Veronika Pizano je v marketingových a mediálnych kruhoch pomerne známe meno. Pôsobila v IAB Slovakia, Piano, TEDxBratislava aj Startup Weekend Bratislava. Dokonca vyučovala marketing na FMK UCM v Trnave. Dnes je marketingovou manažérkou v týždenníku .týždeň a členkou tímu MONO.sk. Aby toho nebolo málo, bojuje za lepšie pôrodníctvo na Slovensku. O tom, ako to vyzerá v našich pôrodniciach napísala, spolu s Ivetou Aldana a Luciou Lišiakovou, knihu Ešte netlačte.
Máš dve malé deti a angažuješ sa v boji za lepšie pôrodníctvo na Slovensku. Aké boli tvoje pôrody?
Prvý pôrod vo mne vyvolal množstvo otázok a zanechal pocit zlyhania. Do pôrodnice som išla s dôverou v lekárov a pôrodníctvo, odišla som však s tým, že som nechápala, čo sa stalo. Ujasnenie som našla, až keď sme s Ivetou Aldana a Luciou Lišiakovou začali písať sériu článkov o pôrodníctve. Vtedy som zistila, že som nezlyhala ja, ale systém, že som sa stala len číslom v štatistikách a ďalšou, ktorú bolo treba rozrezať, aby sa uvoľnilo miesto v preplnenej nemocnici.
Najmä som zistila, že nie som jediná, že to, čo sa stalo mne a horšie veci, ktoré sa stávajú ženám a novorodencom, sú normou, nie výnimkou. A sú to normy, ktoré sú zdravotne škodlivé, majú nepriaznivý ekonomický vplyv na rodiny aj verejné zdravotníctvo a najmä že ide o porušovanie ľudských práv. Na základe týchto poznatkov a dlhého uvažovania a zvažovania som druhé dieťa porodila v Hainburgu a tentokrát bez sekcie.
Pre mnohé mamičky je pôrod v Hainburgu prakticky nezrealizovateľný. Máme u nás pôrodnice, ktoré sú pre mamičky a deti priateľské?
Nie.
Táto informácia zrejme nepoteší budúce mamičky, ktoré sú v strese z pôrodu aj bez toho. Môže im kniha Ešte netlačte nejakým spôsobom pomôcť? Nevystresuje ich to ešte viac?
Kniha im dá informácie o tom, ako naozaj funguje slovenské zdravotníctvo. Dáva informácie o tom, aké sú odporúčania svetových odborných organizácií a porovnáva ich so slovenskou realitou. Na jednom mieste nájdu čitateľky a čitatelia vyvrátené všetky mýty a tradície, ktoré sú u nás o pôrodoch zaužívané. Nie je to síce príjemné čítanie, ale je veľmi potrebné preto, aby ženy dostali fakty a na základe nich sa rozhodli, čo pri pôrode chcú alebo nechcú. Bez týchto informácií nevedia, do čoho idú a keď si prejdú pôrodníckym systémom, naozaj mnohé z nich majú veľmi zlý zážitok aj zdravotné následky, ktoré ovplyvňujú ich vzťah s dieťaťom, partnerom aj iné aspekty života.
Áno, bohužiaľ, kniha môže najprv vystresovať, ale následne, keď si žena uvedomí, že má pri pôrode svoje práva, dokáže si ich lepšie uplatňovať a na pôrod sa lepšie pripraviť. Aj keď neexistuje na Slovensku pôrodnica, kde by boli všetky práva dodržiavané a naozaj tam uplatňovali správne a odporúčané postupy, existujú takí pôrodníci, pôrodníčky a pôrodné asistentky, vďaka ktorým môžu mať dobrý pôrod. Len si to, bohužiaľ, vyžaduje veľmi veľa energie, takých ľudí nájsť a všetko zabezpečiť. A na to sú potrebné najmä informácie, ktoré teraz nájdu práve v knihe.
Niektoré tehotné kamarátky sa mi zdôverili s tým, že sa boja pripravovať si pôrodné plány. Vraj sa na ne personál pozerá ako na „tie rozmaznané biomatky“ a podľa toho sa k ním aj správa. Môže teda takáto príprava na pôrod skutočne niečo zlepšiť?
Áno, niektorý personál nevidí pôrodný plán veľmi rád, niektorí práve ten plán chcú, ale berú ho len ako akési gesto. Je to rôznorodé, ale vďaka plánom sa už teraz niektoré veci v pôrodniciach zlepšili, a preto sú určitou cestou. Ten pocit pohŕdania zo strany personálu je veľmi nepríjemný, ale pokiaľ im žena dokáže, že pozná svoje práva, ich postoj sa zmení. Môžu byť síce nepríjemní, ale už nebudú ženou pohŕdať.
Len pokiaľ si budeme stáť za svojimi právami, len vtedy môžeme dosiahnuť zmenu. Veľmi dôležité však je, aby žena pri pôrode mala osobu, ktorá naozaj bude poznať jej priania a ktorá ich bude u personálu asertívne presadzovať. To je pomerne ťažká úloha a nestačí, aby žena prinútila partnera, nech je pri pôrode, ale partner musí chápať, do čoho ide, že to nie je o prestrihnutí pupočnej šnúry, ale najmä o podpore partnerky. Preto by to niekedy ani nemal byť partner, ale skôr blízka priateľka alebo dula. V podstate by si mala knihu prečítať tá druhá osoba, a tak aj dávame odporúčania ženám, ktoré sa boja knihu prečítať, aby ju dali prečítať svojím partnerom, ktorých chcú mať pri pôrode.
Aké máte zatiaľ ohlasy na knihu? Jednak zo strany rodičiek ale aj zo strany personálu pôrodníc.
Zo strany rodičiek veľmi dobré. Zo strany personálu máme len málo reakcií. Tých pár, čo máme, sú veľmi pozitívne. Oceňujú, že to nie je „kydanie“, ale naozaj objektívne zhodnotenie stavu pôrodníctva. Chceli by sme aj ďalšie reakcie, hoc aj kritické, aby sme mohli diskutovať. Osobne mám pocit, že je z ich strany ticho práve preto, lebo vedia, že naša kritika je pravdivá a opodstatnená. Preto sme aj teraz rozbehli akciu Daruj knihu svojej pôrodnici, v rámci ktorej ju môžu ľudia darovať ktorejkoľvek pôrodnici aj konkrétnemu lekárovi, lekárke alebo pôrodnej asistentke či zdravotnej sestre, aby sa k nim dostala, lebo sami po nej možno ani nesiahnu.
Myslíš, že aj vďaka tejto knihe môžete naštartovať pozitívnu zmenu v slovenskom pôrodníctve?
Zmena už nastáva, len je veľmi pomalá. Dúfame, že kniha pomôže tú zmenu aspoň trochu urýchliť.
Plánujete aj nejaké ďalšie aktivity?
Áno, pracujeme na jednom multimediálnom projekte o pôrodníctve. Len popri našej práci to ide pomalšie, než by sme chceli.
Vieš nám o ňom povedať viac alebo je to zatiaľ tajné?
Chceme pôrodníctvo viac priblížiť mužom, takže isté časti sú zamerané na nich. Projekt je robený v spolupráci .týždňa a MONO.sk. Keďže je to všetko v príprave a nevieme, čo sa podarí a čo nie, tak viac k tomu zatiaľ nepoviem.
Ako pedagogička si si na vlastnej koži vyskúšala aj to, ako funguje slovenské školstvo. Myslíš, že jednotlivec dokáže niečo zmeniť?
Niečo áno, celé školstvo nie. Dobrý pedagóg dokáže študenta neuveriteľne posunúť, motivovať, inšpirovať. Zlý pedagóg dokáže napáchať veľa škody, demotivovať, frustrovať až psychicky uškodiť študentom. Na tejto úrovni to stojí na pedagógoch, ale čo sa týka celého systému, tam jeden človek veľa nezmôže. S výnimkou ministra školstva.
Aké boli tvoje skúsenosti ako odbornej asistentky na univerzite? Aj keď pedagóg nedokáže zmeniť celý systém, dá sa to aspoň na fakulte?
Ako doktorandka som mala ten pocit. Podarilo sa nám množstvo skvelých vecí, bola som plná nadšenia a veľa vecí sa ujalo, fakulta sa viditeľne posunula. Len som postupne stratila ilúzie a potom som ako odborná asistentka pochopila, že fakulta je len nástrojom niektorých ľudí na dokazovanie svojej moci a to ma neuveriteľne odrádzalo a demotivovalo. Keď som sa ozvala, bola som považovaná za drzú a bez úcty voči docentom a profesorom. Sústredila som sa potom radšej už len na študentov.
Veľa mladých ľudí, ktorí nastúpia do štátnych inštitúcií, škôl, nemocníc atď. stráca svoje ilúzie. Kde berieš motiváciu ísť za tým, čo považuješ za správne a nevzdávať sa?
Asi v tom, že som v podstate optimistka. Verím, že svet sa zlepšuje a bude sa zlepšovať, aj keď minulý rok dal tomuto môjmu presvedčeniu zabrať. Ale čo by malo byť zmyslom života, ak nie práve to, že by som sa mala usilovať zlepšovať tento svet a životy ľudí okolo mňa? Môže sa to zdať ako banalita, ale ja sa týmto riadim. A je v tom aj určitá sebeckosť, pretože chcem žiť v lepšom svete a chcem, aby v ňom žili aj moje deti. Neviem si predstaviť len nečinne sedieť a čakať, že sa to zlepší samo, a tak keď môžem, vtedy pomôžem, a keď príde niečo, kde viem urobiť viac, tak urobím viac.
Máš aj nejakých svojich hrdinov?
Na Slovensku sú to pre mňa Janette Maziniová Motlová a Ľudmila Kolesárová, ktoré robia úžasné veci a menia životy ľudí. Mám rada, že o tom píšu, lebo je síce veľmi fajn, ak niekto pomáha nezištne, ale v dobe sociálnych médií je škoda, ak ľudia nehovoria, nepíšu, že pomohli, lebo ak by to urobili, inšpirovali by ďalších. Z histórie je to Marie Curie-Skłodowská, ktorá urobila obrovské objavy, nikdy si ich nepatentovala a vďaka tomu vzniklo množstvo ďalších vecí, ktoré neuveriteľne posunuli ľudstvo.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
