Lekár Tomáš Havran pracuje na rozvoji medicínskeho kurikula a didaktiky v digitálnej lekárskej fakulte EDU. A degree smarter. Hovorí, že pacient by mal odchádzať od lekára nielen vyliečený, ale aj spokojný s prístupom. A to je hlavnou myšlienkou projektu Future Medical Leaders Academy, ktorý založil spolu s Marekom Karmanom počas štúdia na Lekárskej fakulte v Bratislave. Prostredníctvom workshopov a tréningov prinášajú už štyri roky medičkám a medikom možnosti vzdelávať sa aj v oblasti mäkkých a interpersonálnych zručností v medicíne.
Prečo ste sa rozhodli založiť iniciatívu zameranú práve na soft skills v medicíne?
Bolo to v čase, keď som bol v štvrtom ročníku na medicíne a pripravoval som sa na skúšku z farmakológie. Mesiac predtým som mal možnosť absolvovať zahraničný tréning s IFMSA, kde som sa stal trénerom rôznych mäkkých zručností. Organizácia IFMSA sa snaží odovzdať vedomosti študentom medicíny v národných asociáciách tak, aby ich vedeli posúvať ďalej svojim spolužiakom. A tak som plánoval, že budem robiť rôzne tréningy na líderstvo a komunikáciu. Keďže som sa v tom čase musel učiť a myslel som na všetko ostatné, napadlo mi, že by sme mohli vytvoriť celú akadémiu, ktorá na to bude zameraná.
Dal som sa dokopy so spolužiakom Marekom Karmanom a začali sme s Future Medical Leaders Academy. Zo začiatku to boli dvojsemestrálne kurzy na rozvoj líderstva, komunikačných zručností, spolupráce v tímoch, prezentačných zručností a všetkého, čo nám počas štúdia chýbalo. Stať sa dobrým a moderným lekárom nie je len o tom vedieť všetky choroby, diagnostické metódy a správne vyliečiť pacienta. Pretože ak ho chceme liečiť dobre a s dlhodobým účinkom, tak s ním musíme vedieť aj komunikovať a nadviazať partnerský vzťah.
Čo všetko v rámci FMLA organizujete a akým témam sa venujete?
Organizujeme semestrálny program plný workshopov na rozvoj soft skills a letnú akadémiu, ktoré predstavujú skĺbenie workshopov na Slovensku s rôznymi praktickými workshopmi v nemeckých nemocniciach.
Najprv sme to rozbehli spolu s Marekom podľa nášho pocitu a skúseností s tým, čo mladým medikom na Slovensku chýba. Neskôr sme si prizvali odborníkov na rôzne témy. Dnes to máme založené na kanadskom koncepte CanMEDS, ktorý hovorí, že lekár má byť odborníkom v šiestich rôznych rolách ako komunikátor, kolaborant, zdravotnícky advokát, líder, profesionál a odborník. Presne na tieto role máme praktické tréningy postavené na aktívnom učení, čo znamená menej teórie a viac praxe a rôznych modelových situácií.
Psychológ Aleš Bednařík napríklad vedie workshopy, ako komunikovať s pacientom v rôznych situáciách, keď je smutný či nahnevaný, ako mu oznámiť dobrú alebo zlú správu či ako komunikovať s príbuznými a kolegami. To už sme pri kolaborácii, kde je dôležité pochopenie motivácie iných členov tímu a snaha tímovú prácu podporovať.
V úlohe lídra je podstatné chápať samého seba a potom viesť aj ľudí okolo. Mladý lekár musí minimálne správne viesť pacienta, čiastočne sestru, aj keď niekedy možno sestra vedie jeho a on musí mať cit nasledovať.
V rámci role profesionál máme modelové situácie na rôzne etické dilemy či interkultúrne vzdelávanie, aby bol lekár schopný pochopiť aj pacientov z iných kultúr a vierovyznaní.
Ako na vaše aktivity reaguje verejnosť a študenti?
Verejnosť na to reaguje veľmi dobre, pretože každý má svoju skúsenosť z nemocnice. K niekomu sa lekár napríklad nesprával tak, ako by mal, komunikoval necitlivo či cynicky alebo nemal rešpekt, preto sa do toho vedia mnohí vžiť a povedať, čo medikom chýba. Aj cez podcast Rozhovory MD mi mladí lekári hovoria, že škola im síce dá vedomosti, ktoré treba mať, ale nenaučí ich, ako komunikovať a riešiť situácie v nemocnici.
Mnohí medici to chápu, niektorí sa prihlásia a iní zatiaľ ešte neprišli na to, že je to dôležité. Dúfam, že keď si vypočujú skúsenosti mladých lekárov po škole, tak ich to motivuje a zistia, že je podstatné sa vzdelávať aj mimo fakulty.
Aké máte plány do budúcna?
Chceli by sme spraviť online kurz, ktorý by pokryl spomínaných šesť rolí CanMEDS a teóriu toho, čo by mohla byť kostra pre medikov a mladých lekárov. Na to, aby pochopili, čo všetko môže hrať rolu v tom, aby zo seba spravili dobrých medicínskych expertov. S tými vedomosťami sa potom budú môcť prihlásiť na kurzy, ktoré budú praktické. Často to totiž nie je len o teórii, ale dôležité je si to aj vyskúšať a zlepšovať sa na základe spätnej väzby.
Začali sme aj s tvorbou spomínaného podcastu Rozhovory MD, ktorý tvoria rozhovory s mladými aj skúsenými lekármi. Vidím v tom veľký zmysel a veľmi ma to baví. Myslím si, že študenti potrebujú náhľad do praxe, pretože si často nevedia predstaviť, ako bude vyzerať.
Okrem toho v nich rozoberáme aj to, čo sa dá zlepšiť a porovnáme, čo funguje alebo nefunguje v slovenských nemocniciach. Je to platforma na prinášanie príbehov lekárov, ktorí sú často jedným ozubeným kolieskom v rôznych oddeleniach nemocníc, ale hrajú kľúčovú rolu a majú veľmi ťažkú prácu.
Som presvedčený o tom, že sa treba venovať aj nepríjemným témam ako napríklad sexizmus a znevýhodňovanie žien, ktoré neobchádza ani slovenské nemocnice. Počúvam o tom od kamarátok, mladých lekárok, ktoré sa často stretávajú s tým, že ich odrádzajú od chirurgie, pretože si primári a starší chirurgovia myslia, že je to pre ženy veľmi náročné a nezvládli by to.
Vedenia nemocníc a jednotlivých oddelení sú väčšinou pod mužskou taktovkou a tento fenomén sa len umocňuje. Neraz počúvam, že keď sú dvaja kandidáti, muž a žena, tak si z “praktických” dôvodov vyberú muža, ktorý pravdepodobne nepôjde na materskú. A ak by aj išiel, tak to na oddelení pocíti.
Hovorme tiež o obťažovaní medičiek a lekárok, ktorého som bol sám neraz svedkom aj počas stáží. Chcem sa venovať aj tomu, ako sa lekárky aj lekári môžu v tomto systéme brániť.
Verím, že sa to zlepšuje, pretože dnes sa už o tom hovorí viac. Už len preto, že sa o tom bude rozprávať, si niekto uvedomí, čo sa deje a zároveň to môže niektoré ženy podporiť v tom, aby sa nenechali odradiť. Veľmi ťažko sa s tým bojuje na individuálnej báze a preto sa musíme všetci zastať ľudí, ktorý sú z akéhokoľvek dôvodu znevýhodnení.
Aký najsilnejší moment si doposiaľ pri tvorbe podcastov zažil?
Zatiaľ mám za sebou asi 20 rozhovorov. Bolo zaujímavé počúvať príbeh mladej internistky z Bratislavy, ktorá krátko po nástupe do praxe otehotnela, stala sa slobodnou mamičkou a relatívne rýchlo sa vrátila späť do práce. Materstvo zmenilo jej pohľad na medicínu, svoju prácu začala vnímať inak a posunulo ju to dopredu. Bolo to silné, ale každý príbeh je zaujímavý.
Mladí lekári sa v podcaste snažia dať odporúčania študentom. Často hovoria o tom, že treba chodiť čo najviac na stáže, do zahraničia a trénovať praktické zručnosti. Keď totiž človek získa skúsenosť zo zahraničia, vie porovnať, aké to tu na Slovensku skutočne je. Zistí, čo je zlé, čo nefunguje a pokusí sa to zmeniť, no zároveň si uvedomí, čo je dobré a môže si to o to viac vážiť.
Dokáže študent po tomto uvedomení niečo reálne zmeniť?
Myslím si, že áno. Minimálne to dokáže zmeniť sám pre seba. Čím skôr si medik alebo medička uvedomí, že aj keď je jeho alebo jej fakulta akokoľvek dobrá, tak nemá patent na to najlepšie medicínske kurikulum a môžu svoje vzdelávanie zobrať do vlastných rúk. Zistí, že sa nemusí len učiť zo 40-ročných slovenských knižiek, ale môže vyhľadávať literatúru hodnú 21. storočia a sledovať, kde bude medicína, keď skončí svoje štúdium.
Pre mňa bolo napríklad zaujímavé zistenie v druhom ročníku, keď som sa učil jeden z najťažších predmetov v ročníku, biochémiu. Musel som zvládnuť veľké kvantum rôznych vzorcov a často som nechápal ich relevanciu, na čo je to vlastne dobré pre lekára. Sťažoval som sa kamarátke, ktorá študovala vo Viedni a ona prekvapene zareagovala, že oni biochémiu ako samostatný predmet na škole vôbec nemajú. Mali fyziológiu a pri tých dôležitých systémoch sa učili biochémiu v spojení s fungovaním tela.
Študenti by mali vedieť, že sa tiež môžu snažiť cez senát alebo iné štruktúry zlepšovať študijné osnovy alebo formy učenia. Napríklad na bratislavskej Lekárskej fakulte má študentský senát viac ako tretinový hlas a môžu ovplyvňovať dianie na fakulte. Keď všetci študenti zistia, že majú možnosti na zlepšenie, verím, že sa za to aj postavia. Musia v tom byť ale aktívni, a to je celkom náročné.
Zatiaľ čo tvoji spolužiaci nastúpili po škole do práce, ty si sa rozhodol precestovať na motocykli Južnú Ameriku. Čo si počas cesty zažil, naučil sa? Prečo si sa tak vlastne rozhodol?
Pri cestovaní môže človek spoznať mnoho príbehov a kultúr, a vďaka tomu je potom otvorenejší a spozná aj samého seba. Je škoda, že na Slovensku nie je zvykom ísť po strednej škole do zahraničia. V Nemecku idú mnohí do Austrálie, Ameriky či na Nový Zéland. Je jedno, kam človek ide, nemusí ísť ani ďaleko, aby sa trošku oťukal a zistil, aký je svet a že sa vie postarať sám o seba. Keďže som nebol po strednej škole v zahraničí, povedal som si, že pôjdem po výške.
Počas cesty som sa naučil po španielsky a uvedomil som si, že je dôležité nebyť definovaný len tým, čo človek študuje. Na medicíne sa to stáva často. Veľa študujeme, počúvame, že budeme lekári a musíme byť tí najlepší a to je veľký tlak.
Mnoho mladých potom ide do práce bez akejkoľvek reflexie. Ja som zistil, že viem žiť život aj bez klinickej medicíny a medicínske vzdelávanie ako predmet štúdia alebo verejné zdravotníctvo a technológie v spojení s medicínou sú mi bližšie viac ako klinická práca. Vďaka takémuto cestovateľskému zážitku môže človek objaviť aj svoje dobré a zlé stránky, o ktorých nevedel, že ich má. Môže zhodnotiť, či to, čo sa rozhodol v tých osemnástich rokoch študovať, chce aj skutočne robiť.
Práve vďaka tejto ceste si vytvoril diár pre medikov, ktorý je inšpirovaný skúsenosťami lekárok a lekárov. Čo všetko mladým medikom prináša?
Je zaujímavé, že ja som diár predtým nepoužíval. Až v Južnej Amerike som si začal písať zážitky, príbehy a emócie. Zistil som, že je veľmi dôležité zaznamenať si to, aby som si pamätal, čo všetko som zažil a naučil sa. A hovoril som si, že som to mal robiť aj počas medicíny. Pretože ideš na stáž, urobíš, čo máš, odídeš a časom na podstatné detaily zabudneš. Ale keď si to človek zapíše a reflektuje, tak ho to vie posunúť dopredu oveľa viac.
Nejakým zázrakom sa mi podarilo počas cesty prečítať desiatky kníh, väčšinou to boli ľahké vedecké, filozofické alebo sebarozvojové knižky, takže v diári sú cvičenia aj z nich, venované stanovovaniu si cieľov či balansovaniu priorít v živote. Vyzerá, že aj toto je pri medicíne veľmi dôležité.
Bez ďalších skúseností mojich kolegov, lekárov a lekárok by však nikdy nebol taký prínosný pre medikov. Je tam veľa rôznych cvičení, rád, no aj množstvo miesta na vlastnú kreativitu a plánovanie.
Ako spomínaš, pomáha študentom nájsť balans. Ako si ho počas štúdia nachádzal ty? Máš nejakú overenú radu?
Je komplikované mať vyvážený čas medzi štúdiom, rodinou, vzťahmi, zdravím a sebarozvojom. Často sa stáva, že pri štúdiu alebo práci zabudneme na rodinu, priateľov a vlastné zdravie. V zásade to môže byť na krátky čas nevyhnutné, ale treba poznať medze. Keď si ich človek identifikuje, môže začať robiť na dennodennej báze malé zmeny.
Asi by som odporučil medikom zobrať štúdium do vlastných rúk, byť proaktívny na stážach či vo vede, a nájsť si skúseného lekára – mentora, ktorý už kráča po tej profesijnej ceste, ktorou sa chcú vydať aj oni.
Keď sa posunieme od štúdia do praxe, čo si myslíš o slovenskom zdravotníctve?
Ja v zdravotníctve priamo klinicky nepracujem, čiže nie som ten, ktorý ho môže hodnotiť. Môžem to však popísať napríklad z pohľadu bývalého študenta.
Podľa mňa je pohľad študentov dôležitý a teraz nechcem vyzdvihovať moju skúsenosť. Práve naopak, chcem dávať energiu študentom, ktorí si všímajú, že niečo nefunguje. Keď je študent na praxi, počas ktorej nemá veľkú zodpovednosť, môže pri tom vnímať rôzne veci, aj tie, ktoré už ľudia, ktorí tam dlhodobo pracujú, nevidia.
Na rozdiel od lekára, ktorý je veľmi zaneprázdnený a nedokáže dostatočne vnímať prežívanie pacienta, má študent čas, priestor a nadhľad, a môže sa učiť aj z toho, čo je na stážach zlé. Študent má možnosť pozorovať a zároveň aj nejakým spôsobom zasahovať.
Teraz nehovorím, že má podávať sťažnosti na každého lekára, ktorý nevhodne komunikuje s pacientom. Je však podstatné, aby sa študenti vnímali ako plnohodnotná súčasť nemocnice, a nie ako treťotriedny človek na oddelení. Čiže by mali aktívne vstupovať do procesu. Myslím si, že študenti majú možnosť vnímať zdravotníctvo z nadhľadu a môžu sa pýtať, zisťovať a upozorňovať.
Čo by mohlo zdravotníctvu pomôcť?
Z toho, čo pozorujem, mám pocit, že by sme mali mať kvalitnejšie vedenie nemocníc, aby sme zbytočnou nevedomosťou alebo nedbanlivosťou vedenia neodrádzali svojich šikovných lekárov. Naopak, svojou zodpovednou prácou môžeme prilákať nový personál, či už zo Slovenska alebo zo zahraničia, aby dostal pacient v konečnom dôsledku čo najlepšiu starostlivosť.
Ďalším aspektom je kultúra. Lekár by mal byť zástancom pravidiel humanity a ľudských práv. Zastávať ich tam, kde je to potrebné. Často sa to totiž nedeje. Lekár by mal byť aj komunikačným vzorom, byť empatický a nerobiť rozdiely.
Na Slovensku je silná hierarchia v rámci oddelení. Napríklad v Nemecku majú sestry silnejšie slovo a sú podľa mňa rešpektovanejšie. Tiež majú často medici a mladí lekári viac priestoru sa učiť. Z mojej skúsenosti zo Švajčiarska sa tí starší snažili mladých ťahať dopredu, venovali im veľa času. Tu, naopak, často vidíme starších lekárov, ktorí nepustia na svoje miesto mladších a kladú im k tomu ešte prekážky do cesty.
Bolo by tiež potrebné využívať peniaze, ktoré v zdravotníctve máme, efektívnejšie. Takisto ani nedostatok lekárov sa nemusí riešiť tak, že pošleme ďalších sto študentov na lekársku fakultu a budeme ich sankcionovať za to, že odchádzajú. Skôr je to o zefektívňovaní práce, aby ich napríklad na oddelení nebolo potrebných tak veľa. Či už cez digitalizáciu, alebo správne prerozdeľovanie kompetencií v tíme.
V neposlednom rade sa musíme sústrediť aj na kvalitu lekárskych fakúlt a neporovnávať sa len v rámci Slovenska, ale nazrieť aj von a inšpirovať sa pri zlepšovaní osnov a didaktiky. Treba však dodať, že aj napriek tomu je väčšina našich absolventov šikovných a preskakovanie týchto polien ich naučilo skákať vyššie.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
