Róbert Ťapušík: Byť kňazom a zároveň manželom nie je nič zlé. Zaviazal som sa však celibátu a rešpektujem ho

Róbert Ťapušík je mladý kňaz, ktorý má pod palcom farnosť v Dvorníkoch. Keď do dedinky prišiel, bojoval so strachom. Nové povinnosti a viac mimoduchovných aktivít, ktoré súvisia s chodom fary, v ňom vyvolávali rešpekt. Hovorí, že je bojko, no láska k Bohu mu pomáha ťažšie životné situácie zvládať. Debatovali sme o jeho zamilovanosti k Bohu, o tom, či sa na neho niekedy hneval, o jeho pred rodičmi utajenej prihláške na teológiu, ale aj o pohrebe, počas ktorého plakal spolu so smútiacou rodinou.

Ako to bolo u vás doma s vierou?

Pochádzam z malej dedinky, kde sa viera žila tradične. Moji rodičia boli pracovne vyťažení, tak som často trávil čas so starými rodičmi v susednej obci. Tam to bolo, čo sa týka viery, akčnejšie. Babka chodievala do kostola každý deň a neraz ma musela na omšu vyháňať. Bola to tradícia, na ktorej som sa zúčastňoval. Nerozumel som mnohým veciam, no pre pokoj v rodine som vždy išiel. Neskôr sa jednoduchá, ale zato hlboká viera babky stala pre mňa vzorom, príkladom a povzbudením.

Keď som začal vnímať pozíciu kňaza, bol pre mňa záhadným mystickým objektom. Zásadne moje pôsobenie v kostole ovplyvnil fakt, keď z neho odišla naša organistka. Ja som sa práve v tej dobe učil hrať na klavíri, tak som sa dostal za organ a hral som v kostole od deviateho ročníka základnej školy celé gymnázium a potom počas prázdnin aj prvé roky vysokej školy.

Počas gymnázia sa mi teda naskytla možnosť spoznať predstaviteľa cirkvi – pastiera, z inej stránky. Stal som sa súčasťou hlbšieho vnímania celého života viery. Keď som na strednej hľadal zmysel svojho života, vynárali sa vo mne obrazy z detstva a bojovali s túžbou venovať sa prírodným vedám, lekárstvu či učiteľstvu. Nakoniec však vyhral vzťah s Bohom.

Kde bol ten zlomový bod, keď to prešlo od tej tradície k ozajstnému záujmu o vieru?

Bolo to ako s vajíčkom, ktoré sa postupne údermi o hrniec rozbíja. Nebolo to mystické zjavenie, ktoré naraz prišlo, ale postupné nabúravanie toho tradičného vnímania viery, ktoré sa neskôr stalo osobným.

Podali ste si prihlášku aj na iné školy?

Áno. Som taký vnútorný bojko a rodičom som nepovedal o svojom vnútornom prežívaní. Bál som sa tej pravdy v sebe, ktorú musím tlmočiť. Vedel som, že sa budú pýtať prečo. A ťažko sa na túto otázku odpovedá v prípade citu, lásky. Aj mladý človek, ktorý sa do niekoho zaľúbi, má milión dôvodov, prečo sa tak stalo, no ten podstatný len objavuje a nedokáže ho vyjadriť. A tohto som sa bál. Rozhodnúť sa ísť na cestu kňazstva nie je také jednoduché.

Podal som si prihlášku na medicínu, keďže biológia a chémia boli predmety, z ktorých som maturoval a veľmi ma bavili, a tajne som si dal prihlášku do seminára. Vedeli o tom len moji spolužiaci, miestny kňaz a triedna, ktorá mi prihlášku musela podpísať.

Rodičia to teda nevedeli.

Nedokázal som im to povedať, stále som to odkladal zo strachu pred obhajobou vlastného rozhodnutia. Tak dlho som to odďaľoval, až mi do poštovej schránky prišlo pozvanie na pohovor do kňazského seminára, no poštu vybrala moja mama. Mrzelo ma, že sa to musela dozvedieť práve takto.

Nebáli ste sa ani tak ich reakcie, ako tej vlastnej?

Ich reakcie som sa nebál, lebo mám dobrých milujúcich rodičov. Bál som sa toho, že sa opýtajú, prečo, a ja sám som túto odpoveď nemal v sebe vyjasnenú. Na túto otázku som im napokon neodpovedal ja, ale bol tu niekto iný, kto im postupne dávkoval odpoveď. Ten, kto ma do seminára povolal – Boh cez rôzne okamihy v živote, stretnutia s ľuďmi, moje vlastné prežívanie. On za mňa rozprával a ukazoval mojim rodičom, že to rozhodnutie nedokážem naplno odôvodniť a že ide o tajomstvo, ktoré musí človek sám v sebe objaviť.

Dá sa vzťah kňaza s Bohom vysvetliť?

Možno to len prirovnať. Často sa moji žiaci na vyučovaní pýtajú, prečo som sa stal farárom. Spýtam sa ich, prečo sa oni do niekoho zaľúbia. Toto je asi ten najkrajší obraz, ktorý som zatiaľ objavil. Že je to zaľúbenie sa a to, do akej osoby sa zaľúbim, mení môj spôsob života. To isté je aj vo vzťahu s Bohom, no ide o veľké tajomstvo, pretože je to, samozrejme, iné, ako keď sa zaľúbite do živej bytosti. Iné je sa zaľúbiť do transcendentálnej bytosti, existencie, ktorá presahuje moje poznanie, rozum a emócie.

Boh sa v podstate odzrkadľuje vo všetkom okolo mňa. Keď som sa zaľúbil do Boha, v tom obraznom slova zmysle to bolo zaľúbenie sa do ľudí, do ich potrieb, do ich bolesti, do ich náboženského prežívania, zaľúbenie sa do prírody, do štúdia, do rôznych oblastí, ktoré sa vo mne ako mozaika skladali a skladajú obraz Boha.

Vám ako kňazovi teda nechýba partnerský vzťah, lebo ho máte, ibaže s Bohom?

Áno, a s tým možno súvisí aj ďalšia otázka –  prečo kňazi niekedy odchádzajú z kňazstva alebo prečo ich kňazský život končí tragicky. Znova to prirovnám k situácii, ako keď v manželstve muž so ženou nebudujú vzťah a ten sa preto rozpadá. To isté je aj v kňazstve. Ak vzťah s Bohom budujem, tak sa stáva pevným a ja necítim potrebu ho nahradiť niečím iným. Hneď ako duchovný život, ktorý je ako ten povestný rodinný stôl, za ktorý sadá kňaz a Boh, vymením za iné veci, môžem v láske voči Bohu vyhorieť.

Ako vy budujete svoj vzťah s Bohom?

Celý deň je pre mňa priestorom na to byť s ním. Či už cez modlitbu, stretnutia s ľuďmi, slávenie omší, výučbu v škole, prácou na farnosti či v záhrade. To je to, čo musí človek v sebe pre toho, koho má rád, aktivovať. Často sa s Bohom stretávam práve vďaka núdznym i mladým ľuďom. Skrze nich ma Boh volá milovať ho špeciálnym spôsobom – byť s nimi, pomôcť im, porozprávať sa s nimi.

Viete si predstaviť, že by ste ako rímskokatolícky kňaz mali manželku a deti?

Áno, viem. Byť manželom, mať deti a zároveň byť kňazom nie je nič zlé. Nie je to nič, čo by sa Bohu nemalo páčiť. No som súčasťou západnej tradície, kde platí určitý poriadok a ja som doň slobodne vstúpil. Vďaka štúdiu, modlitbe a životu s Bohom som v ňom objavil zmysel a prijal som ho. Zaviazal som sa celibátu a rešpektujem ho práve z mojej lásky k Bohu.

Hovorili ste, že ste bojko. Nevyžaduje si kňazské povolanie silu osobnosti?

Ak by to malo stáť iba na samotnom kňazovi, tak to určite vyžaduje veľkú silu. Ja som však vo vzťahu s Bohom, ktorý nie je len prijímateľ mojej lásky a pozornosti, tiež vo vzťahu aktívne spolupracuje a dáva mi silu.

Je to tajomstvo a možno ho prirovnať k láske dvoch ľudí. Ako keď manžel vykonáva náročnú prácu v bani, no má pred očami svoju manželku a deti. Možno sa bojí tmy, ale manželku miluje a posúva ho vpred jej podpora, pomoc a láska. To isté mám aj ja. Každý deň vstupujem do mnohých situácií, pri ktorých sa vo mne ozýva strach. Vtedy ho musím odsunúť spred mojich očí a vidieť toho, kto mi ho pomôže prekonať. Toho, ktorému môžem svoj život s nádejou odovzdať. Všetko, čo ako kňaz prežívam, je založené na viere a dôvere v Boha. Ak by to stálo len na mne, tak to upadne.

Boli ste niekedy na Boha nahnevaný?

Mám také okamihy, v ktorých sa nieže hádam s Pánom Bohom, ale snažím sa ho s vypätím síl pochopiť, čo tým a oným myslel, čo tým mienil.

Pred niekoľkými týždňami zomrel vo farnosti 33-ročný muž. Len tak. Keď som sa mal o pár dní postaviť pred jeho rodinu a priateľov, ktorí prišli na pohreb, vedel som, že mám odovzdať posolstvo božej nádeje. Tri dni pred pohrebom som neustále do neho dobiedzal, aby mi pomohol. Riešil som s ním vnútorný boj.

Nikdy som však nepleskol duchovnými dverami a neodišiel. Vždy ho beriem tak, že vie, čo robí, a preto sa na neho nebudem hnevať.

Akým spôsobom ste tú nádej ľuďom odovzdali?

Pri smrti je to vždy individuálne. V prípade smrti tohto mladého muža mi Boh dal odpoveď – plač s plačúcimi. Príď tam ako Boh, ktorý s nimi plače. V tom plači poukázal na to, v čo veríme – za hranicu večnosti. Je to ako v evanjeliovom príbehu, keď Ježiš stretáva vdovu, ktorej zomrel jediný syn. Vzkriesi ho a vráti matke. V tomto obraze aj on raz vráti syna matke, ale nie na tomto svete.

Myslím, že Boh vybral správny spôsob, ako to tlmočiť. Ak by som sa na to pripravil profesionálne a napísal si rétoricky dokonalú kázeň, v ktorej by som toto evanjelium vysvetlil, nebol by to skutočný obraz Boha, ktorý tam chcel v tej chvíli s tou matkou stáť.

Bola to veľmi silná situácia. Bol to blízky človek, môj rovesník. Akokoľvek som „boží“ muž, ktorý hľadí za hranicu smrti a vidí tam večný život, takéto situácie sa ma prirodzene dotýkajú. Človek všetko okolo seba empaticky vníma. Nechcem túto vlastnosť stratiť a byť len akýmsi obradníkom.

Ako kaplán ste začali chodiť aj na psychológiu, ale štúdium ste neukončili. Prečo?

Znovu som prežíval veľký boj. Bol som vo farnosti, a musel som psychológiu nechať, aby to druhé vo mne nevyschlo. Vyhralo vo mne kňazstvo, a tak som štúdium psychológie prerušil.

Ale túžba po novom poznaní vo mne ostala a vďaka jednej vysokej škole som dostal možnosť urobiť si rigorózne konanie. Venoval som sa adolescentom a ich zmyslu života. Skúmal som sebapoškodzovanie a robil som výskum v rámci našej arcidiecézy a napokon aj obhájil záverečnú prácu.

Ako využívate psychológiu vo farnosti? Chodia za vami ľudia s problémami?

Chodia za mnou ľudia, ktorí sa potrebujú porozprávať so mnou nie ako s kňazom, ale ako s odborníkom na ľudskú dušu. Snažím sa preto s ľuďmi cez ich problémy kráčať, aby oni sami pochopili ich význam.

Okrem božej úrovne sa snažím vnímať aj ich ľudskú rovinu. Božia milosť predpokladá prirodzenosť človeka. Aby som sa dokázal dobre vyspovedať a prijať milosť odpustenia, musím ísť najskôr za susedom a poprosiť ho o odpustenie. Musím to najskôr ľudsky v sebe vyriešiť, a potom môžem ísť riešiť to vnútorné s Bohom. Toto je častý príklad ľudí, s ktorými sa v pastorácii stretávam. Prichádzajú s Bohom riešiť veci, ktoré si najskôr musia sami v sebe vysporiadať, aby sa mohol dostaviť účinok božej pomoci. Preto aj to plakanie s plačúcimi je dôležité – je to ľudské, spôsob rehabilitácie ubolenej duše, na ktorú sa dá nadviazať.

To, že ste plakali na pohrebe mladého muža, bolo asi skôr výnimočné.

Keď odchádzajú starší ľudia, ich príbuzní to prijímajú o niečo menej bolestne. Berú to ako niečo prirodzené. Nieže by som teraz plakával na každom pohrebe, ale chcel som tým vyjadriť dôležitosť emócií a odovzdať božie posolstvo.

Raz za vami prišiel neveriaci muž, ktorý chcel riešiť smútok z rozchodu. Rozprávate sa aj s neveriacimi ako kňaz?

Byť kňazom neznamená, že som ním osem hodín denne. Je to spôsob života. Keď za mnou príde niekto ako za kňazom, ponúknem mu komplexný pohľad.

Ako vnímate neveriacich ľudí?

Používam výraz hľadajúci. Často hovorím dospelým aj deťom, že človek potrebuje Boha, potrebuje zaplniť duchovnú oblasť vo svojom vnútri. Preto mám rád skauting, kde sa stretávam s hľadajúcimi ľuďmi.

Vo farnosti sa stýkate s ľuďmi, ktorí sú väčšinou veriaci, alebo aspoň to tak prezentujú. Keď však človek vyjde z tohto prostredia, vidí, že je kopec iných ovečiek, ktoré sú hľadajúce a otvorené pre transcendentno.

Som súčasťou skautského zboru, ktorý pôsobí v Seredi, ale skautský oddiel máme aj v Dvorníkoch. Rozbiehame lesnú školu, ide o skautskú vzdelávaciu aktivitu pre skautských vodcov, ktorí majú na starosti vedenie jednotlivých oddielov po celom Slovensku. Vďaka tomu sa dostávam do kontaktu s otvorenými dušami.

Skauting stojí na troch pilieroch – povinnosť voči Bohu, povinnosť voči vlasti a povinnosť voči sebe. Skaut sa pri skladaní sľubu zaviaže, že si tieto povinnosti bude plniť. Pre veriaceho skauta je prvá povinnosť jasná, hľadajúci sa s tým sami musia vysporiadať a je pre mňa zaujímavé sledovať, ako hľadajú odpovede.

Sú podľa vás ľudia vďaka viere lepší?

Ak žijú úprimne svoju vieru, tak minimálne ich to povzbudzuje ľutovať to zlé, čo robia a motivuje ich to správať sa lepšie. To, že som veriaci, ešte neznamená, že som svätý, dokonalý a dobrý. A teraz hovorím sám o sebe.

Posolstvo, ktoré sa snažím vo viere objavovať, je silný motivujúci prostriedok pre môj osobný život. Je to taká osnova, ktorou sa snažím pretkať svoj život.

Aj neveriaci alebo nepraktizujúci veriaci majú motiváciu konať dobro.

Samozrejme. Ak by sme brali vieru iba ako nástroj na to, aby sme boli dobrými, tak to nie je jej plný zmysel. O tomto je výchova. Viem, že byť dobrý má zmysel, lebo to posúva mňa aj svet, v ktorom žijem k nejakému šťastiu. Tak sa snažím robiť dobré veci.

Dokonca aj človek si niekedy myslí, že robí dobre, ale pritom robí zle. Koná však vo vedomí, že robí niečo dobré. Bolo by v ňom niečo pokrivené, keby mal radosť z nešťastia a zo zla. To nie je prirodzené človeku. Prirodzené je robiť dobre sebe a druhým. A potom záleží od výchovy a stupňa uvedomenia, či žijem iba sebecké dobro alebo sa otvorím aj voči partnerovi, alebo ešte viac pre spoločnosť. To záleží na vnútre človeka.

V tomto je viera iba jeden z nástrojov. Viera mi nemá priniesť len dočasné pozemské šťastie, ale má byť odpoveďou pre ten najväčší zmysel, ktorý človek v sebe nájde, a pre to, čo bude ďalej po živote. Viera je cesta, ktorá ma privádza za hranicu, kde to, čo môžem ovplyvniť, končí.

Uvedomovanie si smrti bolo silným motívom, ktorý ľudí nútil zamýšľať sa, čo nasleduje po nej. To, že sa do vysnívaného raja dostanem, určitým spôsobom predurčí, aká bude moja cesta. Každé náboženstvo sa vlastne snaží ponúknuť pohľad na zmysel ľudskej existencie. Pre nás ten zmysel ľudskej existencie nie je na Zemi, ale tam na tej druhej strane.

Žijú potom veriaci preto, aby zomreli?

Žijeme preto, aby sme mohli zomrieť a žiť naveky. Nemáme však na smrť čakať, ale rátať s tým, že môže prísť, a preto využiť čas, ktorý nám Boh dá, naplno, vzhľadom na to, akí sme, aké máme dary a talenty. Zmysel kresťanského života je vnímať smrť ako prirodzený okamih, ku ktorému smerujeme a ktorý nás kvôli hriechu oddeľuje od priamej trate k Bohu.

Čo sa snažíte ľuďom prostredníctvom kázne odkázať?

Inšpirujem sa božím slovom, no každý kňaz k nemu pristupuje ako jedinečná osobnosť. Zároveň si uvedomujem, že moja kázeň nie je vrcholom liturgie. Tým, že poznám osudy ľudí, ktorí sú predo mnou, sa snažím pre nich aktualizovať posolstvo evanjelia. Zo začiatku to, samozrejme, nebolo jednoduché, no myslím, že po roku už dobre poznám ľudí, ktorí do chrámu prichádzajú. Snažím sa, aby moja myšlienka smerovala práve k ich srdciam.

Niektoré regióny Slovenska sú plné ortodoxne veriacich ľudí a v mnohých rodinách alebo medzi partnermi panuje v prípade praktizovania viery až nátlak. Ako vnímate to, keď sa viera vnucuje?

Tiež vnímam dôsledky. Vidím to napríklad v tom, že vo svojej farnosti mám na náboženstve prihlásených skoro 300 detí, no možno tak tri až štyri percentá z nich stretávam v kostole so svojimi rodinami.

Je veľmi bolestné, keď sa 15-ročný adolescent pripravuje na sviatosť birmovania a aspoň v nedele a sviatky by mal chodiť do kostola, no jeho rodičia ho v nedeľu vyženú na omšu a on sa díva, ako prepínajú telku. Nútenie neprináša nič pozitívne, ale je to silný faktor, s ktorým sa ako kňaz stretávam. Nemôžem však odsúdiť mamu alebo otca, ktorí nútia svoje deti chodiť do kostola, lebo mu určite nechcú zle. Ide im o ich dobro a možno sami tak boli vychovávaní.

Stretávam sa aj s rodičmi, ktorí chcú pokrstiť svoje dieťa, sami sú súčasťou cirkvi, no ako živých členov ich nevidím. Vtedy mi je jasné, že ide o tradíciu, „lebo sa to patrí“, „lebo babka to tak chce“. Toto zmýšľanie sa v nich snažím pri katechézach zlomiť. Aby to nerobili z povinnosti, ale preto, že to má pre dieťa a jeho život zmysel.

Existovala kríza u ľudí vo viere aj v minulosti?

Vždy to bolo v človeku, ale spôsob života tejto spoločnosti tomu postupne dovoľoval viac a viac sa prejaviť a vidieť dôsledky. Ten istý zápas prežíval človek aj pred sto rokmi. Aj keď išla celá dedina do kostola, stále tam boli ľudia, ktorých to nebavilo. Bojovali s tým, že sú tam nasilu, ale išli. Boli tam aj ľudia, ktorí to prežívali skutočne hlboko, ktorým viera denne zachraňovala život, ktorí svedectvom kľačiacich otcov a mám večer pri svojej posteli odovzdávali hlboký vzťah a úprimnú úctu k Bohu ďalším generáciám.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dvorniky farnost knaz krestanstvo robert tapusik viera