Roman Martinovič verí tomu, že aj slabozrakí a nevidiaci môžu žiť plnohodnotný život, realizovať sa v práci aj vo voľnom čase a žiť šťastne a spokojne. Roman je slabozraký, a tak vie, o čom hovorí. Na vlastnej koži si vyskúšal, čo to znamená otvoriť vlastnú čajovňu, rozvíjať komunitné aktivity, pripravovať divadlá pre školy, otvoriť keramickú dielňu, chovať včely, mať syna a vyvinúť vlastný softvér Corvus, vďaka ktorému sa zo smartfónu stáva pre nevidiacich pomôcka, ktorá im výrazne uľahčuje život.
Aké je to byť slabozrakým?
Svoje postihnutie veľmi neriešim. Vlastne, riešil som ho asi len dvakrát v živote. Prvýkrát keď som si vyberal svoje budúce povolanie a veľmi ma mrzelo, že to asi nebude môcť byť lesníctvo a druhýkrát vtedy, keď som bol nešťastný, že nikdy nedostanem vodičák, pretože šoférovanie ma veľmi bavilo a doteraz ma baví aspoň jazda na bicykli.
Stihol si toho viac ako množstvo vidiacich ľudí. Aké boli tvoje začiatky?
Mňa zo všetkého vždy bavili najviac prírodné vedy a tým som sa chcel aj venovať. Ale stala sa taká vec, že som sa náhodou zúčastnil jedného nie veľmi integračného tábora pre mládež a po ňom som si povedal, že sa to predsa musí dať aj inak a lepšie a začal som sa venovať aj aktivitám pre ľudí so zrakovým postihnutím. To ma na čas úplne pohltilo.
Ako lepšie?
Spolu s priateľmi sme chceli viac „bežnosti“ a menej zaobchádzania v rukavičkách. Verili sme, že práve aktivity, ktoré sú pre ľudí bez postihnutia na dosah, no pre nevidiacich boli v tom čase u nás nevídané, môžu zvyšovať našu samostatnosť, iniciatívnosť, zodpovednosť a ďalšie osobnostné vlastnosti i manuálne zručnosti.
A tak sme lozili na skaly, zlaňovali železničné viadukty, chodili sa potápať, nechali sme blúdiť nevidiacich účastníkov našich táborov po lesoch zdanlivo bez dozoru, no veľa času sme strávili aj aktivitami zameranými na rozvoj kľúčových kompetencií ako komunikácia, samostatnosť, spolupráca, sebahodnotenie a podobne. Dokonca sme si sami začali vydávať i pomerne populárny zvukový časopis Netopier.
To všetko ale nebol len zhluk náhodných, možno niekedy trošku adrenalínových činností. Pracovali sme podľa dlhodobých programov rozvoja životných zručností, ktoré sme si sami vytvárali na základe metodík, ktoré ku nám v roku 2002 priniesla Nadácia pre deti Slovenska. Nikdy nám teda nešlo o samoúčelný zážitok, ale o to, čo v nás tento zážitok môže cielene zmeniť.
Fungovalo to?
Áno, stále sme ale mali pocit, že to nie je tá pravá integrácia. Na podujatiach sme mali vždy viac mládežníkov so zrakovým postihnutím, ako bez neho a tak sme vlastne integrovali zdravých medzi postihnutých. Preto sme založili Stopku – neziskovú organizáciu, ktorá svoje vzdelávacie aktivity smerovala v prvom rade na ľudí bez postihnutia, ale za účasti ľudí s postihnutím, ktorí participovali na ich príprave či vedení.
V Stopke sme tiež zriadili chránenú dielňu, v ktorej sme zamestnali pedagógov, sociálneho pracovníka, i programátora so zrakovým postihnutím, ktorí jednotlivé aktivity realizovali a dodnes realizujú. No a nakoniec, aby sme uľahčili prácu nám a zároveň skvalitnili život našim priateľom s postihnutím, pustili sme sa do vývoja vlastných didaktických a kompenzačných pomôcok, ktoré dnes reprezentuje náš set aplikácií Corvus.
To, čo pre nevidiacich robíš, považuješ za svoje hobby či skôr za poslanie?
Takto sa nad tým nezamýšľam. Poslanie mi príde v tomto prípade ako príliš honosné slovo. Mám prosto svoju prácu rád, takže by sa dalo napísať hobby, len s koníčkom môžete kedykoľvek skončiť. Zodpovednosť mi nedovolila s mojimi aktivitami „praštiť“ ani vtedy, keď bolo naozaj veľmi ťažko a mnoho ľudí nám radilo, aby sme sa pustili do niečoho iného – menej rizikového, čo prinesie rýchlejší a hlavne zaručenejší zisk.
Aj vtedy sme radšej niekoľko mesiacov pracovali na tom, čomu veríme, i keď sme netušili, čo bude zajtra. Vedeli sme s kolegami a priateľmi, že ak vydržíme, môžeme veľa pomôcť. Dnes už je situácia oveľa lepšia a my sme radi, že sme sa nevzdali a zároveň vďační všetkým, ktorí nás podržali.
Vravíš, že zodpovednosť ti nedovolila „praštiť“ s aktivitami, ktoré rozvíjaš. Je to práve zodpovednosť, čo ťa pri tvojej práci drží, alebo je v tom aj niečo iné?
Vidím v nej hlbší zmysel. Ale to sú práve spojité nádoby. Vidím zmysel v pomoci iným, nie som spokojný so súčasným stavom integrácie a prístupnosti prostredia. Nepáči sa mi, keď moderné technológie, ktoré by vedeli veľmi veľa prospešného priniesť, sa stávajú bariérou a to len preto, že povyšujeme dizajn a konzum nad funkčnosť výrobkov a prospešnosť pre všetkých.
Veď si zoberte len takú práčku. Pred časom sme jednu vyberali pre našu nevidiacu kolegyňu Lenku, ktorá sa na rodičovskej dovolenke momentálne stará o svoje dve maličké deti, pri ktorých je pranie každodennou nevyhnutnosťou. Ostali sme v šoku, keď sme zistili, že v piatich obchodoch, ktoré sme pobehali, boli len práčky s moderným digitálnym ovládaním, ktoré však bolo pre nevidiacich absolútne nepoužiteľné. Pritom ešte pár rokov späť tu boli práčky, ktoré vyprali veľmi dobre a ich ovládanie bolo bezproblémové aj bez zraku.
A s touto situáciou sa nedokážem zmieriť a zároveň si myslím, že poznám riešenia a viem ponúknuť funkčné príklady dobrej praxe. Verím, že svojim príkladom dokážem ovplyvniť aj iných navrhovateľov moderných technológií a dizajnérov, aby popri návrhu svojich super riešení mysleli aj na skupiny používateľov so špecifickými potrebami a nielen na majoritu. Z toho následne vyplýva aj tá zodpovednosť. Ak si myslím, že dokážem spraviť niečo užitočné aj pre iných, je mojou povinnosťou voči spoločnosti vykonať všetko pre to, aby som to spravil.
Ako sa pracuje s nevidiacimi a pre nevidiacich. V čom sú výnimoční a kde by mohli pridať?
Kedysi som pracoval s nevidiacimi, ale dnes už v podstate pracujem skôr pre nevidiacich. Náš programátor Peťo a kolegyňa Lenka sú síce slabozrakí, ale dnes je naša organizácia Stopka silný tím, kde nikto nerieši postihnutie a tak pracujem s kolegami a hlavne priateľmi. Nie s nevidiacimi.
Pri iných projektoch, okrem projektu Corvus, ktoré sme robili my nevidiaci a slabozrakí pre ľudí bez postihnutia sme nikdy o našom postihnutí nehovorili. Lebo len tak môže existovať skutočná integrácia. Keď si nik nevšimne, že je niečo inak a váš produkt či službu si nekúpi pre vaše postihnutie, ale pre jeho kvalitu.
A k tej druhej podotázke, nemôžem hovoriť o výnimočnosti nevidiacich, lebo výnimoční môžu byť len konkrétni ľudia. Nie skupina ľudí na základe postihnutia. S tým nesúhlasím. Rovnako každý potrebuje pridať v inej oblasti.
Ako vieme my všetci prispieť k tomu, aby sa nevidiaci cítili v spoločnosti lepšie?
Ak spoločnosť začne vnímať nevidiacich ako plnohodnotnú súčasť a nie ako príťaž, prípadne niečo špeciálne. Keď bude pre nás samozrejmosťou myslieť na ľudí so špecifickými potrebami pri vývoji, dizajne, v architektúre, pri príprave produktov a služieb, do všetkého, čo robíme sa budeme snažiť prirodzene zapracovávať prvky prístupnosti a nie vytvárať ex post špeciálne produkty a prostredie.
A hlavne, keď začneme vnímať nevidiacich ako samostatné osoby s individuálnymi potrebami a nie ako jednoliatu masu a už tobôž nie masu nevidiacich so zázračnými schopnosťami. Vtedy bude situácia v spoločnosti pre nevidiacich priaznivejšia.
Preto si vážim každého, kto za postihnutým vidí v prvom rade človeka, ktorý môže mať svoje kladné i záporné vlastnosti. Vie ho pochváliť, ale dať mu aj otvorenú spätnú väzbu, či kritiku, lebo to nás najviac posúva dopredu. Idealizovanie vlastností zo súcitu nikomu nepomôže.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Ktorá z aktivít, ktorej si sa venoval alebo sa venuješ ťa bavila najviac.
Mám veľké šťastie, pretože si môžem úprimne povedať, že práca ktorú robím ma napĺňa a baví. Považujem za veľmi vzrušujúce riešiť rébusy pri navrhovaní prostredia našich aplikácií, kedy sa často nemôžeme opierať o existujúce riešenia, ale musíme siahať hlboko do našich poznatkov opierajúc sa o vlastné skúsenosti.
Zároveň musíme byť kreatívni, no kreativitou sa nesmieme nechať uniesť na úkor funkčnosti a efektivity.
Aj v súkromí sú to veci praktické, tvorivé, najlepšie spojené s prírodou. Vždy som túžil po malom gazdovstve, no a dnes máme aspoň krásnu včeliu farmu, kde sa z času na čas dostanem a aj keď sú včielky veľmi malé zvieratká, je tam dosť práce aj pre mňa.
Viackrát si už spomenul Corvus, je to set aplikácií, ktorý ste vyvinuli a vďaka ktorým môžu nevidiaci používať smartfón a byť samostatnejšími. Prečo je smartfón pre nevidiacich problém?
Zatvorte si oči a skúste nahmatať čokoľvek na hladkej obrazovke dotykového telefónu. Dajte ale pozor, aby ste si v tme nevymazali kontakt, či dôležitú SMSku. Blúdite po displeji a postupne narastá vaša frustrácia. Telefón vám síce vďaka zabudovanému čítaču obrazovky možno prezradí, čo máte pod prstom, ale nájsť konkrétne meno, či zapísať číslo, text, to je neskutočne náročné a frustrujúce. V skutočnosti to zvládne len veľmi málo nevidiacich, ktorí majú nadpriemerné technické zručnosti.
Tí ostatní sú odkázaní na používanie klasických telefónov s hmatateľnými tlačidlami a operačným systémom Symbian, ktorých výroba skončila v roku 2012. Do nich sa ešte dali nainštalovať programy odčítajúce obsah obrazovky hlasom. Tiež môžu nevidiaci používať jeden, či dva špecializované telefóny, ktorých cena je porovnateľná s tými najdrahšími smartfónmi, no vybavenosťou, aktualizáciami a funkcionalitou poriadne zaostávajú. Vieme dokonca o takých ľuďoch a nie je ich málo, čo v minulosti z obavy pred príchodom dotykových smartfónov nakúpili 6, či 7 tlačidlových telefónov s čítačom, tak veľmi sa báli príchodu smartfónov.
Náš Corvus umožňuje nevidiacim a slabozrakým efektívnu prácu so smartfónom bez ohľadu na ich digitálne zručnosti. Mobil tak dokážu používať rovnako dobre ako vidiaci, pretože sa nemusia dotýkať presného bodu ani ikony na displeji. Tak pre nich dokáže byť užitočným pomocníkom pri sebaobsluhe, orientácii v priestore či ochrancom v prípade nebezpečenstva.
Prečo vyvíjaš takéto aplikácie ty a nie nadnárodné spoločnosti.
Corvus samozrejme nie je len mojim dielom. Stojí za ním náš tím, ktorý vediem. Myslím, že dôvodom sú hlavne peniaze. Napriek tomu, že na svete je 285 miliónov nevidiacich a slabozrakých, smartfóny má zatiaľ len neveľká skupina z nich. Neveľká z hľadiska toho, aby boli títo ľudia pre veľké spoločnosti zaujímaví. Existujú čítače obrazovky, ktoré implementujú Google aj Apple do svojich operačných systémov. Pravdou ale je, že tieto čítače sú pre nevidiacich natoľko zložité, že ich dokáže efektívne používať len málo nevidiacich.
V tomto máme obrovskú výhodu, lebo ako ľudia so zrakovým postihnutím vieme navrhovať efektívnejšie a účinnejšie riešenia. Poznáme svet nevidiacich a slabozrakých na vlastnej koži a tak Corvus vyvíjame priamo nám na mieru.
Pri takomto softvéri je ale oveľa náročnejšie uvažovať aj o tom, ako sa dostane k samotným nevidiacim a ako sa s ním nevidiaci naučia robiť. To nie je vôbec jednoduchá otázka a my ju musíme riešiť v každej krajine s tímom špecialistov na sociálnu rehabilitáciu, pretože štandardné kanály a metódy tu nefungujú.
Prečo? Čím sa líši predaj pre vidiacich a nevidiacich?
Je to hlavne v tom, že sa nedá v takej miere, ako pri iných produktoch, spoliehať na šírenie informácií o produkte a jeho používaní prostredníctvom internetu. Nie že by nevidiaci nemohli a nevedeli používať internet. To nie. Internet používajú, no ide najmä o skúsenejších, mladších ľudí, ktorí sa so svojím postihnutím už vysporiadali a naučili sa kompenzovať jeho dôsledky. Ale väčšina našich zákazníkov sú ľudia, ktorí stratili zrak neskôr a k informáciám sa dostávajú najmä prostredníctvom inštitúcií, ktoré vykonávajú poradenstvo a zaškoľovanie v oblasti kompenzačných pomôcok.
Aj ich rodinní príslušníci, ktorí hľadajú riešenia, sa samozrejme pozrú aj na internet, ale v prvom rade dôverujú poradenským inštitúciám, čo je logické. Preto sú našimi partnermi organizácie poskytujúce tieto služby a my sa obraciame nielen na koncového používateľa, ale svoje aktivity smerujeme práve aj k zaškoľovaniu sociálnych a rehabilitačných pracovníkov a špeciálnych pedagógov.
Urobil si skvelú vec. Pomohol si dostať do mobilov knižnice pre nevidiacich. Čo znamená tento posun pre nevidiacich.
Teraz máme v databázach Corvusu takmer 200 000 tisíc titulov z rôznych knižníc a ich počet sa neustále zvyšuje. Kedysi bolo potrebné poslať objednávku do knižnice poštou, či telefonicky, po čase zájsť so sprievodcom na poštu, vyzdvihnúť si 10, či 15 magnetofónových kaziet, alebo niekoľko kíl braillovských zväzkov, aby ste sa dostali ku knihe. Potom samozrejme zas na poštu vrátiť a objednať si knihu ďalšiu.
Treba si zároveň uvedomiť, že drvivá väčšina ľudí s ťažkým zrakovým postihnutím sú starší ľudia, pretože praktická či úplná slepota často prichádza s vekom. Veď napríklad v EÚ žije asi 16 miliónov ľudí so zrakovým postihnutím. Z toho je zhruba milión a pol ľudí nevidiacich, pričom viac ako dve tretiny tvoria ľudia vo veku nad 50 rokov.
Takže ak aj mladí „zrakáči“ dokážu napríklad prostredníctvom čítačov obrazoviek surfovať po weboch, či elektronických knihách a dokumentoch, pre väčšinu nevidiacich, ktorí sú staršími ľuďmi, sú tieto technológie nočnou morou. Majú dosť čo robiť, aby sa vyrovnali s novou situáciou po strate zraku, na výučbu práce s počítačom často ani nepomyslia a naučiť sa používať Braillovo písmo je pre ľudí, ktorí stratili zrak vo vyššom veku veľmi, veľmi ťažké, až nemožné.
No a vďaka Corvusu sa dokážu bez ohľadu na svoje zručnosti dostať k obrovskému kvantu kníh či časopisov a mať ich vždy po ruke. Čo je super.
Získal si mnoho ocenení, tvoj projekt Corvus bol po dva roky jedným z troch najlepších projektov v kategóriách Society a Mission Awards na Startup Awards a dokonca najlepší projekt v kategórii Inclusion and Empowerment celosvetovej súťaže World Summit Awards. Čo pokladáš za svoj najväčší úspech ty?
Na jednej strane som samozrejme rád, že náš Corvus získal tieto prestížne ocenenia a veľmi si vážim pomoc, ktorú sme pri ceste za nimi dostali od mnohých subjektov, venujúcich sa sociálnemu podnikaniu a podpore startupov. Nepochybne aj tieto ocenenia otvárajú dvere, keď jednáme s novými partnermi, či donormi. Corvus sa vďaka nim dostal do médií a teda aj do všeobecného povedomia.
Na druhej strane sa ale priznám, že získanie týchto ocenení pre Corvus nepovažujem určite za náš najväčší úspech. Pôvodne som si myslel, že takéto ocenenia vyjadrujú kvalitu, užitočnosť a perspektívy projektu. Dnes už viem, že často vyjadrujú aj mieru toho, kto vie ako zapôsobiť, kto venoval koľko úsilia a hlavne zdrojov do reklamy a prípadne za kým už stojí silnejší investor. Presvedčilo ma to, že peniaze sa netočia okolo obsahu a kvality, ale okolo reklamy, dizajnu, PR a marketingu. A ja tento prístup naozaj nemusím.
V rámci Corvusu máme stabilný a cieľavedomý vývoj už od roku 2013 a ako organizácia existujeme v rôznych právnych formách už takmer 20 rokov. Dokonca, kým šiel Corvus do reálnej distribúcie, vytvorili sme aj plán, čo bude, ak by nám to nevyšlo, aby sme prípadných používateľov Corvusu nenechali v kaši.
A práve to, že sme sa nikdy nedali zlákať vidinou „lacného“ úspechu, ale vždy sme uprednostnili záujmy klientov a tým aj napĺňanie našej vízie a ideálov, považujem za svoj najväčší úspech. Tento úspech však nie je len môj, projekt držia na správnej ceste aj moji kolegovia, s ktorými v tomto zdieľame spoločné hodnoty – zodpovednosť, profesionalitu a kvalitu.
Aké sú tvoje aktuálne plány? Na čom pracuješ?
Samozrejme prioritu v práci má Corvus. Snažíme sa ho nielen dostať k čo najviac ľuďom so zrakovým postihnutím, a to aj v iných krajinách, ale ukazuje sa, že Corvus môže byť účinným pomocníkom aj pre iné skupiny ľudí. Napríklad pre seniorov bez zrakového postihnutia, či pre ľudí s telesným postihnutím.
Preto teraz robíme všetko pre to, aby sme z Corvusu vybudovali naozaj silný, životaschopný projekt s dostatočne veľkou cieľovou skupinou, ktorý by bol zaujímavý jednak pre používateľov, ale prípadne tiež pre potenciálnych sociálnych investorov a firmy, ktoré by chceli svoje služby prostredníctvom Corvusu ponúknuť aj ľuďom so špecifickými potrebami. Presne tak, ako to robia prostredníctvom bežných appiek pri intaktnej populácii. Takže plánov je veľa a roboty ešte viac. No ideme dopredu.
Článok vznikol v spolupráci s Green Foundation.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
