Stanislav Boledovič: Budúcnosť krajiny tkvie v rovnakej miere v súkromnom aj vo verejnom sektore

Stanislav Boledovič je zástancom názoru, že ak sa nám nepáči stav našej krajiny, jediní, kto s tým môže niečo spraviť, sme my sami. Dlhé roky pôsobil v korporátnom svete. Na Slovensko priniesol program Teach for Slovakia a je spoluzakladateľom Nexterie. Obidva projekty majú spoločnú víziu – podporovať mladých ľudí, ktorí majú potenciál tvoriť krajšie zajtrajšky.

Čo je dnes najväčším problémom nášho školstva?

Najväčším problémom sú veľmi slabé výsledky vzdelávania detí, s ktorými sme na chvoste Európskej únie. Obzvlášť neschopní sme vo vzdelávaní deti, ktoré nemajú potrebné zázemie v rodine. Na Slovensku sme zvyknutí, že dieťa má prísť do školy motivované, čisté, umyté, s pomôckami, a keď nepríde, škola zväčša nemá podmienky, kompetencie a financie, aby podporu rodiny suplovala. Zlepšiť vzdelávacie výsledky ale nie je triviálne a dokážeme to, len ak sa tí najschopnejší ľudia tejto krajiny rozhodnú vyhrnúť si rukávy a zasvätiť svoj život, talent či peniaze naštartovaniu potrebných zmien na úrovni škôl, ministerstiev, verejnej mienky a politiky.

Dnes v sebe takéto volanie ľudia necítia – školstvo sa ocitlo na okraji záujmu elity krajiny a tomu zodpovedá jeho stav. A nemyslím len súčasné elity, napríklad politikov, pre ktorých je školstvo horúci zemiak a nevedia, čo s ním majú robiť. Mám na mysli aj nastupujúce elity. Napríklad tí najlepší gymnazisti málokedy, oveľa menej než v iných krajinách, zvažujú kariéru v školstve. A pokiaľ sa toto nezmení, pokiaľ špičkoví ľudia nezačnú usilovať o kariéru v rôznych oblastiach vzdelávacieho systému, tak naše školstvo bude ďalej upadať.

Chýba motivácia alebo je významný aj finančný faktor?

Asi to ide ruka v ruke. Samozrejme, keby boli všetky funkcie vo verejnom sektore kráľovsky zaplatené a keby ste dostali trikrát toľko na ministerstve školstva ako generálny riaditeľ nejakej firmy, tak by veľa ľudí toto volanie veľmi rýchlo počulo. To však nie je realita nikde vo svete. Práca vo verejnom sektore je nepopulárna aj preto, že je tam často viac byrokracie, machinácií, netransparentnosti. Je to zväčša menej inšpirujúce prostredie ako sexy komerčné firmy.

Budúcnosť krajiny ale tkvie v rovnakej miere v súkromnom aj vo verejnom sektore. Kým v tých najschopnejších a najslušnejších mladých ľuďoch neprebudíme záujem o prácu vo verejnom sektore, tak je naivné dúfať v to, že raz bude efektívnejší, etickejší. Pretože tie voľné miesta, ktoré tam sú, nakoniec niekto obsadí. Keď ich neobsadia schopní a slušní, tak kto potom?

Ktorá krajina by mala byť pre Slovensko vzorom v systéme školstva?

Napríklad Poľsko. Má tak veľa podobností so slovenským školstvom a tiež aj s našou štruktúrou v regiónoch. Naši severní susedia robili ale niekoľko zásadných zmien. Prvá je, že zlúčili municipality.

Na Slovensku je bežné, že v Hornej Dolnej, ktorá má 300 obyvateľov, starosta často nemá vychodených ani deväť tried základnej školy. Takýto nekompetentný starosta je potom zriaďovateľom školy a spoluurčuje jej smer. Podľa novej legislatívy navyše už aj môže menovať svojho vlastného kandidáta na riaditeľa.

V Poľsku túto anomáliu odstránili a malé obce zlúčili do asi 10-krát väčších celkov. V niekoľkotisícovej municipalite je potom väčšia šanca, že politickí reprezentanti budú lepšie pripravení na svoje pozície a budú vedieť riadiť a zodpovedať za tak náročný systém ako je školstvo.

Druhá zmena je, že rozdelili základnú školu na dve – nižšiu a vyššiu základnú školu, čo okrem iného spôsobilo, že v rámci organizačnej zmeny si riaditelia škôl mohli nanovo vybrať svoje tímy. Naše školy sú v tomto tak zabetónované, že riaditeľ, ktorý by aj chcel urobiť nejakú personálnu zmenu, tak to v rámci zákonníka práce tak ľahko nedokáže. V Poľsku si riaditelia nanovo postavili svoje organizačné tímy a do škôl prišiel obrovský počet nových ľudí, vďaka čomu dostali šancu fungovať odznova.

Tretia zmena, ktorú v Poľsku urobili, a o ktorej na Slovensku nechceme veľmi počuť, je zvýšenie platov učiteľov (podľa viacerých prieskumov veľká väčšina Slovákov je proti výraznému zvýšeniu platov učiteľov). Poliaci radikálne, ako jediná krajiny v Európe, o ktorej viem, zvýšili platy skokovo asi o 50 % v priebehu pár rokov. Boli ako postkomunistická krajina v rovnakej situácii ako my, platy úplne mizerné, ale v horizonte asi 3-4 rokov ich zvýšili o polovicu. A to je presne to, čo potrebujeme aj na Slovensku.

Keby sme chceli ísť za inšpiráciou ďalej, tak určite odporučím Nový Zéland. Tam som s otvorenými ústami sledoval, čo dokázali.

Aká je situácia na Novom Zélande?

Tam majú podobný problém segregácie majoritnej a minoritnej spoločnosti ako máme my. Časť znevýhodnenej maorskej populácie, pôvodných domorodých oceánskych kmeňov, tam žije v inej etape civilizačného vývoja. Ich jazyk a štýl bývania sú v mnohom podobné rómskym komunitám na Slovensku. Na Novom Zélande sa s nimi ale naučili krásne koexistovať.

Na školách sa uctievajú obidve kultúry, to znamená, že nielenže sa maorské deti učia štátny jazyk a kultúrne návyky majoritnej spoločnosti, ale aj väčšinová spoločnosť sa učí unikátne veci, ktoré má táto prastará civilizácia, napr. v oblasti tancov a spevov, príbehov a legiend. Celá táto kultúra vzájomného spoznávania a obohacovania je tam úplne úžasná. Tým pádom sa deti rešpektujú, nevnímajú sa, že ‚ty si ten, čo je menejcenný, toto nevieš”, lebo on vie zas niečo iné. Myslím si, že keby sme niečo podobné dokázali s rómskou kultúrou a dali jej priestor na školách, aby sme sa ju všetci z istej časti naučili, to by bolo úžasné.

Myslíte si, že slovenská mentalita je pripravená na takéto riešenie?

Absolútne áno, pretože mentalitu si formujeme postupne vekom a skúsenosťami, a tu sa bavíme o deťoch. Deti sú úplne nepopísané listy papiera. Keď im poviete, že máme štyri hodiny, dve sa budeme učiť matematiku, jednu budeme spievať rómske pesničky a ďalšiu budeme hovoriť o Kukučínovi, tak to budú brať ako samozrejmosť. Za predpokladu, že učiteľ to myslí autenticky, že je silná osobnosť a vie si na svoju stranu získať dieťa, aj keď možno v rodine počúva iné príbehy.

Čiže je potrebné súhra rodičov a učiteľov.

Ideálne je, ak má dieťa silné vedenie a podporu od rodičov a učiteľov, ktorí sú hodnotovo zladení. Musíme si ale zvyknúť na novú realitu, že to tak nemusí byť. Napríklad ak je rodič voličom fašistickej strany, tak dieťa si môže z rodiny prinášať postoje v oblasti demokracie či prístupu k menšinám, s ktorými sa učiteľ nemôže stotožniť. Ten potom musí byť veľmi silná osobnosť v tom, že dieťaťu ponúkne iný pohľad na život a bude mu citlivo s rešpektom k rodičovi vysvetľovať, v čom má filozofia, ktorú si dieťa prináša z rodiny, otázniky. Bude mu prinášať otázky a fakty, aby naštrbil jeho predstavu o živote, ktorú si z rodiny prináša, aby dieťaťu či mladému človeku rozšíril obzory a ten si mohol formovať svoj vlastný postoj.

Zvládajú podľa vás učitelia súčasnú situáciu a vysvetľujú deťom problémy extrémizmu správne?

Moja skúsenosť je, že dnes ešte nie sme pripravení na túto novú dobu. Učitelia často nevnímajú, že toto by mohlo byť súčasťou učiteľskej práce. Majú určené učebné a metodické plány, ktoré hovoria, čo treba prebrať v matematike, slovenčine, atď. Na druhej strane však neexistujú učebné plány na to, že treba dieťa naučiť demokracii, rešpektu k inakosti, ako sa kriticky zamýšľať nad postfaktuálnymi vecami na internete alebo ako sa brániť manipulácií rôznych skupín a ideológii. Takéto manuály sa ľudia na pedagogickej škole neučia, takže učitelia zatiaľ nie sú zvyknutí, že to je ich rola.

Ak nechceme byť v budúcnosti zaskočení a mať v hlavu v smútku, potrebujeme veľmi rýchlo ukázať, že rola učiteľa je v skutočnosti oveľa širšia než učenie matematiky a slovenčiny. Učiteľ a škola má potenciál dokázať oveľa viac, ako len deti naučiť základné predmety. Ak rolu školy a učiteľa rýchlo takto nerozšírime, tak ako krajina nemáme dobré vyhliadky.

Čo si myslíte o Montessori školách?

Ja som za to, aby sa podporovala možnosť inovovať vzdelávacie postupy a Montessori je krásnym príkladom. Je to ucelená metodika, ktorá má svoje výsledky v zahraničí a začína ich mať aj na Slovensku. Prináša niečo unikátne pre rodičov a ich deti. Niekomu sa to páči a niekomu sa to nepáči. Je dôležité, aby tu bola sloboda takýto smer rozvíjať a aby tú slobodu mali aj zástancovia iných filozofií.

Cirkevné školy napr. dávajú dôraz na duchovný rast dieťaťa, iné zas na remeselnú zručnosť. Je dôležité, aby tu bola sloboda a každá škola si mohla určit‘ svoj smer a zároveň aby tu bola zodpovednosť za vzdelávacie výsledky detí bez ohľadu na filozofiu. To znamená, že žiadna škola si nemôže povedať, že čitateľská alebo matematická gramotnosť nie je dôležitá, lebo to nesedí do ich plánu.

Štát musí, a to sa ukazujú aj príbehy úspešných vzdelávacích systémov vo svete, jasne definovať vzdelávací základ a vyhodnocovať, či toto minimum škola dosahuje. Na Slovensku to zatiaľ nemáme. Nie je to jasne povedané ani v ľahko merateľných akademických v zručnostiach ako čitateľská či matematická gramotnosť a nemáme to ani v tých zložitejších konceptoch ako je vzdelávanie k etike a k samostatnosti. Práve Montessori systém je v mnohých týchto oblastiach priekopníkom.

Obdivujem, ako Montessori školy dokážu rozvíjať zodpovednosť dieťaťa za svoje konanie. Samozrejme, majú aj svoje trápenia, s ktorými musia bojovať. Každý školský systém má svoje plusy a mínusy. Dôležité je školám poskytnúť slobodu a jasne definovať a vyžadovať minimálny vzdelávací základ, ktorý musia dosiahnuť.

Čo je pre vás najväčšou odmenou v tom, čo robíte? Je to dobrý pocit alebo sú to reálne výsledky ľudí, s ktorými pracujete?

Asi najväčšou odmenou je reálny dopad na tému, ktorá mňa osobne trápi, a to je stav školstva. Vidím, že práca vo vzdelávaní, ktorú v Nexterii či Teach for Slovakia robíme, má potenciálne zásadný vplyv na túto tému a budúcnosť Slovenska. Dnes to síce ešte nemôžeme vidieť rozkvitnuté, lebo sme len v počiatkoch, ale to semiačko klíči. Keď navštevujeme programy ako Teach for America, ktorý funguje 25 rokov, tak vidím, aký strom z toho dokáže narásť a ako obrovsky dopad dokážeme raz mať.

Vo Washingtone DC sa za 25 rokov z jedného z najhorších vzdelávacích systémov na kontinente stal najrýchlejšie sa zlepšujúci, a dnes už poskytuje veľmi kvalitné vzdelanie pre deti bez ohľadu na to, v ako bohatej rodine sa narodia. Vidieť, že to semiačko žije, klíči.

Aj keď na Slovensku ešte nemáme hmatateľné výsledky, je to taký malý zázrak, z ktorého sa teším. Druhá vec, ktorá ma napĺňa, sú mladí ľudia, ktorí sa dajú na túto cestu s ambíciou zlepšiť súčasný stav. Keď si povedia že nejde len o to, aby ma veci bavili a každý deň bola zábava, ale aj aby sme prispeli k zmenám v oblastiach, kde ako krajina najviac zaostávame, alebo aby sme pomohli ľuďom, ktorí v živote nemali toľko šťastia ako my. Keď stretávam takýchto ľudí, ktorých je na Slovensku stále viac a viac, tak diskusie, aktivity a čas strávený s nimi ma nabíjajú energiou.

Čo môžu pre zlepšovanie svojho okolia robiť bežní ľudia, jednotlivci?

V prvom rade si uvedomiť, že aj za veľkými zmenami stáli ľudia, ktorí boli na začiatku svojej cesty úplne bežní. Aj ja som bežný človek. Ešte pár rokov dozadu som pôsobil v banke ako jeden z tisícky manažérov vo veľkých korporáciách. Každý z nás, ak sa tak rozhodne, dokáže postupne prispieť k riešeniu problému, ktorý ho trápi. Keď si niekto povie, že chce zásadným spôsobom zmeniť kolabujúce zdravotníctvo a naozaj to bude myslieť vážne, tak skôr či neskôr nájde spôsob, ako môže zmene prispieť. Možno nájde Health for America alebo iný inšpiratívny model nemocníc, a postupne v malom, ako som začal ja, to začne rozbiehať. A o 10 rokov bude mať za sebou prvé plody svojej práce a reálnu víziu zásadných zmien. To, že dnes nemám možnosť meniť veci vo veľkom, znamená len to, že som ešte nezačal v malom.

Keď sa tu a teraz rozhodnem, že budem zásadným spôsobom meniť takmer akúkoľvek oblasť spoločnosti, snáď až na korupciu, ktorá tu údajne neexistuje, tak každý človek dokáže zázraky, keď sa bude spájať s inými ľuďmi s podobným cieľom.

Najdôležitejšie je začať v malom. Povedať si tému – napr. školstvo alebo zdravotníctvo – a postupne sa snažiť do toho problému zahryznúť. Napr. ako dobrovoľník, tak som začínal aj. Potom možno ako zakladateľ malej bezvýznamnej neziskovej organizácie, ktorú človek rozvíja popri svojej práci (ja som tak, napríklad, robil v banke) a keď sa tomu začne dariť, tak môže zmeniť prácu a naplno sa venovať svojej činnosti.

Alebo môže prijať ponuku z už existujúcej organizácie. Čo sa týka školstva, tak už teraz je tu aspoň tucet vplyvných neziskových organizácií, a mnohé zúfalo hľadajú talenty. Len tu v našom Education hube je päť organizácií, ktoré často ponúkajú veľmi zaujímavé joby v oblasti marketingu, tréningu, aministratívy, financií, fundraisingu – tá šanca zapojiť sa do zmien je tu a teraz.

Existuje dostatok zaujímavých iniciatív na Slovensku? Spolupracujete spolunavzájom?

Je tu kopec vzácnych iniciatív. Osobne považujem spoluprácu za dôležitú, aj preto sme s manželkou minulý rok založili Education hub, aby sme mohli viac prehĺbiť spoluprácu s inými organizáciami. Len tým, že tu spolu sedíme na jednom poschodí, pravidelne do seba „narážame“ v kuchynke, sa často zrodia nové idei, nové spolupráce. Do hubu tiež prijímame začínajúcich lídrov nových iniciatív v oblasti vzdelávania, aby sme pomohli tým, čo sú ešte na štarte a nemajú potrebné zázemie.

Kto je hrdinom pre vás?

Je mnoho hrdinov, ktorých mám možnosť poznať dlhé roky, vrátane prezidenta Andreja Kisku, ktorý bol pre mňa vždy veľkou inšpiráciou.

Novodobí hrdinovia sú pre mňa mladí úspešní ľudia, ktorí majú odvahu urobiť niečo pre zmenu. Napríklad Máriu Leitnerová. Mala skvelú robotu na ambasáde, vlastný byt v Bratislave. Našla v sebe odhodlanie z tohto komfortu odísť a pôsobila na základnej škole na východe Slovenska. Dnes má s novými skúsenosťami a s ďalšími mladými ľuďmi ambíciu založiť inovatívnu školu. Myslím si, že keď bude mať Slovensko veľa takýchto hrdinov, ktorí nebojácne vykročia napr. do politiky alebo do školstva meniť súčasný zlý stav, tak vtedy sa veľmi posunieme vpred.

Ďakujem, Stanislav.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

meet the heroes nexteria rozhovor stanislav boledovic teach for slovakia