Rado Sloboda je riaditeľom organizácie Amnesty International Slovensko, ktorá sa venuje ochrane ľudských práv na celom svete. Je členom platformy Nie v našom meste, ktorá vznikla ako reakcia na vzrastajúci extrémizmus po voľbách v roku 2013. Je spoluzakladateľom banskobystrického kníhkupectva Artforum a Literárnej bašty, ktorá sa venuje vydávaniu a prezentácii súčasnej literatúry.
Už 30 rokov sa považujeme za demokratickú krajinu. V čom ešte stále, podľa teba, v ľudskoprávnej oblasti zaostávame?
Veru považujeme, no máme veľa ľudskoprávnych dlhov. Jeden z najväčších je voči Rómom. Z tohto pohľadu je 30 rokov plných nespravodlivosti a nezáujmu. Pre mňa osobne je najhoršie, že ešte aj v roku 2019 si Slovensko nedokázalo poradiť so segregáciou rómskych detí. Keby to nebolo tragické, tak je to absurdné. Máme zdroje, schopnosti aj kapacity, aby sme si so segregáciou poradili, najmä teda politická reprezentácia Slovenska. Zároveň vnímam ďalší obrovský dlh aj voči ženám a ich právam. A tu, žiaľ, zoznam zďaleka nekončí.
Prečo u nás v politike rovnoprávnosť nie je slušnou agendou, ale zneužíva sa na rozpútanie vášní?
Zdá sa, že k ideálom slobody a rovnosti sa radi hlásime, ale zároveň neváhame použiť tie najtemnejšie zbrane, aby sme získali lacné politicke body. Je to už otrepané, ale nenávisť a násilie, hoci len symbolické, generuje voličské body rýchlejšie ako pozitívne presadzovanie dôstojnosti a ľudských práv. Rozdelenie na nás a tých druhých je v nás hlboko zakorenené a chce to veľa úsilia a kultivácie, aby sme sa tomuto druhu politických pascí vyhli.
Amnesty International Slovensko vzniklo v krušných 90. rokoch. Čo ty osobne považuješ za najzásadnejšie z toho, čo sa vám u nás podarilo?
V tom období sa zároveň diali veci, ktoré si v dnešnej atmosfére neviem predstaviť. Jedna zo zakladateliek Amnesty International na Slovensku Marta Šimečková mi rozprávala, ako šli s kamarátkami a deťmi zbierať podpisy do ulíc Bratislavy na podporu väzňov svedomia. Za najzásadnejšie považujem výskum AI na Slovensku v oblasti segregácie, ktorý ukázal na konkrétnych prípadoch, ako segregačná prax na Slovensku ničí životy detí.
Ďalej to, že Slovensko sa stalo signatárom dôležitej Zmluvy o obchode so zbraňami, ale aj Dohovoru o kazetovej munícii. To boli veľmi zásadné kroky k tomu, aby slovenské zbrane nekončili v krajinách, kde môžu byť použité na porušovanie ľudských práv (musím však uviesť aj to, že v praxi máme ešte čo vylaďovať).
Veľmi dôležitou bola a je aj podpora AI pre obete policajnej razie v Moldave nad Bodvou, aj keď v tomto prípade ešte o to, aby to bol úspech, bojujeme. No a vzhľadom na charakter organizácie, akou je AI, považujem za veľké úspechy, keď sa nám podarí dosiahnuť prepustenie nespravodlivo väzneného človeka alebo napomôcť k dodržiavaniu ľudských práv kdekoľvek na svete. To sa síce Slovenska ako krajiny priamo netýka, ale práca v Amnesty často spočíva v spoločnom úsilí ľudí z viacerých krajín.
Denne si v kontakte s utrpením ľudí. Ako si zachovávaš nádej a dôveru v ľudskosť?
Tá konfrontácia je náročná a často riešim s našim kolektívom, ako to zvládnuť. Pomáha rozprávať sa o tom, obzvlášť v kruhu blízkych ľudí. U mňa osobne však najviac funguje určitá miera odstupu, ktorý zároveň nepredstavuje rezignáciu na niečo, ale skôr presvedčenie, že treba vydržať a nedať sa zomlieť, pretože zápas za slobodu, rovnosť a dôstojnosť je nekonečný a neexistuje nič také, ako „koniec dejín“. A taktiež ma v nádeji a dôvere v ľudskosť upevňujú ľudia okolo mňa. Či už kolektív v Amnesty alebo moji blízki priatelia a priateľky. A zo všetkého najviac partnerka Zuza.
Aký je záujem Slovákov o zahraničné prípady, ktorým sa venujete?
Za tento rok tieto prípady podporilo viac ako 10 000 ľudí podpísaním petície, napísaním listu solidarity, prípadne účasťou na nejakej našej verejnej akcii. To nie je malé číslo, hoci uznávam, že by mohlo byť vyššie.
Často sa stretávam s otázkou, prečo sa venujeme témam, ktoré sa priamo netýkajú Slovenska. Odpovedám, že jednak preto, že vďaka globálnemu tlaku sme schopní ako celosvetové hnutie dosahovať ľudskoprávne víťazstvá. Druhak preto, že medzinárodná solidarita je dôležitá a ľudskoprávne prehry v zahraničí ovplyvňujú aj situáciu v Európe či na Slovensku. Celkovo sa teda podpora týchto tém zvyšuje. A súvisí to aj s tým, ako sme úspešní aj v iných oblastiach našej práce.
Napríklad vo vzdelávaní k ľudským právam. Myslím, že na Slovensku je minimálne 100 000 ľudí, ktorí by bez váhania tento aspekt našej činnosti podporili, no ešte sme ich nestihli všetkých osloviť. Máme teda čo robiť.
Hovoríte aj o novodobom otroctve, napríklad pri stavbe futbalových štadiónov v Katare alebo v ázijských fabrikách na oblečenie. Na tieto témy sa vie naladiť viac ľudí, keďže sa priamo týkajú aj nášho života. Čo môže urobiť bežný občan, keď k modernému otroctvu nechce prispievať?
Katar mi pripomenul zaujímavú tému ľudské práva a šport. Je to dobrý príklad, ako vyzerá súboj emócie, ktorá dokáže spojiť celú spoločnosť alebo jej väčšinu, versus ľudské práva ľudí, ktorí žijú v krajine pomerne vzdialenej od našich hranic. Vyhráva tá emócia.
Príklad s oblečením je pre prácu na Slovensku o niečo lepší, myslím, že povedomie rastie, hoci nerád by som bol priveľkým optimistom. Zásadná a veľká zmena správania nás, konzumentov a konzumentiek nie je na dohľad. Človek má ale naďalej, minimálne u nás, pomerne slušné možností, ako si prejsť individuálnou zmenou a správať sa zodpovedne pri bežných ľudských rozhodnutiach. Nesmieme zabúdať, že v globalizovanom svete môžu mať aj najmenšie rozhodnutia obrovský vplyv na život v inej časti sveta.
Zároveň nemôžeme individuálnu zmenu preceňovať. Nechcem sa nikoho dotknúť a ani odradiť od zodpovednejších osobných rozhodnutí, ale to, čo môže vyvolať zásadnú zmenu, či už v situácii robotníkov a robotníčok, je spoločenská zmena. A tá, podľa mňa, nenastane bez cieľavedomej, usilovnej práce smerom k vytváraniu dostatočne silných iniciatív a organizácií, ktoré budú natoľko silné, ze dokažu „nabúrať“ a zmeniť súčasné politicko-ekonomické pomery.
Dobrým príkladom je boj proti klimatickej kríze. Vieme, že aj masové individuálne zmeny nás nezachránia. Potrebujeme rýchlu politickú odpoveď, ale zdá sa, že k nej potrebujeme našich politikov a političky dotlačiť.
Čo s tým robíte vy?
Amnesty pracuje na tejto báze už od roku 1961. Postupne nabaľuje viac a viac ľudí, ktorí sú presvedčení, že ľudské práva sú univerzálne a patria všetkým ľudským bytostiam bez rozdielu. Začína to tým, že človek podpíše petíciu, niečo nové sa dozvie a v niektorých prípadoch už o mesiac zorganizuje vlastnú aktivistickú skupinu.
Vo finále, pardon za isté zjednodušovanie, rozhoduje to, koľkí sa vieme zmobilizovať a ukázať politickej reprezentácii. Aj keď tu na Slovensku máme ešte čo robiť.
Spomenul si petície. Tie sú vašim najúčinnejším nástrojom?
Je to jeden z našich častých spôsobov, ako sa každý človek môže zapojiť do boja za ľudské práva. A ono to ako súčasť viacerých aktivít funguje. Priemerne je Amnesty v každom treťom prípade úspešná, čoho výsledkom je, že nespravodlivo väznený človek je prepustený alebo je porušovanie ľudských práv zastavené.
Naše petície sú však len výsledkom písania listov solidarity. Tými v podstate Amnesty začala v roku 1961 a hoci aktivít a tém pribudlo, naši aktivisti a aktivistky píšu listy stále. Najväčšia globálna koncentrácia pisateľov a pisateliek listov na podporu ľudí, ktorých práva sú porušované, je Maratón písania listov. Koná sa každý rok od konca novembra a vrcholí počas svetového Dňa ľudských práv 10. decembra. Počas tohto obdobia sa milióny ľudí ozývajú na obranu ľudských práv a vždy je to pre konkrétnych ľudí či kolektívy.
Tento rok napríklad bojujeme za environmentálnu iniciatívu mladých ľudí Grassy Narrows, ktorí žijú v prostredí zničenom priemyselnými záujmami alebo iránsku aktivistku Yasaman, ktorá bojuje za práva žien a do väzenia sa dostala len kvôli tomu, že vyšla na ulicu s nezahalenými vlasmi. Všetky prípady a ich podporu je možné nájsť na maraton.amnesty.sk. Je tam možnosť podpísať e-petícu, ale nájdete tam aj inštrukcie, ako napisať list alebo zorganizovať vlastné podujatie za obrancov a obrankyne ľudských práv.
Ked si spomenul ekológiu, právo na ochranu životného prostredia chráni aj naša ústava. Je toto právo podľa teba u nás naplnené?
Životné prostredie a ľudské práva boli vždy úzko prepojené, hoci sme o tom dlho nehovorili. Čo sa týka Slovenska, môj osobný názor je, že toto právo naplnené nie je. Ak by bolo, Slovensko by bolo najpríkladnejšou krajinou na svete a mali by sme problém zvládnuť všetkých ľudí, ktorí by sa k nám chodili učiť, ako na to.
Problém je to však širší, už som spomínal prepojenie medzi ekológiou a ľudskými právami. Keď dnes hovoríme o klimatickej kríze, ide o dedičstvo niekoľkých dekád nezodpovednosti a ziskuchtivosti, ktorá nás dostala na pokraj najväčšej celoplanetárnej hrozby, akej doposiaľ ľudstvo čelilo. Vrelo odporúčam knihu Neobývateľná Zem od D. Wallace-Wellsa.
Čo je momentálne v ľudskoprávnej oblasti najpálčivejšie? V celosvetovom merítku.
Nerád by som vytváral rebríčky, ale skúsim vybrať niekoľko oblastí. Už spomínaná klimatická kríza, keďže zasahuje všetko a všetkých a času nemáme veľa. Má vplyv (a ten sa bude len zvyšovať) aj na situáciu utečencov a ľudí na úteku, ktorí čelia bezprecedentným problémom po celom svete. Vidíme, že či už v Európe alebo v USA, sa ochota globálneho severu pomáhať a riešiť túto situáciu znižuje. V mnohých krajinách sveta vidíme snahy obmedziť ľudské práva žien a menšín.
Aj v našom regióne sú ohrozené práva a slobody, bez ktorých nemôže fungovať vitálna a pluralitná demokracia – sloboda prejavu, zhromažďovania a združovania. Ešte by som spomenul veľkú výzvu pre ľudské práva, a to sú technológie a dominantní hráči ako Google a Facebook. Čaká nás veľa práce, aby sme zosúladili prax týchto spoločností a ľudské práva, pretože dnes by sme mohli pomerne ľahko dospieť k záveru, že ich biznismodel ľudské práva vôbec neberie do úvahy. A nakoniec, ohrozený je aj samotný koncept ľudských práv. Asi je namieste povedať, hoci to už nemá ten cveng ako pred rokom, že zima ľudských práv sa blíži. Alebo ju už máme tu.
Čo by si zaprial Slovensku k 30. výročiu slobody?
Náročná otázka. Želania mi nikdy nešli. Keby som trochu ideovo vybrakoval Ladislava Kováča, Zuzanu Kusú, Yuvala Harariho a trochu si to upravil, tak by mi vyšlo, že Slovensku želám, aby prestalo hovoriť o úspechu a súťaživosti a zanechalo už všetky mýtofilné rozprávky. Aby sa namiesto toho nasledujúcich 30 rokov venovalo hľadaniu a riešeniu utrpenia a bolesti, ktoré v mnohých podobách zažívajú muži, ženy a deti v našej krajine.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
aktivizmus klimaticke zmeny ľudské práva menšiny politika slovensko spoločnosť
