Simona Šimková: Začnime vnímať spoločnosť ako rôznorodú a potreby jednotlivcov ako individuálne

Simona Šimková, vyštudovaná psychologička, ktorá celý svoj pracovný život zasvätila včasnej intervencii u detí do 7 rokov. V Košiciach vybudovala prvé Centrum včasnej intervencie, kde sprevádzala so svojou službou mnoho rodín. V rozhovore sa dozviete čo ju k tomu viedlo, aké boli začiatky a ako zmenila pandémia vnímanie ľudí. 

Bol tvoj detský sen stať sa psychologičkou?

Určite to nebol môj detský sen a v podstate ani neviem, odkiaľ presne tento nápad prišiel. Spomínam si, že študovať psychológiu sa mi zdalo byť zaujímavé a možno sa opakoval klasický scenár, ktorý zvyknú mať študenti psychológie o pomáhaní ľuďom. Rodičia chceli, aby som šla na medicínu, právo alebo medzinárodné vzťahy, no psychológia sa mi zdala zaujímavejšia.

Spĺňalo štúdium psychológie tvoje predstavy?

Veľmi málo. Vysoká škola mi poskytovala z môjho pohľadu málo informácií a celé štúdium sa mi zdalo v tej dobe pomerne povrchné. Mala som pocit, že nás veľmi málo vyťažujú a doslova plytvajú našim potenciálom.

Tiež som mala pocit, že nás vysoká škola vôbec nepripravuje na prax, aj keď je pravda, že sama som nevedela, ako by mala vyzerať. Spätne to vnímam tak, že aj keď boli niektoré predmety zaujímavé, nenadväzovali na hlbšie teoretické koncepty. Ako keď by ste chceli učiť písať dieťa, ktoré ešte nerozumie, na čo slúži ceruzka.

Praxou by sa nám možno viacero vecí objasnilo, no bolo jej minimum. Teraz majú študenti, pokiaľ viem, tej praxe ešte menej ako počas môjho štúdia. Napríklad oproti medicíne je to veľký rozdiel. Tam sa mladí lekári zapracujú do existujúceho systému, no pri psychológoch nič také neexistuje. A to je škoda, pretože práca by pre začínajúcich psychológov určite bola.

Čo sa musí zmeniť, aby mohli psychológovia lepšie vykonávať svoju prácu?

Mne by sa páčilo, ak by sa mohli psychológovia viac špecializovať aj v rámci vzdelávania. Na Slovensku je psychológia mnohými ľuďmi vnímaná tak, že ak si psychológ, máš rozumieť ľuďom. No ľudia sú veľmi široká množina.

Ťažko môžeme od niekoho očakávať, že bude rovnako rozumieť deťom so znevýhodnením, seniorom a zároveň napríklad problematike psychotického ochorenia. A nad rámec toho, aj keď rozdelíme psychológiu na problematiku detí a dospelých, je v nej veľmi veľa podmnožín. Momentálne sa špecializujeme len praxou, nie v rámci vzdelávania.

Je tvoja práca poslaním alebo iba zamestnaním?

Služby ľuďom sú vo veľkej miere poslaním a neviem, či je možné robiť ich len ako zamestnanie. Na druhej strane každý z nás si sám volí, na koľko sa do niektorej témy ponorí nad rámec pracovnej doby a systému, v ktorom pracuje. Oblasť, ktorej sa venujem, je zatiaľ v našej krajine pomerne slabo koncepčne uchopená. Okrem psychologickej práce som si preto zvolila aj postupne posúvať naše vnímanie potrieb rodín detí so zdravotným znevýhodnením. Tým sa možno dostávam na úroveň poslania.

Ako si sa dopracovala k vlastnému Centru včasnej intervencie?

Po skončení vysokej školy som vystriedala niekoľko zamestnávateľov, no primárne som sa venovala deťom so zdravotným znevýhodnením. V roku 2009 som zriadila školské zariadenie Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva, ktorého cieľovou skupinou boli deti do 15 rokov, ktoré mali niektorú z vývinových porúch. Môžeme si predstaviť napríklad poruchu reči, poruchu z okruhu telesného či mentálneho postihnutia alebo autizmus. V jemnejšom prevedení sú to tiež pre školský vek typické poruchy učenia ako dyslexia, dysortografia a podobne.

Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva je školské zariadenie, jeho cieľom je teda najmä podporiť deti s vývinovými poruchami v zaškolení v materskej a neskôr základnej škole.

Do nášho zariadenia väčšinou prichádzali rodičia s deťmi v predškolskom veku v štyroch až piatich rokoch, no s kolegyňami sme si postupne uvedomili, že je to príliš neskoro na to, aby sme im vedeli poskytnúť komplexnejšiu podporu. Keď k nám tieto deti prišli, tak už toho bolo toľko povedané a urobené, že my sme boli len ďalšia tehlička, ktorá väčšinou ani nezapadala do tých predchádzajúcich. Vycítili sme, že s nimi a ich rodičmi potrebujeme prísť do kontaktu omnoho skôr.

Ako spätne hodnotíš svoje začiatky?

Vlastné Centrum včasnej intervencie som mohla založiť vďaka Nadácii SOCIA, ktorá ma oslovila s ponukou stať sa ich lokálnym partnerom a zriadiť takéto centrum v Košiciach. A pretože idem do mnohých vecí po hlave, tak som s tým súhlasila. Vôbec som však netušila, čo všetko to bude obnášať.

Služba včasnej intervencie je na Slovensku definovaná ako sociálna služba, čo prináša rôzne špecifiká, o ktorých som predtým nevedela. S odstupom času však tento krok hodnotím ako výborný a veľmi obohacujúci pre mňa osobne aj pre možnosti práce, ktoré to otvára vo vzťahu k nášmu centru špeciálno-pedagogického poradenstva.

Centrum včasnej intervencie som sa rozhodla založiť aj kvôli pocitu, že práca s deťmi v predškolskom veku ja málo efektívna, ak sa s nimi nezačne pracovať už v ranom veku. Táto hypotéza sa mi absolútne potvrdila.

Centrum včasnej intervencie si založila v roku 2016. Existovalo podobné centrum v Košiciach aj skôr?

Podľa súčasnej definície sa včasnej intervencii na Slovensku nikto nevenoval. Táto služba bola prijatá do Zákona o sociálnych službách až v roku 2014. Podnet k tomu dala Nadácia SOCIA, ktorá zafinancovala založenie troch centier na Slovensku bez štátnej podpory.

Priamo v Košiciach predtým fungovalo Detské centrum profesora Theodora Hellbrüggeho, ktoré však bolo zdravotnícke zariadenie a poskytovalo ambulantné služby pre deti so zdravotným znevýhodnením. Malo tiež denný stacionár, ktorý fungoval ako materská škola.

Nechýbalo rodičom podobné zariadenie aj skôr?

Veľká časť rodín má svoje potreby naplnené v zdravotníctve aj teraz. Existuje napríklad ambulancia liečebnej pedagogiky, ambulancia klinickej logopédie alebo klinické psychologičky. No všetky tieto inštitúcie sú zamerané inak ako naše centrum.

Ako sa teda odlišujete vy?

Tým, že naše centrum poskytuje sociálnu službu včasnej intervencie, sa primárne zameriava na komplexné sprevádzanie a podporu rodín s dieťaťom, ktoré je zdravotne znevýhodnené. Cieľová skupina nie je dieťa a cieľom nie je snaha odstrániť alebo opraviť jeho oslabenie akéhokoľvek typu. Cieľovou skupinou je rodina.

Rodič sa na nás sa môže obrátiť s akoukoľvek otázkou, ktorá mu napadne. Od technických záležitosti, ako napríklad čo prepláca poisťovňa, až po problémy typu ako odplienkovať dieťa alebo ako si vôbec na Slovensku zariadiť život, ak mám dieťa so zdravotným znevýhodnením. Poradcovia včasnej intervencie pomáhajú rodine zorientovať sa v množstve informácií, ktoré rodič dostáva a vybrať si z nich to, čo je dobré práve pre ich rodinu.

Každá rodina je špecifická, čo znamená, že tú istú životnú situáciu môže chcieť zvládnuť iným spôsobom než by to robila iná.

Nad rámec toho sa snažíme rodičom pomôcť nájsť spôsoby, ako čo najefektívnejšie rozvíjať schopnosti ich dieťaťa. Tie spôsoby sú opäť rôzne v závislosti od predstáv a možností rodiny, ale aj veku či diagnózy dieťaťa.

Ponúkate iný prístup k tejto téme. Vedeli sa s tým rodičia vysporiadať alebo čakali niečo iné?

Je to služba, ktorá sa ešte stále formuje a je preto ťažšie rodičom vysvetliť, čo od nás môžu čakať a čo môžu dostať. Zrejme je to aj kvôli tomu, že na Slovensku ešte stále nie sme zvyknutí byť partnerom odborníkom a služba včasnej intervencie je postavená na tom, že rodič je naším partnerom. On pozná najlepšie svoje dieťa a my sme podpora alebo poskytujeme poradenstvo, no konečný výber už je iba na ňom. Na takýto prístup mnoho rodín nie je zvyknutých a očakávajú od nás autoritatívne pokyny podobne ako u lekára.

Posledný rok bol poznačený pandémiou koronavírusu. Ako to postihlo vašu prácu? Pociťovali ste zmenu správania sa rodín oproti časom pred pandémiou?

Niektoré rodiny sa odmlčali úplne, s niektorými sme ostali v kontakte aspoň online a niektoré sa vrátili hneď, ako bolo možné sa fyzicky stretnúť. Veľmi to záležalo od ich miery obáv z pandémie.

Správanie rodín sa pod vplyvom pandémie nijako zásadne nezmenilo. Rodiny si svoje problémy museli riešiť, či tu bola pandémia alebo nie.

Systém na Slovensku je momentálne nastavený tak veľmi zle, že väčšina rodín má dieťa väčšinu času doma. Čiže kým sa bežní rodičia sťažovali, že sú na home officoch a zároveň majú doma malé deti, rodičia dieťaťa so zdravotným znevýhodnením to veľmi dobre poznajú. Oni ho majú doma takmer stále, takže si myslím, že pre nich to až taká veľká zmena nebola. Možno práve naopak. Pre niektoré bolo fajn, že zrazu bol doma aj ocko, lebo mal home office a tým pádom boli možno viac spolu.

Rodičia však možno viac pochopili to, o čo sa snažíme a čo konkrétne robíme. Služba včasnej intervencie je postavená na koncepte, že dieťa v ranom veku od narodenia do troch rokov sa najviac učí v bežných domácich podmienkach a z ambulantnej starostlivosti nevie až tak veľa ťažiť. Keďže boli ambulancie zatvorené, rodičia zistili, že aj oni vedia pomôcť svojmu dieťaťu a nemusia zákonite chodiť na drahé rehabilitácie alebo ku fyzioterapeutom. Možno si začali viac uvedomovať svoju vlastnú rolu v podpore vývinu svojho dieťaťa a jej dôležitosť.

Ako vnímajú službu včasnej intervencie inštitúcie ako ministerstvá, sociálna poisťovňa alebo lekári?

Najľahšia je spolupráca s ambulantnými lekármi. Keď k nim príde informácia od ich pacientov, že chodia do centra včasnej intervencie a sú s tým spokojní, potom nemajú problém a veľmi rýchlo odporúčajú aj ďalších. V tomto smere nevnímam žiadny konkurenčný boj medzi zdravotníctvom a sociálnou službou.

Veľmi nás vítajú aj klinickí psychológovia a logopédi, ktorí jednoducho vedia, že sú tu témy, s ktorými nemôžu poradiť, pretože to nie je úplne ich parketa. Preto ich pošlú k nám.

Na ministerstve sa už tiež stáva normou, že keď sa robí novela zákona o sociálnych službách, prebiehajú intenzívne rozhovory aj o tom, ako by mala služba včasnej intervencie vyzerať vo vzťahu k službám, ktoré zastrešuje ministerstvo školstva. Hľadajú sa spoločné prieniky.

Keď sa hovorí o rodinách s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením, často sa zabúda spomenúť, aké problémy musia prekonať. Jedným z nich je, že v rodine často ostane iba jeden zdroj príjmu. Je pravda, že žena ostáva doma s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením a muž zvyčajne chodí do práce?

Väčšinou je to tak, pretože na Slovensku nemáme nastavený dobrý systém starostlivosti o deti so zdravotným znevýhodnením.

Je veľmi ťažké dostať dieťa, ktoré má akýkoľvek problém, do materskej školy, takže nemá príležitosti naučiť sa fungovať medzi bežnými rovesníkmi, a tým pádom je takmer nemožné ho neskôr prijať do bežnej základnej školy. A ak ide do špeciálnej, tak tá má samozrejme iný režim fungovania a väčšina matiek ostáva doma s deťmi.

Zaznamenala si aj zvýšenú rozvodovosť v týchto rodinách?

Určite áno. Existujú aj štatistiky, ktoré to potvrdzujú. Keď chcú bežní rodičia pochopiť situáciu týchto rodín, poviem im, nech si spomenú, aké ťažké bolo zvyknúť si na zmenu života pre mladý pár, ktorý bol pred narodením ich prvého dieťaťa plne aktívny. Žena pred pôrodom chodila do práce, partneri mali svoj sociálny život, obaja mali dostatok času pre seba aj jeden pre druhého. Zrazu sa im narodí dieťa, sú doma a všetko sa točí okolo dieťaťa a starostlivosti o neho. Túto situáciu neustojí aj mnoho rodín so zdravými deťmi.

A teraz si predstavte, že takto by to malo byť už navždy. Žena je doma s dieťaťom a má minimálnu pomoc zo strany spoločnosti, nemá čas na seba, na partnera a na bežné veci, pretože sa v prvom rade potrebuje starať o dieťa. A nedá sa jej ani vyčítať, že partner a jeho potreby idú bokom.

Väčšinou sú to smutné rozvody. Každý chápe, že vinník tam nie je, len to muž jednoducho neustál, pretože potrebuje mať svoj život. Z mojich skúseností sa mu neodchádza ľahko, no nevie inak.

Rodina, ktorej sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, obvykle nemá odkiaľ čerpať informácie, silu a nádej. Preto je z môjho pohľadu služba včasnej intervencie pre Slovensko tak cenná. Zhromažďuje príbehy ľudí, a tým pádom vie poskytnúť inšpiráciu, ako mnohé situácie ustáť. Služba včasnej intervencie sa snaží aj o prevenciu zániku rodiny a teda o to, aby mohla fungovať najlepšie, ako sa dá aj v rámci takejto situácie.

Táto téma je však stále málo vnímaná spoločnosťou a chýba povedomie o tom, koľko rodín sa rozvráti. Málo sa aj vie o tom, že žena má dosť často existenčné problémy a môže skončiť na ulici.

Áno, je to takmer neúnosné ekonomicky a, samozrejme, aj emocionálne. Žena nemá čas ani na svoje vlastné potreby a musí byť naplno oporou dieťaťa. Niekedy môže byť v rodine aj viac detí, ktoré sú zdravé a ich hlas je v rodine počuť veľmi ťažko.

Muži sú tiež v nezávideniahodnej situácii. Narodením takéhoto dieťatka sú hodení do role toho, čo nosí peniaze. Mnoho terapií je veľmi nákladných a štát sa na ich financovaní podieľa len málo.

Existujú, samozrejme, aj rodiny, ktoré majú tak veľké vnútorné zdroje, že túto situáciu vedia zvládnuť aj sami. No sú aj také, ktoré potrebujú jednoducho pomôcť a minimálne sa naštartovať správnym smerom. Pre takéto rodiny vnímam našu službu ako potrebnú.

Pred troma rokmi ste rozbehli projekt ALKA, ktorý je zameraný na sprevádzanie detí. O čo konkrétne v tomto projekte ide?

Projekt ALKA sa ešte stále vyvíja, no hlavným dôvodom, prečo sme sa doň pustili, je nepripravenosť spoločnosti na to, aby sme naozaj začlenili ľudí so zdravotným znevýhodnením medzi seba, čo začína už v materskej škole.

Mali sme naivnú predstavu, že keby malo každé dieťa so zdravotným znevýhodnením svojho vlastného asistenta, ktorý by bol šitý na mieru rodiny aj dieťaťa, a prišiel by s ním do škôlky, tak by jeho začlenenie fungovalo.

ALKA vlastne znamená Asistent a Láskavý Kamarát dieťaťa a rodiny dieťaťa so zdravotným znevýhodnením. Investovali sme do tejto hypotézy veľa úsilia, v rámci možností sme si našli a vzdelali asistentov, oslovili sme materské a základné školy, ktoré niekoľko našich detí spolu s našimi asistentmi prijali, a sledovali sme, čo sa bude diať.

Už v prvom roku sme pochopili, že dať dieťaťu podporu blízkeho a chápavého človeka nestačí. Pochopili sme, že ani ten najlepší asistent, ktorý pozná potreby dieťaťa a rodiny, nie je postačujúci element na to, aby došlo v triede k prijatiu a plnohodnotnému začleneniu dieťaťa, ktoré je iné.

Zmenili ste teda cieľ projektu?

Nie, no začali sme ho vnímať omnoho širšie. ALKA, teda asistent šitý na mieru dieťaťa a jeho rodiny môže materskej alebo základnej škole pomôcť pochopiť, aké sú potreby dieťaťa. Môže preniesť informácie z domáceho prostredia o tom, čo má rado alebo naopak, čo mu nerobí dobre.

Pri každom konkrétnom dieťati môže rozmeniť na drobné, čo jeho diagnóza vlastne znamená, v čom dieťa limituje a naopak, aké silné stránky možno aj vďaka nej má. Efektívnou pomocou sa to však stáva až vtedy, ak dieťa a ALKA vstupujú do prostredia, ktoré sa má chuť učiť o dieťati a učiť sa, ako pracovať v triede s inakosťou vo všeobecnosti.

Vnímame, že pre mnoho učiteľov je téma inakosti náročná, majú ju problém koncepčne uchopiť a odpútať sa od predstavy, že väčšina z detí je rovnaká, učí sa rovnako a tí, ktorí sa učia inak, sa majú učiť inde, čo je základný koncept segregovaného spôsobu vzdelávania.

Pochopili sme teda, že rovnako dôležité, ako pracovať s dieťaťom na príprave do materskej a základnej školy a poskytnúť podporu ALKY, je dôležité pracovať s učiteľmi a poskytovať im podporu pri hľadaní spôsobu, ako dieťa začleniť do bežnej triedy. Cieľom ALKY je teda prispieť k zmene našej spoločnosti na inkluzívnu aj prostredníctvom formovania prostredia materskej a základnej školy.

Projekt ALKA je v podstate takou nadstavbou nad prácu školského zariadenia a služby včasnej intervencie. Naša odborná práca môže byť ozaj efektívna až vtedy, keď bude väčšinová spoločnosť lepšie rozumieť a akceptovať to, čo potrebujú rodiny detí so zdravotným znevýhodnením.

Spomínala si inkluzívnu spoločnosť, ktorá je pre teba teraz cieľom. Máš pocit, že sa v tomto mení slovenská spoločnosť?

Mám pocit, že sa mení, no ide to tak pomaly, že pokiaľ sa na západe niečo nestane a nezačnú nám ísť rýchlo oproti, tak ich nemáme šancu dobehnúť. Robíme detské kroky, a navyše, keď urobíme dva dopredu, vzápätí dáme desať dozadu. Otvorenosť v srdciach mnohých ľudí by už aj bola, ale inštitúcie a štát takto otvorené nie sú. Teraz sa o inklúzii začína veľa rozprávať, ale neviem, či to nie je len moderná téma.

Čiže si myslíš, že spoločnosť je tomu už viac otvorená, no chýba snaha zo strany štátu?

Myslím, že chýba snaha zo strany štátu hľadať komplexné riešenia. Chýba hlboké zamyslenie sa nad problematikou a snaha riešiť situáciu rodín detí so zdravotným znevýhodnením nadrezortne, analyzovať dopady pre bežnú životnú realitu predtým, než budú prijaté systémové opatrenia.

Mení sa pohľad na ľudí so zdravotným znevýhodnením aj naprieč generáciami?

Možno trochu áno. Mladí ľudia sú otvorenejší aj vďaka tomu, že sledujú zahraničné filmy a seriály, v ktorých sú často predostierané aj príbehy a životy ľudí so zdravotným znevýhodnením. Je to mnohokrát podané komicky alebo s nadsádzkou, ale zaujímavo.

Veľa robí pre tému inakosti aj téma LGBTI. V princípe je úplne jedno, o akej téme v rámci inakosti rozprávame. Dôležité je, aby sme začali vnímať spoločnosť ako rôznorodú a potreby jednotlivcov ako individuálne.

A v čom je teda náš najväčší problém?

Myslím si, že na Slovensku nie sme zvyknutí posunúť sa od emócií k činom. Vo všeobecnosti nemáme problém poľutovať iného človeka, ale nevieme, čo nasleduje po ľútosti. Akoby sme mali problém sa opýtať, ako ti môžem pomôcť alebo viem pre teba niečo urobiť? Potrebuješ vôbec moju pomoc?

Napríklad na sociálnych sieťach som si všimla, že ak niečo z mojich pracovných tém zdieľam medzi mojich priateľov a rodinu, dostanem obvykle veľa „lajkov“. Rozumiem tomu tak, že ma podporujú v danej téme a súhlasia s mojimi názormi. Na druhej strane málokedy dostanem nejakú otázku, napríklad Čo pre teba môžem v tej veci urobiť?

Ako vnímaš dopad pandémie na správanie sa ľudí?

Ľudia sa veľmi radikalizujú. Mnohí v mojom okolí, o ktorých by som to nikdy nepovedala, začali otvorene hovoriť, že veria veciam, ktoré považujem za hoaxy a konšpiračné teórie.

Podľa mňa je to dôsledok toho, že si nevedia veci vysvetliť a je príliš veľa sociálneho a emocionálneho tlaku. Ľudia hľadajú vysvetlenie a keďže ho nevedia nájsť, tak sa upínajú k hocičomu, čo je možno skreslené a jednoduché, ale dáva ponuku odpovede.

Môže to byť aj kvôli tomu, že naša generácia a ani generácia našich rodičov nezažili nič také ako je teraz korona? Naposledy to bola zrejme druhá svetová vojna.

Skôr uvažujem o tom, ako veľmi sa zmenilo spracovanie informácií. Niekedy sa verilo, že to, čo je v médiách, je aj pravda. No teraz už mladí ľudia takto vôbec neuvažujú.

Ľudia začínajú veriť iba tomu, čo naozaj vidia na vlastné oči, pretože tých informácií je tak veľa, že utriediť ich je takmer nemožné.

Druhou príčinou je aj rýchla evolúcia medicíny. Za posledné desaťročia sme nadobudli dojem, že medicína je všemocná a úplne sme zabudli na to, akí sme krehkí. Pred pandémiou sme mali očakávania, že všetko sa dá vyriešiť a všetko môžeme mať pod kontrolou. No ukázalo sa to ako chyba a zrazu vidíme ľudí zomierať aj vo veľkých počtoch a tým, že nie sme tak často konfrontovaní so smrťou, sa s ňou zrejme nevieme vyrovnať.

Nemáš však pocit, že keď sa každý deň zverejňujú počty mŕtvych, tak ľudia otupeli a vnímajú to už iba ako štatistiku?

Existuje príslovie „Človek si zvykne aj na šibenicu“ a myslím si, že sa nám to stalo. Pretože keď tebe konkrétne neumrel niekto z blízkych, tak korona je pre teba v konečnom dôsledku len číslo. Viac sa ťa určite dotýka, či je alebo nie je otvorená škola a kedy môžeš ísť do potravín.

Začnú si ľudia podľa teba viac uvedomovať, že určite nie sme nesmrteľní?

Jedna skupina ľudí bude určite za to, aby sme mali veci viac pod kontrolou a prísnejšie pravidlá. To znamená uzatvoriť hranice, nepúšťať sem ľudí a podobne. No neuvedomujú si, že smrť jednoducho patrí k životu a umrieť môžeme každý deň na čokoľvek. Príležitostí na smrť je oveľa viac než na bezpečný život, ale myslím si, že toto nie je to, čo chceme teraz ako spoločnosť počuť.

Veľa ľudí možno aj vďaka korone pochopilo, že sa dá žiť aj inak a že možno by si mali trošku inak nastaviť hodnoty. Minimálne dostali touto pandémiou príležitosť nad tým rozmýšľať.

Kedy by si si povedala že tvoja práca mala zmysel a už nemáš čo zdokonaľovať?

Veľmi by ma potešilo, keby všetky ženy, ktoré poznám a majú dieťa so zdravotným znevýhodnením, mali osobný a pracovný život podľa svojich predstáv a zároveň by vedeli, že je aj o ich deti dobre postarané.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

psychológia Simona Šimková včasná intervencia zdravotne znevýhodnení