Zuzana Jánošíková: Ako spoločnosť konečne začíname vnímať, že nie sme odtrhnutí od prírody

Zuzana sa už roky pokúša netvoriť žiaden odpad. Myšlienku udržateľného života sa rozhodla šíriť ďalej, a popri materskej dovolenke spolu so Silviou Križanovou zorganizovala prvú interaktívnu konferenciu o udržateľnom spôsobe života Slovakia Going Zero Waste.

Pustila si sa do ovplyvňovania spoločnosti a presadzovania princípov zero waste. Inšpirovalo ťa materstvo?

Dá sa povedať, že áno. Pre mňa je materstvo taký nútený sabatikal, výborný impulz venovať sa tomu, čo ma baví a má zároveň hlbší zmysel. Som fotografka a publicistka, takže moja práca bola aj predtým zaujímavá, no teraz som jej dala nový rozmer spoločenskej zodpovednosti.

Aktuálne sa veľmi zaujímam napríklad o tému klimatickej zmeny. V súvislosti a ňou sa spomína zlomový rok 2050, kedy hrozí rozvrat oceánskych ekosystémov, v oceánoch bude podľa predpovedí viac plastu ako rýb, a ak zároveň stúpne priemerná teplota o dva stupne Celzia, hrozia zásadné výkyvy počasia.

V roku 2050 bude mať moja mladšia dcéra menej rokov, ako mám ja teraz. A keď sa pozrieš na to bábätko a predstavíš si, že ono bude zrejme žiť vo svete zásadne poznačenom klimatickou zmenou aj kvôli nám, tak máš silnú motiváciu s tým niečo robiť.

Je stále viac žien, mladých matiek, ktoré rozbiehajú svoje podnikanie alebo verejnoprospešné aktivity. Ako sa to darí tebe?

Možno teraz pôjdem proti obvyklému trendu frflania na nízky rodičovský príspevok, ale mne sa náš systém veľmi páči. Bola som teraz dva mesiace v Španielsku a prvé dni som nerozumela, prečo sú ihriská celý deň prázdne. Tam sa totiž väčšina žien vracia do práce po štyroch mesiacoch od narodenia dieťaťa. Mne sa veľmi páči, že žena má možnosť byť s dieťaťom tri roky doma. A tieto tri roky sú úžasný čas, keď si žena môže celkom preplánovať, čo chce robiť.

Nehovorím, že je to jednoduché a chcem zdôrazniť, že mám manžela, ktorý ma podporuje a aj maminu, ktorá je v Bratislave a pomáha mi, keď potrebujem. Bez nich by to celé bolo oveľa ťažšie.

Konferenciu o zero waste spôsobe života ste organizovali po prvýkrát minulý rok. Predtým u nás podobná nebola. Ako je to možné, veď téma zero waste je už dlhšie veľmi aktuálna.

Podľa mňa to nie je dlhšie. Vystihli sme práve ten moment, keď bol veľký hlad po informáciách a nebolo ich dosť. Pred pár dňami som čítala rozhovor o odpadoch s Ivkou Maleš z decembra 2016. V tom čase bola téma žitia bez odpadu u nás novinka a bolo nutné ju od základov vysvetľovať.

Si fotografka, neuvažovala si o propagácii zero waste cez fotografiu?

Robila som články do časopisov o odpadovej problematike. No snažím sa o to, aby moje aktivity mali čo najväčší dopad, a práve preto sme zorganizovali konferenciu. Boli na nej napríklad aj ľudia z Ministerstva životného prostredia alebo poslanci. A oni s informáciami, ktoré im dokážeme sprostredkovať, vedia urobiť oveľa viac ako ja cez fotografiu a články.

Rovnako zástupcovia veľkých firiem, ktorí na konferenciu prichádzajú. Ak oni implementujú kroky k zero waste do svojich firemných postupov, má to omnoho väčší dopad, ako viem mať ja ako jednotlivec. Inšpirovala sa u nás napríklad dáma z obchodného reťazca Metro, ktorá v tejto spoločnosti realizuje mnoho zmien v zmysle zero waste.

Myslíš si, že sa zero waste stáva z okrajovej témy trendom?

Dúfam, že áno. My sa k tomu snažíme určite prispieť, a robíme to napríklad aj tak, že zapájame známe tváre ako Jana Kirscher a Adela Vinczeová.

Alebo spomeniem Natáliu Pažickú, mladú influencerku, ktorej videá so zero waste problematikou majú viac ako milión videní. Tento rok je našou spíkerkou. Minule mi spomínala, že v jednom videu čerpala práve aj z nášho videa, ktoré sme zdieľali minulý rok po konferencii. Naše video malo slabých 150 pozretí, to jej státisíce, dokázala to posunúť do úplne novej roviny.

Čoraz viac je počuť aj slovo udržateľnosť. Zdá sa, že verejná diskusia sa pomaly rozširuje, hovorí sa viac o súvislostiach a o tom, k akému typu ekonomiky, myslenia a správania prispievame našimi nákupnými rozhodnutiami.

Áno, dnes sa bavíme aj o tom, či má menšiu ekologickú stopu to, že si kúpim hrozno z Nového Zélandu, alebo to, že si kúpim vajíčko či syr, ktorý bol vyrobený na Slovensku. Dôležité je rozmýšľať v súvislostiach a rozhodovať sa na základe informácií.

A čo sa týka témy udržateľnosti, už pred 20-timi rokmi tu bola organizácia Ži a nechaj žiť, ktorá sa tejto téme venovala. No v tom čase nebola spoločnosť na tému pripravená, preto boli považovaní za zvláštnych hipíkov. Dnes už sa táto téma dostáva do väčšinovej spoločnosti. Začíname vnímať, že nie sme odtrhnutí od prírody a že šieste vymieranie sa môže týkať aj nás.

Čo je to šieste vymieranie?

Aktuálne prebieha veľké vymieranie živočíšnych druhov, ktoré sa deje asi tisíckrát rýchlejšie ako za bežných okolností. Je spôsobené práve vplyvom človeka. A pokojne sa môže stať, že sa môže týkať aj živočíšneho druhu človek.

Žijete aj vy doma bezdopadovo a ekologicky?

Žijeme bezodpadovo tak na 80 – 90 %. Sme štvorčlenná rodina a kôš vynášame raz za pár týždňov. Žijeme v byte, preto máme domáci vermikompostér a naša trojročná dcéra je hlavná kompostérka. Niektoré potraviny, napríklad encián, nevieme kúpiť bezobalovo, ale snažíme sa tak nakupovať čo najviac vecí.

Pre mňa bola napríklad veľká výhra zbaviť sa jednorazových plienok. Hovorí sa, že jedno dieťa vyprodukuje na plienkach až tonu odpadu. Dva týždne po pôrode som prešla na bezplienkovú metódu, ktorú kombinujeme s látkovými plienkami. Počas týchto dvoch týždňov sme pritom plný kôš vynášali každý druhý deň.

A ohľadom šetrenia životného prostredia poviem príklad, že máme s mužom jedno auto, no 90 % času jazdíme MHD. Máme pravidlo minúť menej ako jednu nádrž za mesiac, väčšinou nám ale vydrží oveľa dlhšie. Vždy som milovala lietanie, robila som v minulosti letušku, no uvedomujem si, že letecká doprava nie je najekologickejšia. Prehodnocovala som teda, akým spôsobom cestovať. A dnes to robíme tak, že sa snažíme chodiť na menej dlhších dovoleniek. Posunula som sa od lietania 10-krát za rok k tomu letieť napríklad dvakrát.

Ako sa ti žije s bezplienkovou metódou a akceptuje ju tvoje okolie? Mám pocit, že keď sa povie bezplienková metóda, evokuje to výrazne alternatívny, nepraktický a časovo náročný prístup.

Na toto dávam protiotázku. Predstavte si, že ste starí a nevládni. Chcete, aby vás nechali v plienkach, alebo aby pod vás dali misu? Je to úplne to isté s deťmi. Dieťa vie odkomunikovať, keď potrebuje vylučovať a ono to nechce robiť do plienok. To robí preto, že ho na to naučia a nemá inú možnosť. A potom sa od toho zas dlho a náročne odúča.

Dieťa dáva jasne najavo, keď potrebuje ísť na nočník, mrnká, pozerá, gestikuluje. Nevychytám všetko, občas dcérke neporozumiem alebo robím niečo iné. Na to máme poistné látkové plienky. Naša staršia dcérka mi v 20 mesiacoch povedala, že už nechce ani túto poistnú plienku na noc. Odvtedy sme mali minimum nehôd.

Keď som doma oznámila, že idem do bezplienkovej metódy, tiež na mňa zvláštne pozerali. Ale keď videli, ako dobre to funguje, po pár mesiacoch im to prišlo celkom bežné. Takže nie, naozaj na tejto metóde nie je nič hipisácke a uletené, je to veľmi praktické.

Kde nakupuješ?

Žijeme v bratislavskej Dúbravke, kde ovocie a zeleninu nakupujem na trhu alebo v gazdovskom obchode. Všetko do vlastných sáčkov. Máme u nás syráreň, kde mi vedia dať syr aj do mojej krabičky. Alebo skvelú vinotéku, kde vedia načapovať viac ako 30 druhov vín do vlastnej fľaše.

Raz za čas robievam veľký nákup na bezodpadu.sk. Pošlem vlastné obaly a do nich mi prídu všetky sypané veci, ktoré objednám. Teraz sa v Bratislave otvorili ďalšie dva veľké bezobalové obchody, takže to bude opäť jednoduchšie.

Drogériu nakupujem čapovanú vo Fresh markete, krémy používam od bylinkára Barteka Dobrodeja, používam tuhý šampón, na telo kokosový olej. Na čistenie domácnosti sa mi osvedčil ocot a sóda. Keď teraz niekde zacítim silné chemické čistiace prostriedky, som na ne už citlivá a veľmi mi smrdia.

Ak sa niekto chce vydať na cestu zero waste, ako by zneli prvé praktické rady?

Začať napríklad veľmi jednoduchou vecou, a to nekupovať balenú vodu. Žijeme v krajine, kde máme dostatok kvalitnej pitnej vody, a preto kupovať balenú pitnú vodu vo fľašiach je z môjho pohľadu absolútny nonsens. Odporúčam napríklad dokument The Story of Bottled Water o tom, ako sa balená voda začala predávať. Je to jedna parádna marketingová bublina. Dnes sa v Číne predáva dokonca aj balený vzduch z anglického vidieka. Kedysi to bol vtip, dnes je to realita.

A čo jedlo?

Jedna tretina svetovej produkcie jedla sa vyhodí. V Európe je to viac ako 50 % v domácnostiach a reštauráciách. A teda prestať vyhadzovať jedlo je obrovský krok vpred. U nás doma sa jedlo nevyhadzuje, no viac sa pozerám do chladničky a niekedy zjem možno aj niečo, na čo nemám práve najväčšiu chuť.

Priznám sa, že keď som začínala s témou zero waste, veľmi ma odrádzal ten názov – zero, teda nula. Dospieť k nulovému odpadu som si nevedela predstaviť. Potom som narazila na facebookovú skupinu Journey to zero waste (Cesta k zero waste, pozn. red.) a vtedy mi to zaklaplo. Že to je vlastne cesta k tomu, aby som odpad netvorila a nemusí to byť okamžitý stav. Vtedy som aj moje snaženie začala brať ako cestu, a každý krok ako úspech. Z môjho pohľadu, aj keď človek urobí jediný krok k zníženiu produkcie odpadu, aj to sa ráta.

Myslíš si, že keď urobíme zmeny v domácnosti a v životnom štýle my ako jednotlivci, môže to pomôcť? Veď napríklad v Amerike konzumujú, nakupujú a vyhadzujú milióny ľudí omnoho viac ako sme zvyknutí my na Slovensku.

Čo v Amerike, Ázia je podľa mňa skutočné obalové peklo. Žili sme istý čas v Thajsku a to množstvo odpadu, ktoré vzniká tam, je neskutočné. Ale na to nemáme žiaden dosah. Mám rada Ghándího výrok „Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete.“ Nič iné ako svoje vlastné správanie aj tak zmeniť neviem.

Čo sa očakáva, že nám zmena životného štýlu na udržateľný koniec-koncov prinesie?

Skúsim to poňať z opačnej strany, na príklade spomínaných jednorazových plienok. Veľa sa hovorí o tom, že po každom dieťati ostane až tona plienok a že každá jedna plienka sa rozkladá až 250 rokov. To sú ale len odhady, lebo žiadna sa, samozrejme, ešte nerozložila.

Tak si to zober z opačného uhla pohľadu: čo nám tu ostalo po ľuďoch, ktorí sa narodili v roku 1770? Možno si pamätáme nejakých historicky významných dejateľov alebo niekto pracoval na stavbe, ktorá tu stojí dodnes, ale po veľkej väčšine z nich tu neostalo vôbec nič. No a teraz si predstav, čo by tu po nich ostalo, keby už vtedy existovali jednorazové plienky. Prvé by sa začínali rozkladať práve teraz, a k tomu si môžeme pripočítať plienky všetkých tých, ktorí sa narodili po tomto roku. V akom prostredí by sme my dnes žili? Moc dobre by to tu asi nevyzeralo…

A to na Zemi nežilo sedem a pol miliárd ľudí ako teraz. Takže zmena životného štýlu na udržateľný je skôr prevencia, aby sa tu o pár rokov ešte dalo žiť.

Článok vznikol v spolupráci s Green Foundation.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

udržateľnosť zero waste