Zuzana Vakošová: Vianoce by nemali byť sviatkom konzumu, z darčekov sa človek teší len chvíľu

Pred troma rokmi sa so svojou rodinou rozhodla žiť ekologickejšie, teraz by nemali čím zaplniť smetný kôš. Zuzana Vakošová vyštudovala učiteľstvo matematiky a biológie, neskôr si urobila štátnice z anglického jazyka a dlhé roky pracovala ako učiteľka. Spolu s dcérou založila komunitu Zero Waste Trenčín, spolupodieľala sa na otvorení Knižnice Vecí a je spoluorganizátorkou trenčianskeho swapu oblečenia Dokola. Zastáva názor, že filozofia zero waste nie je len pre mladšie ročníky a zmenu môžu urobiť aj päťdesiatnici.

Máš doma manžela a tri deti. Ako reagovali na tvoj nápad žiť zero waste?

Priznám sa, že môj nápad to nebol. Najstaršia dcéra mala vtedy 18 rokov a začala jej letná brigáda. Vtedy si všimla, že pri príprave jedla vzniká takmer rovnaké množstvo odpadu ako je množstvo samotného pokrmu. To nás priviedlo k myšlienkam spoločne sa zamýšľať nad tým, čo po nás ostane.

Môže sa na to pozrieť ktokoľvek z rôznych uhlov pohľadu. Téma ekológie je veľmi rozsiahla. Niekoho zaujme rýchla a pomalá móda, niekto rieši zdroje, iný ochranu lesa či čistotu ovzdušia.

Nikdy sme neboli rodina, ktorá by bez zmyslov nakupovala a žila konzumom. Keď boli deti menšie, prišlo mi logické aj ekonomicky výhodnejšie kupovať veci z druhej ruky. Myslím si, že aj to ovplyvnilo naše kroky, ktoré sme ďalej podnikli.

Akými krokmi ste začínali žiť uvedomelejšie?

Neprišlo to celé naraz, začali sme s jednou vecou. Nie je to tak, že sa človek zobudí a zrazu má všetko nastavené. Povedali sme si, že budeme čapovať mlieko v mliekomate. Hneď sme narazili na odpor najmladšej dcéry, pretože jej to mlieko nechutilo. My sme si teda kupovali čapované a raz za čas sme kúpili klasické v plastovej fľaši pre dcéru. Už vtedy sme zaregistrovali menej odpadu, ktoré sme vyhadzovali. Po čase sa aj dcéra, ktorej čapované mlieko na začiatku nechutilo, rozhodla ísť ekologickejšou cestou a začala ho piť. Robiť takéto zmeny v čase puberty detí nebolo ľahké a musím povedať, že omnoho jednoduchšie by bolo, ak by na to boli naučené odmalička. Mimochodom, už nám pred časom mliekomat zrušili.

Všetky kroky sme však zavádzali postupne, aby si na to členovia rodiny mohli zvyknúť. Myslím, že najťažšie to mal syn, ktorý sa po roku vrátil z Thajska. V tej krajine dostanete takmer všetko zabalené v mikroténovom vrecku a ekologické povedomie je na veľmi nízkej úrovni. On prišiel, ako sám povedal, z extrému do extrému.

Ako sa tým zmenil život vašej rodiny?

Zbavili sme sa jednorazových vecí, za ktoré sme našli alternatívy. To znamená, že ak sme predtým používali igelitky, máme za ne látkové tašky, ak sme prestali používať papierové vreckovky, máme látkové. Áno, na niektoré veci sme si museli zvyknúť. Keď ideme na rodinný obed alebo večeru, automaticky si so sebou zoberieme aj pár plastových dóz. Ak by sme všetko nezjedli, prišlo by nám to ako plytvanie jedlom. Občas musíme zniesť aj pohľady iných ľudí, no už nám to neprekáža.

Pri poslednom vážení sme ako päťčlenná rodina vyprodukovali okolo 700 gramov odpadu týždenne. To ale nie je to podstatné. Nemalo by to byť o tom, aby sme si porovnávali množstvá odpadu. Dôležité je, aby každý kúsok, ktorý skončí v odpadkovom koši, bol niečo, čomu sa neviem vyhnúť, čo už neviem znovu používať či recyklovať. Nemáme výčitky, ak by to bolo aj o kúsok viac, pretože vieme, že robíme všetko, čo sa dá.

Na Slovensku, ale aj po celom svete ľudia veľmi spohodlneli a fungujú systémom zoberiem, použijem, vyhodím a nestarám sa. Mali by sme sa viac zamýšľať nad tým, ako to robili naši predkovia. Moja babka rozhodne nemala toľko odpadu. Keď sme k nej išli na návštevu a ona upiekla buchty, na cestu nám ich zabalila do vrecúška od práškového cukru. A bolo to úplne normálne.

Čo napríklad vyhadzujete?

Sú to veci ako bločky, ktoré sú vyrobené z termopapiera alebo blister z liekov či tuha z pera. Oslobodili sme sa od výčitiek, pretože niekedy nastanú situácie, ktoré nevieme ovplyvniť. Napríklad keď príde návšteva, ktorá nevie, ako fungujeme a v dobrej viere nám dá darček. Je ťažké ho odmietnuť a povedať, že si ho nezoberiem. Tí najbližší to však už vedia a učia sa spolu s nami.

Čo hovorí na tento spôsob života okolie?

Prijíma to rôzne. Keď som zo začiatku nakupovala ovocie a nebalila som ho do mikroténových vreciek, stávalo sa, že mi predavač podával vrecúško a bolo ťažké vysvetliť, že si ho neprosím. Teraz sa už o tom hovorí viac a za tie tri roky, odkedy sme začali, sme pocítili veľké zmeny. Objavili sa bezobalové predajne, v supermarketoch kúpite látkové vrecúška na zeleninu, v médiách sa o zero waste začalo tiež viac rozprávať.

Čo sa týka rodiny, chceli sme tento životný štýl priblížiť aj mojim rodičom a svokrovcom. Jedna strana to prijala ľahšie, jedna ťažšie, ale nevnímam to negatívne. Pred pár rokmi som bola na tej istej lodi. Nemyslím si, že je to o veku. Skôr je to o nedostatku informácií. Viem však, že presviedčať niekoho nasilu je nesprávne. Napriek tomu som minulý rok na Vianoce dostala od svokry ručne ušité vrecká zo záclon a to si veľmi vážim.

Ako vyzerajú tvoje nákupy? Vyhýbaš sa klasickým supermarketom?

Keď je obdobie sezónneho ovocia a zeleniny, nakupujem veľa na trhoch. Máme aj vlastnú záhradku, kde si tiež vieme niečo dopestovať a veľkú časť potravín nakupujem v bezobalových obchodoch. Supermarketom sa však úplne nevyhýbam, pretože stále sú potraviny ako bryndza či maslo, ktoré inak nakúpiť neviem. Postupne však nachádzam aj v Trenčíne predajne, kde môžem aj mäso či šunku kúpiť do vlastnej nádoby.

Jogurty, syry a mnohé iné potraviny v bezobalových obchodoch nenájdeme. Prestali ste ich jesť?

V bezobalovom obchode v Trenčíne nájdete aj mlieka či vegánske jogurty, takže sortiment sa postupne rozširuje. Museli sme sa ale zriecť klasických sladkostí, ktoré nielen že sú často zbytočne balené aj v dvoch obaloch, ale mnohé z nich obsahujú aj palmový tuk, ktorý sme z jedálnička vyradili.

Ako môže bezobalovo nakupovať človek, ktorý nemá v blízkosti špecializované obchody?

Nie je to len o tom, ako si to nastavím v hlave, ale aj aké mám možnosti. Podľa toho je potrebné k tomu aj pristupovať. Ak bývam niekde na dedine s jednými potravinami a som odkázaná na verejnú dopravu, je náročné udržať tento štýl v porovnaní s niekým, kto býva v centre mesta. V tom prípade volím väčšie balenia, dôslednejšie triedim a vyberám ekologickejšie obaly. Vyhýbam sa zmiešaným materiálom a vyberám sklo či papier.

Na Slovensku nám tečie pitná voda z kohútika, preto nemusíme kupovať plastové fľaše s vodou. A taktiež môžem zvoliť nahradenie jednorazových vecí tými udržateľnejšími. Keď sa nakupovanie stane uvedomelejším, po čase je vidieť, že odpadu je menej. Zero waste nikdy nebude zero. Bude to low alebo teda menej odpadu. Z toho výčitky nemôžeme mať.

Najväčší nákupný ošiaľ zažívame pred Vianocami. Slováci minú v priemere 200 eur na vianočné darčeky, pričom väčšinu z nich tvoria materiálne veci. Ako to vyzerá u vás doma?

V určitom smere vyzerajú rovnako ako v iných rodinách. Je to pre nás rodinný čas, keď sme všetci spolu doma. Vždy to bolo synonymom určitého spomalenia a oddychu. Čo sa zmenilo, je, že sa pozeráme na to, aby sviatky neboli časom konzumu a materiálnych darčekov. Z nich sa človek väčšinou teší len chvíľu.

Čo teda nakupuješ pod vianočný stromček ty?

Vyberám darčeky, ktoré sú zážitkové. Minulý rok sme si ako rodina dali pod stromček muzikál v Prahe a rok predtým sme sa obdarovali spoznávaním Bratislavy na segwayoch so sprievodcom. Pre deti to môžu byť rôzne lístky do kina, na koncert, na bowling. Tento rok som objavila niečo, čo sme v Trenčíne ešte nevyskúšali a myslím, že to bude opäť super zážitok pre nás všetkých. Ešte nemôžem prezradiť, čo to je. Alebo to môžu byť rôzne cestovateľské darčeky, čo nemusí hneď znamenať cestovanie tisícky kilometrov ďaleko. Aj na Slovensku máme veľa krásnych miest. Je to najmä o spoločnom trávení času.

Na tieto Vianoce sme sa napríklad dohodli s manželom, aby nám deti nekupovali žiadne darčeky, ale prispeli s nami na darček v charitatívnom eshope skutocnydarcek.sk, ktorý pomôže konkrétnym ľuďom v núdzi.

Prečítajte si rozhovor s Braňom Tichým, riaditeľom neziskovej organizácie Človek v ohrození, ktorá stojí za charitatívnym eshopom skutocnydarcek.sk.

Nie je pod stromčekom prázdno?

Áno, máme pod ním prázdnejšie. Ja osobne mám však rada aj darčeky, ktoré už niekomu patrili. Keď niekto prečíta knihu, tak sa nebránim tomu, aby mi bola podarovaná, má to už trochu inú atmosféru. Rovnako ako oblečenie z druhej ruky, vlastnoručne vyrobené darčeky alebo jedlo ako sú domáci lekvár, bylinkové čaje alebo med.

Ako vyzerá vaše balenie darčekov?

Prednedávnom som čítala jeden smutný fakt, že iba v Londýne majú klasické kartičky a baliaci papier na darčeky ročne na svedomí okolo 400 stromov. My robíme s tým, čo máme. Už dva roky sme nekúpili žiadne baliace papiere, využili sme, čo sa nám zvýšilo z minulých rokov a skúšame odbaľovať darčeky metódou, aby sa papier čo najmenej zničil a dal sa použiť aj ďalší raz. Kreatívni ľudia môžu darčeky baliť do novinového papiera či starých notových osnov. Praktické sú aj darčekové tašky, ktorých máme doma niekoľko a môžu sa stále využívať na nové darčeky.

My máme doma umelý vianočný stromček. Je podľa teba lepšia alternatíva kupovať každý rok živé stromčeky alebo jeden umelý?

Najlepší je ten stromček, ktorý máte. Ak má niekto plastový vianočný stromček, tak by ho nemal vyhadzovať. Rovnako ako vianočné ozdoby. Plasty ako také sú zbytočne vnímané negatívne, pričom majú niekoľko skvelých vlastností – sú pevné aj ohýbateľné, ľahké, tvarovateľné. Zlé je, ako sme sa k nim my postavili. Spravili sme z nich jednorazovú záležitosť.

My sme doma kvôli deťom kupovali vždy živý stromček. Po Vianociach ho spotrebujeme v našej záhrade, časť dávame do bioodpadu, časť pálime v krbe. S dcérou sme však naklonené aj k rôznym alternatívam, ako je prenájom stromčekov, drevené stromčeky či iné kreatívne nápady.

Ako je váš stromček ozdobený?

Už dlhé roky máme rovnaké, slamené ozdoby a háčkované ozdoby od mojej mamy. Nájde sa tam aj niekoľko hviezd a srdiečok, ktoré vyrábali naše deti.

Zero waste je v súčasnosti veľkým trendom. Nie je niekedy kontraproduktívne kupovať zero waste vychytávky, ktorými tvoríme ďalšiu uhlíkovú stopu?

Určite áno. Stáva sa to najmä vtedy, keď chceš byť zo dňa na deň zero waste. Ak by na to človek išiel postupne, zisťuje, ako vie využiť tie veci, ktoré má doma a ktoré môže využívať. Nemusím mať 10 nových dóz na potraviny, ale môžem použiť staré zaváraninové poháre. Nemusím sa ukazovať s moderným termohrnčekom, môžem si zobrať zaváraninový pohár, vyrobiť si na neho tzv. ponožku a mať lacnú náhradu. Jasné, sú alternatívy, ktoré výrazne šetria a nahrádzajú jednorazové predmety, ale nepotrebujeme hneď všetko.

Dlhé roky si pracovala v školstve, rozhodla si sa odísť a teraz pracuješ v bezobalovom obchode v Trenčíne. Prečo?

Chcela som sa pohnúť ďalej. Už počas toho, ako som učila na škole, ma vo voľnom čase zamestnávali rôzne aktivity, ktoré sa týkali šírenia myšlienky zero waste. To všetko mi bralo čas a postupne som zistila, že by som chcela mať viac priestoru na rozvíjanie tejto témy. V obchode pracujem na polovičný úväzok, pretože som si popritom založila aj živnosť a chcem sa venovať aktivitám, ktoré budú šíriť bezodpadový život a rozvíjať tieto myšlienky aj na školách. Uvidím, ako to pôjde, no vôbec nevylučujem, že by som sa raz vrátila opäť učiť.

Rozprávala si sa so žiakmi o ekológii?

Keď som mala tú možnosť, tak som sa nimi o tom rozprávala. Reakcie boli, samozrejme, rôzne, podľa toho, ako sú doma vychovávané. Sú také, ktoré sú zvyknuté na veľký konzum, no aj také, ktoré sú skromnejšie a inklinujú k prírode. Ideálne by bolo, keby boli deti odmalička k tomu vedené a tieto veci považovali za samozrejmosť.

Často je environmentálna téma na školách vnímaná príliš formálne. V škole musí byť jeden učiteľ označený ako koordinátor environmentálnej výchovy, ktorý má okrem svojich predmetov aj takúto funkciu. Niekedy je to veľmi nasilu. Mám pocit, že veľa vecí sa snažíme vyriešiť projektmi, ale nie systémovou zmenou. Kúpia sa koše na separáciu, vystavia sa na chodbu, ale potom sa už nikto nezaujíma, či sa využívajú alebo či žiaci správne triedia.

Majú o to deti vôbec záujem?

Sčasti áno, ale záleží to od veku dieťaťa. Žiaci si radi pozreli zaujímavé filmy s touto tematikou počas voľných hodín. Púšťala som im napríklad film A Plastic Ocean alebo Cena riflí.

To, že deti rozumejú týmto veciam a vedia zmeniť niektoré svoje zvyky, som zistila aj na konci školského roka. Vtedy som poprosila žiakov z každej triedy, aby mi nič nekupovali s odôvodnením, že to pre mňa bude dôkaz toho, že rešpektujú, aká som a máme sa navzájom radi. Nakoniec som od nich dostala tri kytičky levandúľ z babkinej záhrady.

Je ľahšie presvedčiť deti alebo dospelých zmeniť svoje návyky?

Myslím, že mladí ľudia majú výhodu v tom, že si názory ešte budujú a získavajú množstvo informácií. Ľudia v päťdesiatke už majú nejaké tie ustálené vzorce správania, no nemyslím si, že je to nereálne zmeniť. Niekedy človek potrebuje len viac času a robiť zmenu postupne.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

recyklácia udržateľnosť Vianoce zero waste Zuzana Vakošová