sú rovnaké, ale nie je to tak. V úli nájdeme aj samčekov, ktorých voláme trúdy a včeliu kráľovnú, ktorá sa na rozdiel od ostatných môže dožiť až niekoľko rokov.
Pravdou tiež je, že nie všetky včely žijú vo veľkých spoločenstvách. Najdokonalejšie spoločenstvo tvorí práve včela medonosná, ktorá je známa rozdelením práce včiel podľa ich veku. Prevažná väčšina ostatných druhov však žije v rôznych podobách malých spoločenstiev alebo samotársky.
Ešte spomeniem poštípanie včelou, ktoré nie je pre zdravého človeka škodlivé. Zdravému človeku neublíži ani niekoľko bodnutí. Poštípanie môže byť nebezpečné pre alergikov na včelí jed, prípadne pri poštípaní v ústach.
Ako ľudia reagujú pri zmienke o mestských včelách a predstave, že by sa mohli ocitnúť v blízkosti včelieho úľa?
Keď sme s projektom Mestské včely v roku 2015 začínali, obávali sme sa reakcií verejnosti, ale to bolo, našťastie, zbytočné. Začali sme veľkou informačnou kampaňou a myslím, že to bol správny krok. Kampaň ľudí upokojila a zistili, že sa niet čoho báť.
Prvé roky sme včely umiestnili na strechu Starej tržnice v centre mesta. Je to miesto, kde sa ľudia stretávajú v davoch, aj s malými deťmi a nezaregistrovali sme žiadny problém či negatívnu reakciu. Dnes tam už včely nenájdete, ale dôvod ich premiestnenia bol jednoduchý – hľadali sme lepší prístup k úľom.
Pri umiestňovaní už vopred myslíme na to, aby bol k včelám dobrý prístup. Včelár musí na to miesto vyniesť všetku svoju výbavu, pri vytáčaní zniesť dolu približne 15-kilové medníky plné medu a zdolávajúc niekoľko rebríkov to nie je naozaj pohodlné ani praktické.
Na čo ešte prihliadate pri výbere miesta?
Úle by nemali byť umiestnené na veľmi veternom mieste, vtedy včely odfukuje a majú problém dostať sa do úľa. Nemalo by tam byť ani veľmi horúco a úle by mali mať nejaké zatienenie, čo býva problémom na niektorých rovných strechách. A tiež treba voľné priestranstvo, aby mali včely miesto na vyletovanie.
Svoje vlastné včely má aj prezidentský palác. Kto prišiel s touto myšlienkou a čo pre vás znamenalo toto gesto?
Oslovovali sme rôzne inštitúcie, preto si už nespomínam, či bol medzi nimi aj prezidentský palác. Viem ale, že s touto myšlienkou prišiel tiež jeden zo zamestnancov pani prezidentky a my sme sa tomu úprimne potešili. Odvtedy sú v prezidentskej záhrade úle, o ktoré sa stará náš včelár a dokonca sa med z prezidentskej záhrady stal aj pekným darčekom.
Chutí med z mesta rovnako ako z vidieka?
Mestské medy mávajú zaujímavejšie chute, pretože zloženie rastlín v meste je pestrejšie ako niekde na vidieku. Odtiaľ poznáme tradičné lipové alebo repkové medy. V meste však včela opeľuje rôzne kvety a to sa odzrkadlí aj na jeho zložení. Ľudia sa tiež pýtajú, či nie je takýto med znečistený. Odpoveďou je, že nie je. Oveľa väčší problém majú medy z vidieka, blízko poľnohospodárskych polí, kde sa strieka pesticídmi. Včely ale nechováme kvôli medu, je to príjemný bonus, je to o podpore opeľovania a biodiverzity v meste.
Stále máme problém s vymieraním včiel?
Je pravdou, že hmyz vymiera, ale práve včela medonosná taký veľký problém nemá. Je u nás považovaná za hospodárske zviera a jej chov zabezpečujú včelári. Divé opeľovače trpia omnoho viac. Vymierajú kvôli používaniu pesticídov, nesprávnemu koseniu alebo likvidáciou prírodných biodiverzitných lúk.
Keď som bola pred pár rokmi v Japonsku, očakávala som, že prídem do krajiny, ktorá je celá uprataná, čistá, s japonskými záhradkami. Bola som veľmi milo prekvapená, že som sa mýlila. Samozrejme, boli tam aj udržiavané plochy s parkovou trávou, ale aj také miesta, ktoré vyzerali ako akási kvitnúca divočina, žiadne dvojcentimetrové trávniky. U nás by sme to nazvali prírodným neporiadkom a také niečo by sme tu naozaj potrebovali – pestrosť.
Tá chýba aj obrovským lánom repky olejnej, ktoré už niekoľko rokov kritizujú ekológovia. Čo je zlé na týchto poliach?
Včela sa toľkým kvetom repky teší, bohužiaľ, problém je v tom, že je to veľmi krátko. Včely aj opeľujúci hmyz potrebujú mať potravu počas celej sezóny. Kým repka kvitne, včely nalietavajú na polia, rozmnožujú sa, nanesú do úľov repkový med, ale potom sa všetko skosí a na poli zostane púšť. Potravu musia hľadať inde, na tomto mieste už pre nich nič nevyrastie.
Problémom sú aj pesticídy, ktorými sa polia ošetrujú. V súčasnosti je to ešte väčší problém ako v minulosti. Klasické staršie pesticídy zabíjali včely tak, že keď si včela sadla na kvet postriekaný pesticídom, ten ju zabil. Tieto nové si včela nachytá na nožičky, priletí do úľa a včiel vyhynie násobne viac.
Vieme ako jednotlivci pomôcť týmto opeľovačom pred vyhynutím?
Určite áno a nemusí mať pritom každý v záhrade svoj úľ. Ak človek žije v paneláku, môže na balkón umiestniť hmyzí domček alebo zasadiť pestré kvety a bylinky. V rodinnom dome je dôležité vynechať pesticídy a hnojivá a prejsť na ekologickejšie hospodárenie. Pokiaľ sa záhrada aj kosí, ideálne je nechať časť s vyššou trávou, kde sa môže hmyz alebo napríklad aj ježkovia ukryť.
Odporúča sa nekosiť pred 15. májom a po 15. októbri, hoci pri súčasnej zmene klímy je viac dôležité pozerať na to, aby rastliny najskôr zakvitli a až potom sme ich skosili. Nemusíme mať všetko vybetónované a sterilné. Včely, netopiere, ježkovia, užovky alebo dážďovníky majú radi tzv. miesta nikoho, teda škáry, pukliny, kopy konárov, kamenia, staré stromy a pne.
Na začiatku vojny na Ukrajine si na portáli Čierna labuť napísala s kolegyňou text o tom, ako ničí vojna nielen ľudské životy, ale aj životné prostredie. Vojna stále trvá. Aké následky to bude mať pre ukrajinský ekosystém?
Každá vojna je veľkým zásahom do krajiny. Môžeme to vidieť na fotkách a videách reportérov z Ukrajiny, kde sú zničené budovy aj ich okolie. Počas výbuchov dochádza k veľkým únikom chemikálií do riek, ovzdušia i pôdy, čo prírodu veľmi zaťažuje. Čo sa týka reliéfu krajiny, aj tam dôjde k zmenám. Pri ostreľovaní zmiznú niektoré kopčeky, pôda je zhutnená ťažkými armádnymi strojmi, ktoré cez ňu prechádzajú a živočíchy hynú pod výbuchmi.
Ozbrojené konflikty sú obrovským stresom aj pre zvieratá. Otrasy, výbuchy, požiare, hluk, to všetko sú faktory, pre ktoré sa prestanú rozmnožovať, prídu o úkryty, časť z nich neprežije. Samostatnú kapitolu tvoria aj poľnohospodárske zvieratá, ktoré si so sebou pri úteku pred vojnou ľudia nemajú ako zobrať a často sa o ne už nemá kto postarať.
Asi môžeme zabudnúť na to, aby sa armády pri vojenských konfliktoch zaoberali ochranou životného prostredia, ale ako sa k tomu stavia Európska únia alebo OSN?
Ukrajinskí ochranári už teraz hlásili, že v niektorých rezerváciách sa oveľa viac ťaží drevo, pretože ľudia nemajú čím kúriť a keď žijú vedľa lesa, hoci chráneného, vidia ho ako možnosť prežiť zimu v teple.
Medzinárodné humanitárne právo zakazuje použitie prírodného prostredia ako zbrane, to znamená, že zakazuje úmyselné útoky na prírodné pamiatky, ničenie prírodných zdrojov či použitie herbicídov, ale kto to bude teraz kontrolovať? Vidíme, že ruská strana porušuje všetko. Takisto je zakázané ničiť poľnohospodársku krajinu a zdroje čistej vody a vieme, že Rusi zapaľovali na Ukrajine celé polia. Môžeme len dúfať, že keď sa všetko skončí, vinníci budú potrestaní. Bohužiaľ, prírode to už vtedy nepomôže.
Je zničenie ekosystémov nenávratný proces alebo sa s tým dokáže príroda vysporiadať?
Ako ktorých. Endemické druhy môžu vyhynúť a veľmi ohrozené takisto, ak konflikt zničí ich stanoviská. Rovnako je problém ničenie úrodnej ornice, ktorej jeden centimeter vzniká približne 100 rokov. Príroda sa dokáže s vecami vysporiadať po svojom, ale to neznamená, že to bude k prospechu prežitia ľudstva. Vidíme to na postupujúcej klimatickej zmene. Tam nám ide o prežitie nás samotných ako ľudstva, planéta sa nejakým spôsobom premení a obnoví do iného stavu. Stalo sa to už aj v minulosti, napríklad dinosaury to neprežili. Šancu môžu dostať iné druhy.
Pre humanitárnu krízu na Ukrajine sa tá klimatická dostala do úzadia. Dokážeme sa ešte zmobilizovať?
Ťažko povedať, záleží, ako veľmi to bude koho páliť. Boj s klimatickou zmenou vyžaduje zmenu toho, ako fungujeme a rozhodnutia musia byť nielen na lokálnych úrovniach a jednotlivcoch, ale na celých krajinách. Zmeny klímy spôsobujú v niektorých krajinách konflikty o vodu alebo pôdu a aj takto začínajú vojny.
Problém je, že ľudia sú pohodlní. Myslia si, že sa niečo vymyslí a budeme si môcť žiť naše životy ako doteraz. Pokiaľ sa však nebudeme chcieť uskromniť, napríklad v spotrebe energií, nič sa nezmení. Naša vláda dodáva ľuďom pocit, že nemusia nič meniť, keď dotuje ceny energií v takej vysokej hladine. Tým nemyslím zraniteľné skupiny, o ktoré by sa mal štát postarať. Myslím tých ľudí, ktorí ak nemusia, tak sami od seba šetriť nezačnú kvôli životnému prostrediu.
Bude náš svet vyzerať o desiatky rokov úplne inak?
Vyzerá to tak, že áno. Vidíme to na extrémne teplých rokoch, ktoré zažívame. Každý rok nové a nové rekordy, a aj novoročné teploty boli vyššie niekde až o 15 stupňov Celzia ako priemer. Ak to takto bude pokračovať, a všetko tomu nasvedčuje, že áno, príroda sa premení.
Mnoho druhov vyhynie, zmenia sa klimatické pásma. Uvidíme, či sa tomu dokážeme prispôsobiť a v akom počte. Neznie to optimisticky, ale netreba si klamať. Treba sa vyburcovať k činnosti a zmene, spolupracovať v tejto kríze a neukazovať na ostatných, ale na seba. Robiť skutočné opatrenia a nie iba také na oko, ako to robia mnohé ropné spoločnosti, ale aj vlády. Príroda na naše „PR” kašle, jediné čo funguje je ozajstná zmena.
Poď s nami objavovať inšpiratívne osobnosti.
Ak túžiš po kreatívnej práci, vedenie rozhovorov ťa pohltí.
Staň sa súčasťou nášho virtuálneho tímu.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
