Simona Andraščíková stála počas doktorandského štúdia na Slovenskej akadémii vied pri formovaní združenia Mladí vedci SAV. Jej členovia si navzájom radia a pomáhajú, prepájajú jednotlivé ústavy SAV a jej študentov, a popularizujú vedu prostredníctvom vedeckej šou Science slam. Venuje sa sociálnej psychológii a je študentkou aj na Sokratovom inštitúte.
Prečo ste sa rozhodli vedecky skúmať sociologické javy?
Vyštudovala som psychológiu a vždy ma najviac zaujímala práve sociálna psychológia a medziskupinové vzťahy.
Pôvodom som z Prešova, kde vidieť negatívny dopad skupinových nerovností, ktoré som vnímala od detstva. Moji rodičia vo mne aj sestre vychovali túžbu po spravodlivosti, vďaka ktorej som chcela dokázať pochopiť pohľad druhej strany a dúfala som, že s tým je možné niečo robiť. Veľmi ma hnevá, ak má niekto neopodstatnené predsudky.
Ako dobrovoľníčka som pracovala v občianskom združení Mládež ulice, kde som sa taktiež stretla s rôznorodosťou a s tým, ako na ňu spoločnosť reaguje.
Čomu ste sa v rámci doktorandského výskumu venovali?
Témou mojej práce bolo zmierňovanie predsudkov voči stigmatizovaným minoritám, najmä Rómom, ale sekundárne aj iným menšinám, ktoré žijú na Slovensku.
Teoretický podklad pre výskum bola kontaktná hypotéza, ktorá predpokladá, že pri strete ľudí z rôznych skupín za relatívne pozitívnych okolností ako spolupráca, spoločný cieľ, podobné postavenie alebo podpora vyššej inštitúcie, dôjde k zlepšeniu ich postojov.
Nie vždy sa však dajú takéto pozitívne okolnosti dosiahnuť, výskumníci sa preto zaoberajú možnosťami nepriameho kontaktu. Nedochádza pri nich ku stretnutiu tvárou v tvár, ale je to nahradené napríklad predstavou kontaktu. Ja som sa rozhodla skúmať ho prostredníctvom príbehov, v ktorých vystupujú postavy z rôznych skupín.
Tieto postavy sa v príbehu dostávajú do medziskupinových kontaktných situácií, a ako si o nich človek číta, upravujú sa mu postoje a tým sa uňho zvyšuje tolerancia voči rôznym skupinám. Konkrétne pracujem s príbehmi Harryho Pottera.
Prepokladám, že s Harrym Potterom ste sa zameriavali na deti.
Áno, výskumami sa totiž zistilo, že takéto zásahy do vnímania predsudkov najlepšie fungujú skôr u mladších žiakov, pracovali sme teda so šiestakmi na základnej škole.
Vybrali sme úryvky, kde sa Harry stretáva s rôznymi menšinami čarodejníckeho sveta, ako sú trpaslíci, obri alebo jeho kamarátka Hermiona, ktorá je z nečarodejníckej rodiny. Harry k nim má vždy pozitívny vzťah a je k nim tolerantný.
Funguje to na princípe sekundárneho transferu. Čiže keď čítame príbehy o Harrym a on sa tolerantne správa ku škriatkom, tak sa v našej hlave vytvára koncept tolerancie aj voči skupinám, ktoré neboli v tom príbehu. To zistili výskumníci v Taliansku, ktorí si so žiakmi nielen čítali, ale o prečítaných úryvkoch aj diskutovali.
Z ich výskumu však nebolo jasné, či sa zvýšená tolerancia zlepšuje iba čítaním alebo aj tým, že sa o myšlienkach diskutovalo. Náš výskum preto okrem iného dokázal rozlíšiť, že samotné čítanie nestačí, lebo deti mali veľký problém uvedomiť si, čo bolo hlavným posolstvom udalostí v príbehu. Až diskusia im pomohla nasmerovať ich ku hlavnému posolstvu a teda aj pozitívnemu efektu.
Myslíte si, že niečo podobné by ste zistili aj u dospelých?
To nebol náš cieľ, neviem to preto jednoznačne potvrdiť. Nepriamy kontakt najlepšie funguje v prípade, keď človek predtým nemal priamy kontakt s menšinou. Ak už ho má, jeho postoj sa mení oveľa ťažšie.
Preto sme si vyberali deti z oblastí, kde je málo Rómov, aby sme mohli odskúšať efekt bez predchádzajúceho kontaktu. Musíme si totiž uvedomiť, že jednorazová intervencia nemení dlhodobo vytvárané postoje a skúsenosti. V prípade dospelých s negatívnymi skúsenosťami by tak výsledky boli pravdepodobne menej výrazné, aj keď stále by sa naše zistenie mohlo preukázať.
Znie mi to totiž ako základ receptu na riešenie hejtu proti minoritám.
Môže to fungovať. V americkej štúdii od Gierzynského a Eddyovej sa totiž ukázalo, že ľudia, ktorí štandardne vôbec nečítali knihy, a často prečítali z kníh len Harryho Pottera, si sami z neho začali vyvodzovať svoje vlastné demokratické postoje.
Pred stretnutím ste mi prezradili, že ste tiež súčasťou Sokratovho inštitútu. Akému projektu sa tam venujete?
Sokratov inštitút u mňa silno súvisí práve s Mladými vedcami SAV. Nastupovala som naň totiž s tým, že ma hnevalo, keď ľudia nechápali, čo sa deje na SAV-ke, že táto inštitúcia má svoj zmysel a vydáva mnoho relevantných informácií, ktorým sa nedostáva dostatok pozornosti. Aj v mojom okolí panovalo vákuum, keď ľudia nechápali, čo tam robím, čo je sociálna veda a na čo je dobrý výskum, ktorý robíme.
Môj projekt na Sokratovom inštitúte sa volá Vedci k veci. Je slovenskou verziou medzinárodného Science slamu, a keďže sme sa ako Mladí vedci SAV chceli pridať k jeho európskemu kolu, podmienkou bolo zorganizovať ho najprv u nás na Slovensku.
Počas Science slamu sa v jeden večer prezentujú približne šiesti vedci z rôznych oblastí. Každý má sedem minút na to, aby o svojom výskume porozprával jednoducho a pútavo, teda tak, aby to bolo zaujímavé pre kohokoľvek, kto je v publiku. Nie sú povolené žiadne prezentácie, úplne ideálne preto je, keď vedec dokáže prepojiť svoj výskum s miernym hereckým výstupom, vďaka ktorému zaujme publikum.
Cieľom nie je, aby laik skrz na skrz porozumel výskumu mladého vedca, ale to, aby sa oň začal zaujímať. Má mu to tiež ukázať, aké rôzne výskumy sa u nás na SAV-ke realizujú a ako sú prepojené na reálny život.
Ako sa vám podaril prvý ročník?
Vo februári sme prvý Science slam zorganizovali v Cvernovke a kapacitu 200 ľudí sa nám podarilo naplniť. Bol to super pocit, keď sa ma kolega spýtal, či tých ľudí poznám a ja som mu mohla s čistým svedomím povedať, že nie. Prišli tam ľudia, ktorí nie sú naši kamaráti a ktorých veda zaujala natoľko, aby sa na nás prišli pozrieť.
Úprimne si myslím, že záujem o takéto podujatia je, len ľudia sa o nich často nedozvedia. Problémom môže byť aj ich nedostatočná medializácia. Existuje totiž množstvo vedeckých udalostí, ale nie je jeden zdroj, z ktorého by ľudia vedeli, kedy sa čo deje.
Teda ste boli vďaka svojmu projektu v Sokratovom inštitúte pri vzniku Mladých vedcov SAV?
Dalo by sa to tak povedať. Mladých vedcov SAV zakladali kolegovia z Ústavu polymérov ako neformálne stretnutia. Približne po roku fungovania, keď som už bola jeho súčasťou aj ja, sme zhodnotili, že tomu všetkému treba dať štruktúru a ciele, ktoré chceme naplniť. Lebo je síce skvelé sa stretávať, ale keď budeme mať agendu, bude to oveľa zmysluplnejšie pre nás všetkých.
Minulý rok v októbri sme mali voľby, keď sme vytvorili štruktúru. Jej súčasťou je šesť ľudí a každý z nás má na starosti inú časť. Mojou časťou bola popularizácia vedy, čo som si napojila na projekt na Sokratovom inštitúte. Potrebovala som, samozrejme, tím, ktorý by mi pomohol Science slam zrealizovať.
Prečo vznikli Mladí vedci SAV?
Bez ohľadu na to, na akom ústave SAV človek študuje, je systém, akým postupujeme v doktorandskom štúdiu, rovnaký. Aj keď sa nemôžem porozprávať s niekým z chemického ústavu o svojom výskume do hĺbky, viem si s ním povedať napríklad to, čo kde zistiť, ako to počas štúdia funguje a podobne. Mnohým ľuďom práve toto chýbalo. Často sme dokonca nevedeli, čo sa deje na iných ústavoch, pričom by bolo pokojne možné urobiť aj nejakú spoluprácu.
Tým, že sme vznikli relatívne nedávno, stále hľadáme, čo všetko by sme mohli robiť a ako by sme mohli pomáhať študentom aj SAV-ke.
Teraz sa nám podarilo dosiahnuť, že môžeme chodiť na operatívne porady, takže vieme z prvej ruky, ak sa robia rozhodnutia, ktoré sa nás týkajú. Už sa tak nestáva, že kým sa k nám nejaká informácia dostane, podstatná časť z nej sa stratí v komunikačnom šume.
Snažíme sa vytvoriť komunitu, lebo aj keď sme všetci zatvorení vo svojich kanceláriách a laboratóriách a robíme výskum, zároveň sme ľudia, chceme sa socializovať a vedieť, ako to funguje na SAV.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
V čom vidíte najväčší posun za ten čas, čo fungujete?
Vo viacerých veciach. Ak sa čokoľvek deje na niektorom ústave, už nás kontaktujú s tým, či to môžeme rozšíriť medzi mladých vedcov. Znamená to, že už je na SAV-ke povedomie o tom, že existujeme.
Tiež sa nám začínajú ozývať žiaci zo stredných škôl, že by sa chceli prísť pozrieť na to, ako to tu funguje, pretože sa zaujímajú o vedu. Už píšu rovno nám a vnímajú nás ako prístupnejšiu cestu ako oficiálne vedenie SAV.
Pozitívne je tiež to, že keď sa stretávame ako Mladí vedci SAV, vždy je tam niekto nový, s kým sa môžeme baviť o našom fungovaní a posunúť sa.
Pre mňa je skvelé aj to, keď počujem rozprávať sa medzi sebou dvoch ľudí z rôznych ústavov, ktorí by sa asi inak nestretli a zistia, že majú podobnú tému a začnú si navzájom radiť. Takisto aj v našej facebookovej skupine vidno, že ľudia sú aktívni. Sú to možno malé veci, ale pre nás je super, že niečo pozitívne sa deje.
Aký je v súčasnosti záujem o doktorandské štúdium?
Záujem sa rôzni. Ak je človek v nejakom technickom odbore a v ročníku ich je päť, ľahšie sa hľadá študent, ktorý by o to mal záujem. U nás na humanitných vedách sa snažíme medializovať možnosti doktorandského štúdia, aby sa nám prihlásilo čo najviac uchádzačov, pretože ľudia o takejto možnosti až tak nevedia. Ak sa totiž s potenciálnym študentom nestretne vyučujúci na škole, strácame naňho dosah.
Pýtam sa hlavne preto, že veda na Slovensku je často vnímaná ako v spoločnosti opomínaná oblasť, kde neprúdi dostatok peňazí. Je to pre mladých ľudí lákavé prostredie?
Je ľahké nadobudnúť pocit, že ak chce niekto robiť výskum, ide radšej do zahraničia. Je to fakt a existujú iniciatívy, ktoré sa to snažia zlepšiť.
Často počúvam, že jeden človek rieši projekt, ktorý by v ideálnom prípade malo robiť päť ľudí, no je na to sám. Jasné, že sa snažíme si medzi sebou pomáhať, ale nielen na SAV-ke, ale aj na univerzitách je veda podfinancovaná. Ľudia tiež nerozumejú, že naše výsledky majú reálny dopad a pozitívne dôsledky pre spoločnosť.
Napríklad náš výskum je psychologický, ale je aplikovaný do pedagogiky. Najprv sme robili rozhovory s učiteľkami, aké metódy používajú počas hodín občianskej náuky a etiky a čo by dokázali a chceli používať na hodinách. Aj na základe toho sme vytvorili metodiku ako pracovať s príbehom. O našom výsledku ich informujeme, pretože je dôležité, aby používali niečo, čo je reálne overené, že funguje.
Čoskoro sa stretneme s takmer všetkými učiteľkami, s ktorými sme robili rozhovory (bolo ich približne 22 z celého Slovenska) ako aj ďalšími záujemcami o problematiku. Považujeme za kľúčové aby sme im povedali, čo sme za tie dva roky zistili a ako môžu používať túto metódu. Nebol to len výskum pre výskum, ale jeho súčasťou je výsledok – komu tieto poznatky môžeme poskytnúť a čo s nimi môžu robiť.
Platí teda, že keď chcú vedci viac peňazí, musia o svojej práci viac rozprávať?
Áno, a tiež je tu stereotyp o vedcovi, ktorý je večne zatvorený v labáku a nevie a nechce o svojom výskume hovoriť. Aj toto sa snažíme zlomiť so Science slamom SAV, teda ukázať, že my o našich zisteniach vieme a chceme rozprávať, a je pre nás dôležité, aby sa o vedu ľudia zaujímali.
Keď sa povie slovo vedec, veľa ľudí si predstaví skôr človeka v plášti, fyzika. Akú úlohu zohrávajú vo vede humanitné smery?
Je to častá stereotypizácia. Humanitné vedy sú mnohými ľuďmi osočované, pretože ľudia si neuvedomujú, že aj my máme vedeckú metodológiu, aj keď zároveň nie je vždy možné tvrdiť, že naše závery budú platiť univerzálne. Skúmať ľudí nie je exaktná veda, takže ak budem skúmať, aké majú predsudky detí na jednej škole, tak možno na inej by to dopadlo inak. Nedokážeme to ovplyvniť, čo je naša nevýhoda. Ľudia by chceli jednoduché riešenia na veľmi komplikované otázky a takto to nefunguje.
Existuje tendencia humanitné vedy podceňovať aj preto, že ľudia rozumejú jazyku, ktorý používame, a preto im to príde príliš jednoduché. Nevidia za tým zložité koncepty, ktorým sa venujeme dlhodobo a precízne a musíme ich brať do úvahy pri výskumoch.
Ak na Science slame SAV hovorím o svojom výskume laickým jazykom, nehovorím tam o zložitých častiach, pretože tie z toho robia náročnú tému. Práveže chcem, aby tomu ľudia rozumeli. U nás je veľmi jednoduché preklopiť naše zistenia do zrozumiteľnej reči, čo, bohužiaľ, často končí tým, že to znehodnocuje náš výskum.
Robíte popularizáciu vedy aj na stredných školách?
Robíme Roadshow mladých vedcov a v rámci nej sa snažíme, aby každý mesiac doktorandi alebo mladí vedci chodili na základné a stredné školy a hovorili o svojom výskume.
Takisto ak napríklad majú hodinu matematiky, fyziky, občianskej náuky, čohokoľvek, my im ju odučíme inak – zaujímavo a z iného pohľadu. Je to tak pre nich niečo nečakané a nové, niekedy možno spomenieme informácie či témy, ku ktorým by sa možno inak nedostali.
Ešte stále vnímate odliv mozgov ako problém? Je stále taký intenzívny?
Je to určite trend, ktorý sa deje. Momentálne však aj SAV-ka skúša rôzne projekty na to, ako nalákať ľudí naspäť. Uvidíme po čase, ako budú úspešné, ale už poznáme ľudí, ktorí sa vrátili, len to možno ešte stále nie je dostatočné.
Čo ste sa o ľuďoch vo vede na Slovensku naučili?
Že skutočne veľa makajú a sú to väčšinou ľudia, ktorí milujú vedu a robia ju preto, že je to pre nich najlepšia vec, akú si vedia predstaviť. Aj keď zažívajú komplikácie z rôznych strán, stále sa snažia a dokážu hľadať alternatívne riešenia. Často nevedia, aký je deň v týždni a niekedy dokonca ani to, aké je ročné obdobie, keďže dobrovoľne pracujú aj cez víkendy a tlačia ich šialené termíny.
Okrem toho, že robia svoju vedu, vnímajú ako dôležité informovať ľudí o výsledkoch. Nielen prostredníctvom Science slamu SAV, ale vidíme tiež, že sú v rôznych reláciách a diskusiách, a hovoria o tom, čo sa deje a prečo.
Robia to nad rámec svojich povinností v práci a myslím si, že si to ľudia často ani neuvedomujú.
Vedci sú pre mňa zároveň skvelí ľudia. Stigma o tom, že vedec je nesociálny, je z môjho pohľadu falošná, lebo vidím, že sú to veľmi zhovorčiví a komunikatívni ľudia.
Čo vedcom najviac sťažuje prácu?
Určite sú to financie. Nechcem, aby sa to omieľalo tisíckrát, ale doktorandi v zahraničí napríklad niektoré veci, ktoré sú u nás problém, absolútne neriešia. My často musíme uvažovať, ako niečo zrealizovať čo najlacnejšie a mnoho vecí nemôžeme spraviť, lebo na to nie sú peniaze. To vedie k alternatívnym riešeniam, ktoré sú síce výborné, ale niekedy je to na úkor kvality, vďaka čomu potom naši ľudia nevedia odpublikovať dobré práce v kvalitných časopisoch.
Ak dostaneme grant, je to super. Pokiaľ ho nedostaneme, je to problém, všetko sa veľmi rieši a každý výdaj je náročný. Toto je však oveľa väčší problém kolegov z technických smerov, ktorí na svoju prácu potrebujú drahé vybavenie. Mne skôr chýba čas. Ešte by sme potrebovali ďalšie štyri roky, aby sme problematiku preskúmali poriadne.
Čo si laická verejnosť o práci vedcov neuvedomuje?
Že máme dve motivácie, prečo robíme vedu. Jedna vec je, že nás to ohromne baví a je to skvelá práca, čo sa týka náplne. Druhá, že chceme, aby sa svet okolo nás zlepšoval a vnímame sa ako niekto, kto môže zlepšovať fungovanie v každej oblasti.
Väčšinou sa k vašim zisteniam dostávajú ľudia prostredníctvom médií. Je to dostatočné informovanie o tom, čo robíte? Kde sa o vašej práci môžeme dozvedieť viac z prvej ruky?
Mnohí moji kolegovia majú súkromné blogy, kde píšu o svojom pohľade na veci na základe poznatkov, ktoré majú. Myslím si, že bežnému človeku nenapadne, aké jednoduché je sa s nami skontaktovať, ak ich niečo zaujíma.
Bola by som rada, keby rôzne neziskovky, školy a iné projekty v prípade, ak niečo potrebujú, oslovili napríklad aj SAV-ku alebo Mladých vedcov SAV. Myslím, že sme dobrý partner na to, aby sme spoločnosť informovali o našich zisteniach.
Áno, medializácia je super, ale zároveň by bol skvelý aj nejaký automatický proces. Teda že by ľudia napríklad pri riešení problémov uvažovali o tom, či SAV-ka niečo podobné neskúma alebo nerobí, a či by sme s tým vedeli pomôcť.
Neuvažovali ste nad tým, že ako vedci by ste sa zamerali napríklad aj na vyvracanie hoaxov, ktoré sa objavujú v rôznych médiách?
Doktorandka Kristína Blažeková na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV sa venuje práve tomu, ako médiá pracujú s informáciami a viem, že niečo podobné funguje aj na Ústave experimentálnej psychológie. V rámci takýchto tém vznikli rôzne spolupráce so školami, len to nie je celoplošné. Je to však určite téma, ktorá sa na SAV-ke rieši.
Napadlo mi to práve preto, že najmä v témach klimatických zmien či očkovania by bol vedecký názor viac ako prínosný.
SAV má teraz jeden väčší projekt, Otvorená akadémia, kde sú vedci z rôznych ústavov. Je to nová záležitosť, čiže na výsledky si ešte budeme musieť počkať. Cieľom je, aby sa vedci zo SAV mohli vyjadriť k celospoločenskému problému z rôznych pohľadov, teda svoj odborný názor povedia zástupcovia zo všetkých ústavov, ktorých sa to týka. Keďže sú to názory na základe mnohých poznatkov a informácií, mohlo by to mať v spoločnosti silu a vážnosť.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Dominika Truban: Vo vede je dosť odvážnych ľudí, ktorí chcú veci meniť Dominiku Truban možno poznáte ako folkovú speváčku, nadanú slovenskú vedkyňu alebo ako jednu z iniciátoriek výzvy Nie je nám to ukradnuté. Pôsobí na Mayo Clinic, jednej z najrešpektovanejších kliník v Spojených štátoch, kde sa venuje výskumu liečby […]
