Zuzana Gránska založila pred siedmimi rokmi online magazín eduworld.sk, ktorý je zameraný na vzdelávanie, výchovu a sebarozvoj. V spolupráci s psychológmi, učiteľmi i rodičmi pripravuje na tento portál denne obsah a snaží sa ľudí inšpirovať k pozitívnym zmenám vo svojom živote i okolo seba. V posledných rokoch venovali priestor aj téme technológií v rukách detí z čoho nedávno vznikla aj kniha Spojení navždy. Rozprávali sme sa o tom, ako možno vychovávať deti v digitálnej dobe, aby technológie deťom neškodili a dokázali s nimi žiť v rovnováhe.
Technológiám a deťom sa veľa venujete vo svojom online magazíne eduworld, ale aj v knihe. Kedy ste začali riešiť túto tému u vás doma?
Do hĺbky som sa začala zaujímať o problematiku technológií v súvislosti s výchovou detí asi pred štyrmi rokmi. Priznám sa, že keď bol môj syn v tom najcitlivejšom období – v predškolskom veku – tak sme sa špeciálne téme technológií nevenovali.
Nezamýšľali sme sa, či je správne tráviť s dieťaťom čas pred obrazovkou alebo nie. Všetko sme v tom čase riešili intuitívne. Pravdou ale je, že nám to neprerastalo cez hlavu. Nikdy sme netrávili pred obrazovkami hodiny, ako je tomu u detí dnes. To, ako sme aj pred pár rokmi fungovali, v podstate korešponduje s tým, čo dnes odporúčajú rodičom odborníci. Ja osobne som vtedy v digitálnych technológiách videla skôr pozitíva ako možné riziká. Nevnímala som, že by mohli nejakým spôsobom ohrozovať vývin dieťaťa alebo ubližovať vzťahom s najbližšími. Pravdou je, že ich prítomnosť v našich životoch nebola taká intenzívna ako dnes.
Ako ste v tom čase so synom a s technológiami trávili čas?
Radi sme si spolu pozreli peknú rozprávku alebo kvalitný dokumentárny film o zvieratkách. Robievali sme tiež rôzne edukačné úlohy na anglických portáloch pre deti. Syn mal nastúpiť do anglickej škôlky, takže som mala záujem na tom, aby nebol v šoku, cítil sa tam od prvého dňa príjemne a rozumel učiteľkám čo najviac.
Vždy, keď sme niečo robili online, neskôr sme sa venovali aktivitám, ktoré s tým súviseli v reálnom živote. Spievali sme si napríklad anglické pesničky, ktoré sme sa naučili z internetu. Alebo sme sa hrali s legom a stavali mesto pre autíčka, o ktorých bola rozprávka. Prípadne sme sa len inšpirovali, čo si vytvoriť z papiera či lega.
Hoci sme technológie využívali bežne, nikdy u nás nefungovalo niečo také, že by si syn mohol vziať bez nášho vedomia tablet alebo zapnúť televízor a my sme netušili, čo pred obrazovkou robí. Myslím, že práve toto je jeden z nešťastných zvykov, ktorý sa dnes v mnohých rodinách nenápadne udomácnil a vnáša do života malých detí veľa negatív.
Koľko rokov má váš syn dnes?
Teraz má trinásť. A vnímam obrovský posun, ako sa technológie za tie roky intenzívne dostali do našich životov a celej spoločnosti. Našťastie, dnes už o dopadoch obrazoviek na detský mozog vieme ďaleko viac a pri mnohých z nich by sme sa mali zastaviť a spozornieť.
Negatíva, o ktorých vedci hovoria, nie sú pri vývine detí zanedbateľné. Aj preto si myslím, že je dôležité dávať tieto informácie rodičom ďalej, aby vedeli o vplyve technológií na deti čo najviac a dokázali sa v tomto smere zodpovednejšie rozhodovať. Kúpiť dieťaťu vlastný tablet či smartfón je to najľahšie. Problém je, že tam väčšina rodičov končí. Povedomie o tejto téme sa už začína zvyšovať, ale stále sa to nepremieta do fungovania rodín. Aj prieskumy ukazujú, že rodičia technológie u detí nemajú pod kontrolou, hoci sa niektorí o to aj pokúsia.
O akých negatívach napríklad vedci hovoria?
Deti, ktoré bývajú v predškolskom veku neprimerane veľa pred obrazovkami, si nerozvíjajú potrebné zručnosti, ktoré budú pre ich úspech potrebné v škole. Ide o schopnosti ako jazyk, komunikácia, riešenie problémov či motorika. Stačia už dve až tri hodiny denne pri telke či pred tabletom namiesto toho, aby sa prirodzene aktívne hrali a môžu začať zaostávať. A najhoršie je, ak ich rodičia nechávajú pred obrazovkami osamote.
Rovnako aj u starších detí má neprimeraný čas s technológiami v rukách a nevhodný obsah svoje následky. Hovorí sa, napríklad, o zhoršovaní psychickej pohody, schopnosti empatie, teda čítania emócií u ľudí okolo nás, alebo o depresii. To sú všetko vážne veci, ktoré môžu ohrozovať bezproblémové fungovanie detí v neskoršom živote.
Ako to máte nastavené dnes u vás doma?
Naše pravidlá s technológiami sa vyvíjali postupne, ako syn rástol, a ako nám do domácnosti pribúdali digitálne zariadenia. Najprv tablet, potom Xbox a na záver syn dostal vlastný smartfón. Ten prišiel až s nástupom na druhý stupeň a dodnes v ňom nemá dáta. Bol už v triede v tomto smere asi posledný.
U nás sa, napríklad, klasické televízne programy nepozerajú takmer vôbec. Televízor máme prepojený s internetom, takže si môžeme zvoliť, čo chceme sledovať a kedy.
Aktuálne má syn v smartfóne rodičovskú aplikáciu, ktorá mu limituje čas na zábavu na maximálne dve hodiny denne. Má tiež nastavené, v akých časoch smartfón používať nemôže, napríklad počas školy a v noci. Aj vďaka takémuto riešeniu máme pod kontrolou, aké stránky si môže prezerať a kedy trávi čas pred obrazovkou.
Rovnako máme doma nastavený wi-fi router. Keďže obrazovky dokážu ľahko deti pohltiť tak, že nemajú predstavu o čase, využívame aj technológie v náš prospech a teda na primeranú kontrolu a limitovanie času s nimi. Treba však dodať, že hoci nám dokážu byť v tomto smere nápomocné, žiadna aplikácia či wi-fi router nenahradí záujem rodiča. Môžu mu len pomôcť. My pravidelne hovoríme so synom o tom, že istý čas pred obrazovkami je v poriadku, ak nezabúda na svoje povinnosti, má dostatok pohybu a trávi dosť času s priateľmi aj s rodičmi. V čase dospievania už môžu deťom ponúkať technológie aj mnoho pozitívnych vecí. Treba im však ukazovať cesty, čo ich v online priestore môže obohatiť. Hovoriť s nimi na túto tému, aby ich digitálny svet nebol iba o pasívnom sledovaní plytkých youtubových videí.
Je dôležité vedieť, že musíme mať vytvorené dobré návyky, aby sme dokázali žiť s technológiami v rovnováhe. A čím skôr k tomu deti začneme viesť, tým lepšie. Mali by jasne vidieť, že je to pri ich výchove naša priorita.
Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si vedca Samuela Kováčika
Kedy to začalo byť komplikovanejšie s pravidlami pred obrazovkami?
Pokiaľ dieťa nechodí do školy a nemá svoj vlastný mobil, je to s pravidlami najľahšie. Tam sa nemáme na čo vyhovoriť, pretože je to len na pleciach rodičov, na našej zodpovednosti. Ak máme záujem, dokážeme to mať pod absolútnou kontrolou relatívne ľahko. Aj prvý stupeň základnej školy je s technológiami ešte celkom dobre zvládnuteľný.
Horšie to začína byť v období, keď dieťaťu dáme prvý vlastný smartfón a očakávame, že s ním bude existovať rozumne. To sa už, bohužiaľ, s takou samozrejmosťou nedeje. Takže komplikovať sa to zásadnejšie začína u väčšiny vlastným smartfónom. Dieťa sa prakticky učí, ako s ním existovať – čo je v poriadku a čo už je na hrane alebo za ňou. A inak to nebolo ani u nás. Občas sa stáva, že aj videohry alebo online hry vedia život dieťaťa, respektíve celej rodiny poriadne rozhádzať. My sme v tom čase pocítili, že pravidlá si musíme jasne zadefinovať a aj ich dodržiavať.
Ovplyvňujú dieťa rovesníci v škole vo vzťahu k technológiám?
Tlak sa s pribúdajúcim vekom určite začína zvyšovať – jednak na čas strávený online, ale pribúda aj nevhodný obsah, ktorý sledujú. Radikálnou zmenou sú v životoch detí aj sociálne siete. Tam sa deti chtiac či nechtiac stretnú naozaj s čímkoľvek.
Videá i obrázky s nevhodným obsahom sú niečo, s čím musí rodič, ktorý tam pustí svoje dieťa, jednoducho počítať. Otázka je teda, kedy dovoliť dieťaťu sociálne siete. Hoci podmienkou ich používania je minimálne 13 rokov, myslím, že v realite je len veľmi málo detí, ktoré počkajú do tohto limitu, kým si založia vlastné konto.
Problém je, že neraz deti donútia založiť si konto aj školy alebo záujmové krúžky, lebo si na sociálnej sieti vytvoria skupiny, kde komunikujú – odovzdávajú si úlohy alebo riešia organizačné veci ku krúžkom. Sociálne siete ale nemožno odtrhnúť od zvyšku obsahu, ktorý ponúkajú a limitovať ich len na tú danú skupinu, kvôli ktorej sa tam prihlásili. Je tam kopec ďalších vecí, na ktoré vôbec nemusia byť pripravené.
Nemali ste problémy pri zavádzaní niektorých pravidiel? Ako váš syn reagoval?
Nejak zásadne nikdy neprotestoval. Je to rozumné dieťa a hoci prirodzene túži nemať žiadne obmedzenia, lebo tak stále funguje väčšina detí okolo neho, zároveň si uvedomuje, že máme pravdu. Pre decká v tomto veku je to citlivá téma a preto som rada, že to zvláda takto dobre. Spomínam si, že jediné, čo ho hnevalo, bolo, že by sme mali mať heslo k jeho smartfónu. To bola dlhšia diskusia, kým to prijal, ale nechal si to vysvetliť.
Vy osobne ste skôr zástankyňou alebo odporkyňou technológií pre deti?
U detí do šesť rokov jednoznačne nesúhlasím s nekontrolovaným trávením času pred obrazovkami. Súhlasím, že hodinka denne od dvoch do šiestich rokov je maximum. Čím sú však deti staršie, nemožno ich od digitálnych technológií izolovať a ani by to nebolo správne. Patria k životu dnešných detí, a preto je dôležitejšie viesť ich k dobrým životným návykom aj s technológiami v rukách. Potom dokážu byť pre naše deti prínosné.
Je známe, že mnohí technologickí podnikatelia a manažéri v Silicon Valley (napríklad Steve Jobs) svojim deťom bránili vo využívaní technológií. Prečo, ak majú aj pozitívne stránky?
Digitálne technológie majú mnoho pozitív, ale len v prípade, že ich používame rozumne – v správnom čase, množstve a vyberáme si kvalitný obsah. Problém je, že technológie nás zvádzajú robiť všetko automaticky – pozerať videá za sebou, ako sú nám ponúkané a neriešiť obsah ani čas. Vyžaduje si to veľkú mieru sebaovládania. A je pravda, že si s tým často nevieme poradiť ani my dospelí. Deti sú bez našej pomoci v tomto svete úplne stratené.
Najväčšou hrozbou v očiach IT expertov je to, že digitálne technológie sú potenciálne návykové. Viacerí bývalí zamestnanci technologických firiem verejne priznali, že firmy sa sústreďujú na to, aby budovali u ľudí závislosť na ich produktoch. A najhorší dopad môžu mať tieto manipulatívne stratégie, samozrejme, na deti. Preto sa mnohí z nich snažia dať deťom technológie čo najneskôr a dopriať im radšej to, čo detský mozog skutočne potrebuje, aby sa vyvíjal správne.
Kedy je používanie technológií u detí už za hranicou?
Keď začnú strácať pojem o čase a trávia pred obrazovkami hodiny denne, zabúdajú na svet okolo seba – priateľov, iné aktivity ako šport alebo aj jedlo. Jasným znakom je, že sú extrémne podráždené, ak nemôžu byť na telefóne alebo hrať videohry.
Facebook aj Instagram majú vekový limit na registráciu, no dá sa to jednoducho obísť. V akom veku ste dovolili vášmu synovi používať tieto sociálne siete?
Náš syn si zriadil konto na Instagrame až tento rok. Jeho kamaráti už dávno svoje profily mali, takže tú tému sme otvárali viackrát. Okrem Instagramu využíva aj četovaciu platformu Whatsup, lebo tam majú skupiny spolužiakov a futbalového tímu. Dohadujú sa tam rôzne organizačné veci, ale aj zdieľajú čokoľvek, čo ich pobavilo.
Čet využíva asi dva roky. Konto založil kvôli školskej skupine, domácim úlohám a manažovaniu projektov cez víkend. Veľmi rýchlo sa to ale zvrhlo a pochopili sme, že to takto fungovať nemôže. Keď si skupina 20 detí celý víkend posiela smajlíky, jednoslovné odpovede, tak si viete predstaviť, ako často ten mobil pípal. Vtedy sme to museli stopnúť, lebo to bolo neúnosné. Tie malé deti nedokázali selektovať, čo do tej skupiny poslať, ani to, kedy je to už obťažujúce a zahlcuje to všetkých okolo. Deti sa s tým zoznamovali, ale prakticky do toho pozerali celý deň, lebo to neustále pípalo. Veľmi rýchlo sme to zrušili.
Čo robiť, ak sa dieťa cíti byť vylúčené v kolektíve, kde je každý na Instagrame?
Treba to ustáť. Hovoriť s dieťaťom o tom, že ak všetci porušujú pravidlá a nesprávajú sa zodpovedne, teda nemajú ešte 13, nie je to dôvod, aby sme sa tak správali všetci. Treba ho povzbudzovať, aby s priateľmi trávilo o to viac času po škole v osobnom kontakte, tak jeho vzťahy nebudú trpieť.
Dokáže mať rodič aspoň nejakú kontrolu nad životom svojho dieťaťa na sociálnych sieťach?
Určite áno. Prvou vecou je trvať na tom, že bude mať rodiča medzi priateľmi. Musíte mu sľúbiť, že mu nebudete komentovať jeho statusy ani komentáre priateľov. Jednoducho tam budete neviditeľní. V prípade, že bude niečo naozaj cez čiaru, tak si o tom pohovoríte. Koľko času trávi dieťa na sociálnej sieti, dokáže vidieť rodič cez rodičovskú aplikáciu.
Deti v pubertálnom veku už môžu mať problém s rodičovskou kontrolou v telefónoch. Ako im to odkomunikovať, aby sa necítili špehované?
Pokým dovŕšia naše deti 18 rokov, máme nielen právo, ale aj povinnosť kontrolovať ich, či sa primerane vzdelávajú a starajú o svoje zdravie. Ideálne, ak im povieme aj reálne príbehy zo života, na ktorých jasnejšie pochopia, čo všetko sa môže stať a prečo je to pre nás také dôležité.
Nedávno bol v Česku natočený film o zneužívaní detí na sociálnych sieťach. Videli ste ho?
Tento film som zatiaľ nevidela, len trailer, ale mám o ňom veľa informácií. Ak sa nemýlim, u nás by ho mali začať premietať na jar. A určite si ho nenechám ujsť.
Mnoho sa aj vďaka tomuto filmu v poslednom období hovorí o sexuálnych predátoroch online. Dokáže štát pred nimi ochrániť naše deti?
V takomto prípade sa nedá spoliehať na štát. Nikto už reálne nezmaže to, čo dieťa zažilo. Rodič môže podať trestné oznámenie na agresora, ale to nedokáže vymazať traumu, ktorú dieťa zažije. Preto je najdôležitejšie hovoriť s dieťaťom neustále, aby k takej situácii ani nikdy nedošlo.
Myslíte, že školy edukujú deti dostatočne o nebezpečenstvách na internete?
Na to, aká je to obrovská téma a ako hlboko sa dotýka dnešných detí, školy určite nereagujú dostatočne. O tom som presvedčená. Dnes sú zväčša v tomto smere aktívne rôzne neziskové organizácie či odborníci, ktorí sa do škôl dostanú jednorázovo a túto tému so žiakmi riešia. Samozrejme, sú školy, ktoré sú v tejto problematike aktívnejšie. Potrebovali by sme, aby sa stala táto téma prioritou, pretože v skutočnosti sa dotýka nielen súkromného života detí, ale aj ich učenia.
Fenoménom sociálnych sietí je aj kyberšikana. Týka sa to ale aj Slovenska?
Kyberšikana je u slovenských detí rovnako prítomná ako aj v zahraničí. Deti si už neubližujú len na školskom dvore či v športovom klube, ako to bolo kedysi. Mnoho fenoménov sa prenieslo do online priestoru a týka sa to aj vzájomného ubližovania detí. Podľa prieskumu Slovenského strediska pre ľudské práva sa viac ako tretina respondentov detí stala obeťou alebo svedkom kyberšikanovania. To skutočne nie je zanedbateľné číslo a je potrebné s tým pracovať. Doma v rodinách, ale aj v školách, aby hlavne deti takéto správanie vo svojom okolí netolerovali. Ak takto budeme deti viesť, že sa nesmú neprávosti prizerať, takéto javy nebudú mať v skupinách detí svoje pevné miesto a budú zastavené hneď v zárodku.
Ako môžu rodičia rozpoznať znaky kyberšikany na svojich deťoch?
Treba byť pozorný voči zmenám správania u dieťaťa. Hoci pravdou je, že v období dospievania to môže byť pre rodičov náročné. Deti sa prirodzene menia a trávia veľa času za zavretými dverami. Je to pre toto obdobie typické. Viac detailov zo svojho života chcú zdieľať s kamarátmi. Potrebujú viac súkromia a väčší priestor pre seba. Napriek tomu by sme sa mali snažiť nestratiť s nimi kontakt, mať ich dôveru, aby vedeli, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť. Mali by cítiť, že nám na nich záleží.
Typickými znakmi toho, že môže ísť o kyberšikanovanie je, ak sa dieťa začne vyhýbať sociálnym sieťam, mobilu alebo počítaču. Zaujíma sa, ako si niekoho zablokovať na telefóne či na sociálnej sieti. Často mu chodia správy, na ktoré nereaguje. A hlavne je očividne neustále podráždené, v strese, prípadne sa zhoršuje aj v škole.
Ako reagovať citlivo a naozaj pomôcť svojmu dieťaťu?
V prvom rade by sme sa mali upokojiť a nekonať v hneve. Každého rodiča vyvedie z miery, ak zistí, že ktosi jeho dieťaťu ubližuje. A dokonca aj to, že o tom nevedel. Mnohí ale majú tendenciu skĺznuť do obviňovania, že je to chyba dieťaťa, prečo sa to deje a podobne. Napríklad niekomu poslalo svoju obnaženú fotku a tá sa stala terčom zosmiešňovania. Prípadne mu po takomto zistení chcú ihneď zrušiť konto na sociálnej sieti alebo odobrať mobil. To nie sú práve tie najcitlivejšie riešenia. V takejto chvíli je potrebné dieťa v pokoji vypočuť a neprepadať panike. Dať mu najavo, že sme tu pre neho a sme tu na to, aby sme mu to pomohli zastaviť. Môže sa o nás oprieť. Obviňovanie samotného dieťaťa by mohlo situáciu ešte viac zhoršiť a spôsobiť hlbšie rany, že naozaj neexistuje nikto, kto by mu z tejto patovej situácie pomohol.
O bezpečnom používaní technológií deťmi ste napísali celú knihu. Ak by ste mali ale vytiahnuť len jednu vec, ktorú by podľa vás mali vedieť všetci rodičia, čo by to malo byť?
Za to najdôležitejšie považujem, že rodičia by mali pochopiť, že s technológiami zostaneme spojení navždy a nepriniesli nám do života len pozitíva. Musíme prijať, že to, čo sa deje naším deťom online, je primárne našou zodpovednosťou a je veľkou chybou, ak nevieme, čo sa v tomto ich svete deje.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Edit Hajdu Sliacka: Moje deti robia zo mňa lepšieho človeka Edit je Slovenka, ktorá sa venuje ilustrovaniu detských kníh, magazínov a online hrám. Pri jej práci ju motivujú najmä jej dve deti, ktoré sa na svet pozerajú cez svoje detské okuliare. Zároveň sa aktívne venuje homeschoolingu so svojím synom […]
