Shina: Prehnané ambície sú ako zbraň hromadného ničenia

Shina je majiteľkou a zakladateľkou rešpektovaného nezávislého vydavateľstva Slnko Records, speváčkou v skupine Longital a jednou z centrálnych osôb na slovenskej hudobnej scéne. Spolu sme sa rozprávali o tom, aké je živiť sa na Slovensku hudbou aj o budúcnosti koncertov v dobe nezadržateľne napredujúcich technológií.

Shina, venuješ sa vydávaniu hudby, ale i aktívne hráš v kapele. Nemáš niekedy pocit, že potrebuješ od hudby pauzu?

Od hudby samotnej ani nie, skôr od toho prostredia, ktoré vytvárajú hudobníci a ostatní motajúci sa okolo hudby. Povedala by som, že niekedy mám chuť utiecť z hudobného priemyslu, ale nejde to. Je to súčasť toho celého a ja som sa tak nejako ocitla na obidvoch stranách barikády, čo je niekedy únavné.

Tento rok oslavuje tvoje vydavateľstvo 16 rokov. Čo si sa za tú dobu naučila o hudbe, jej trvácnosti a kvalite? Na čom najviac záleží?

Záleží na jedinom – zostať verný sám sebe, svojim úmyslom, svojej pôvodnej motivácii zabávať sa tvorbou hudby a toto udržiavať v čistej podobe. Vždy, keď začnú víťaziť iné motívy, či už sa pohybuješ v komerčnej sfére alebo v alternatíve, začneš sa po čase potápať a hľadať cestu späť. Alebo ťa to môže aj zabiť, príkladov je dosť. Napríklad prehnané ambície, to je ako zbraň hromadného ničenia.

Živí ťa hudba. Aktívne koncertuješ, ale i vydávaš hudbu slovenských kapiel. Boli momenty, keď si mala pocit, že viesť nezávislé vydavateľstvo v dnešnom hudobnom priemysle, navyše len na Slovensko-Českom trhu, nemá po finančnej stránke zmysel?

Ak si tie financie postavíš na prvé miesto, tak to asi nemá zmysel. Musí ťa v tom držať niečo iné, nejaká radosť, že veci vznikajú; že môžeš druhým pomôcť; že ostatných, ktorí počúvajú, to teší; že vďaka tomu spoznávajú svet a seba v rôznych podobách. Napríklad aj to, že sa tu na ten bordel, ktorí ako ľudia svojou činnosťou tvoríme, dá dívať aj inými očami; že je nejaká nádej v kráse zvukov, slov.

Mnohým sa po tom, čo popíšu, ako sa boja, sú zhnusení a túžia, uľaví, a podobnú úľavu to prináša počúvajúcim. Síce je to len na chvíľu, niečo ako Ibalgin, a ak s tým nič neurobíš, potrebuješ ďalšie dávky. Niektorí ľudia už nie sú ani schopní vydržať v tichu alebo si dať dole slúchadlá. Je to ozajstná droga.

V súčasnosti využíva asi drvivá väčšina poslucháčov streamovacie služby ako Spotify, Deezer či Apple Music. Aký máš k nim vzťah ty?

To by som nepovedala. Myslím si, že to stále nie je drvivá väčšina, ale čísla sa dajú vždy niekde vyhľadať a zároveň sa z nich niekedy nedá nič poriadne vyčítať. Zatiaľ som si k nim nevytvorila vzťah a nepoužívam ich, lebo ja som presne na ceste opačným smerom. K tichu. Nepotrebujem už viac hudby. Maximum je pre mňa pustiť si v dome v Bielych Karpatoch stanicu Vltava a počúvať klasickú hudbu.

Digitálna distribúcia má určite vplyv aj na predaj fyzických nosičov. Akú s tým máš skúsenosť ty? Kupujú ľudia CD-čká tak ako pred 10 rokmi alebo je dopyt menší?

Toto je tiež zvláštne. Slnko predáva zo všetkých nosičov, aj tých úspešných, aj tých menej, viac ako kedykoľvek predtým. Ale je to vždy relatívne, lebo je možné, že medzitým sa na alternatívnej scéne urodila nová generácia muzikantov, ktorí sú skrátka šikovnejší ako tí predtým – v marketingu. A teda to nemusí súvisieť s obľubou nosiča ako takého.

Vždy je to o tých muzikantoch samotných, či za sebou ťahajú ľudí, ktorí ich chcú vidieť, počuť. Vydavateľstvo sa môže aj roztrhať, ale niekedy sa s tým nedá nič urobiť. Keď to nerezonuje, môže sa to natlačiť hocikam – a na toto je dosť príkladov hlavne v komerčnej sfére. Alternatívna scéna je na toto oveľa citlivejšia a zároveň je ešte stále ochotná podporovať hudbu na nosičoch.

S Longital sa hudbou živíte. Ako sa vám to podarilo?

Najskôr to bolo odhodlanie, že to tak bude, že to tak chceme. Od toho sa potom odvíjalo množstvo malých rozhodnutí, ako si zariadiť život s hudbou, vyrovnať sa s neistotou a iné veci. Je to ako s akýmkoľvek podnikaním, treba si ustrážiť náklady a rozvrstviť príjmy do viacerých kanálov. Niečo ide z koncertov, niečo z predaja nosičov, niečo z hrania v rádiách, niečo z použitia našej hudby inde…

Mení sa nejako spoločenské vnímanie hudobných koncertov? Dlhé roky sa vraví, že ľudia chodia na koncerty menej a menej. Vy koncertujete veľa a pochodili ste už naozaj skoro celý svet. Ako to vnímaš? Aký je trend?

Práve naopak, ľudia chodia na koncerty čoraz viac. Nemyslím zrovna na naše, ale celkovo. Keď sme začínali, tak cez rok bolo veľmi málo zahraničných koncertov. Napríklad v Bratislave boli jedny jazzové dni, občas niečo zaujímavé, ale skôr sa išlo do Viedne, Budapešti alebo Prahy.

Teraz môžeš počuť špičkových jazzových muzikantov počas celého roka, v malých, vo veľkých priestoroch, vonku. Pribudlo množstvo súčasných zahraničných umelcov, ktorí chodia hrať klubové koncerty a potom tu máme legendy všetkého druhu, ktoré sme nemohli naživo vidieť v čase ich slávy.

Ľudia sa dokonca naučili kupovať si lístky na koncerty v predpredajoch, a tak sa občas nejaké koncerty aj zrušia, keď sa dobre nepredávajú. Na Slovensku vzniklo za posledných 15 rokov veľa zaujímavých klubov, kde sa dá hrať.

Technika napreduje a skloňujú sa nápady ako virtuálne koncerty či albumy, ktoré sa dajú počúvať a objavovať len vo virtuálnej realite. Ako vidíš budúcnosť koncertov a predstavení? Súhlasíš s tým, že hudba tvorí komunitu ľudí, ktorí sa raz za čas zídu na koncerte?

Neviem, bude to možno nejaká malá odnož toho, ako sa bude konzumovať hudba, ale na koncerty sa nechodí len kvôli hudbe. Mladí ľudia sa potrebujú stretávať, a aj keď sa zoznámia na internete, hneď ďalší krok je, že sa chcú vidieť, dotýkať sa. A tak je to aj s hudbou, živé koncerty zatiaľ nedokáže nič nahradiť. Tieto veci sa aj dobre spájajú, ešte by tomu mohlo konkurovať kino, ale predsa len, na koncerte sa dajú zažiť iné veci!

Slnko Records bolo spoločne s ďalšími slovenskými nezávislými vydavateľstvami nedávno súčasťou jedinečnej iniciatívy Ostrov hudby. Prečo ste sa rozhodli ako vydavateľstvo prispieť na túto kompiláciu? Čo od tejto iniciatívy očakávaš?

Som veľmi rada, že ma oslovili ako prvú a že sme sa mohli s tou myšlienkou a s jej rozvinutím pohrávať. Podľa mňa je to úplne logický ďalší krok v spájaní alternatívnej scény. Myslím, že keď v niektorých veciach budeme postupovať spolu, máme väčšiu šancu, trebárs aj ukázať v zahraničí, že je tu sila. Sila hudby, ktorá nás spája a mohla by zaujímať aj iných.

Po tom, čo vznikli alternatívne vydavateľstvá a v roli Rádia_FM máme silného propagátora tejto hudby, tu máme ďalší formát, ktorý môže na malom priestore zhrnúť zaujímavé veci, ktoré by si možno samostatne poslucháči nenašli. Možno z toho vznikne nová silná tradícia tak ako z Rádiohláv.

Kto je pre teba hrdina minulého roku? Nemusí byť človek z hudobnej brandže, skrátka niekto, koho si nesmierne vážiš a obdivuješ.

Dlho som rozmýšľala, lebo by sa ich našlo viac, ale keď chcem zostať pri hudbe, tak je to hlavne Mišo Kaščák. Nesmierne obdivujem, čo dokázal urobiť s Pohodou za tie roky a hlavne to, že vydržal, lebo nie je vôbec ľahké udržať a zvyšovať latku po mnoho rokov. Ja som mala roky, keď som vydala jednu platňu vo vydavateľstve a ako kapela sme schopní nahrať niečo zmysluplné raz za niekoľko rokov. Ale on musí každý rok urobiť Pohodu a tie tisíce ľudí očakávajú zázrak. Naozaj klobúk dolu! Dúfam, že aj v prichádzajúcich generáciách sa objavia takíto ľudia a potiahnu to celé ďalej.

Ďakujem za rozhovor.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

hudba label longital rozhovor shina slnko records vydavatelstvo