Zuzana Žirková: V súčasnej situácii už ani nehovoríme o športovom, ale zdravotnom vývoji detí

Zuzana Žirková je žijúcou legendou slovenského basketbalu. Osemnásobná najlepšia hráčka Slovenska, účastníčka všetkých vrcholných podujatí a trojnásobná víťazka Euroligy. S profesionálnou kariérou sa rozlúčila v roku 2018, no pri basketbale zostala.

V auguste minulého roka ste sa presunuli z pozície hlavnej trénerky žien Young Angels Košice na pozíciu asistentky mužov BKM Lučenec. Prečo ste sa rozhodli pre tento krok a nie napríklad prechod k ženám do zahraničia?

Odpoveď je jednoduchá. Mám sedemročnú dcéru, ktorá začala chodiť do školy, zahraničie teda nepripadalo do úvahy. Nechcela som ju vytrhnúť z prostredia, v ktorom je spokojná. Snažila som sa vybrať tú najlepšiu možnosť, ktorou bol v tom čase BKM Lučenec. Napriek tomu to bola pre mňa veľká výzva. Obzvlášť preto, že pôsobenie v mužskom basketbale si doteraz vyskúšalo len veľmi málo žien a ja som sa nikdy nebála nových vecí.

Aké boli prvé mesiace?

Stále je to len basketbal, takže ma nič zásadné neprekvapilo. Možno len štýl a poňatie hry, ktoré je u mužov agresívnejšie. Muži sú aj v bežnom živote impulzívnejší a je to vidieť aj na ihrisku. Na druhej strane musím povedať, že ženský basketbal je oveľa taktickejší a po tejto stránke aj vyspelejší. To je ten najväčší rozdiel, samozrejme, hovorím o slovenskom basketbale. 

Vo februári ste si dokonca vyskúšali pozíciu hlavnej trénerky v zápase proti Svitu (93:98), ako ste si ho užili?

Veľa ľudí sa ma pýtalo, či som sa nebála. Vôbec nie. Poznám chalanov, oni poznajú mňa, takže sme presne vedeli, čo od seba môžeme očakávať a každý poznal svoju úlohu. Oni chceli veľmi vyhrať, ja som im k tomu chcela pomôcť. Žiaľ, záver nám nevyšiel. Myslím si však, že to bolo dobré stretnutie a som s ním spokojná. Za jeden zápas sa však nedajú stihnúť zázraky. Predsa len som v pozícii asistentky a tieto veci väčšinou riadi tréner.

Predtým, ako ste sa dohodli s Lučencom, ste však zvažovali úplný odchod z basketbalu. Prečo?

Dôvodom bola situácia, ktorá vládne v športe. Ak nepočítame výnimky ako Vlhovú, Sagana, Tótha či v poslednej dobe Volka, za posledné roky sme zaznamenali len malé úspechy. Je to dôsledok toho, že sa u nás vôbec nepracuje s mládežou. Ja však s deťmi pracujem stále a verím, že práve to je najdôležitejšie pre budúcnosť slovenského športu. Na to, aby som dokázala úplne zmeniť fungovanie slovenského športu, som však asi malá pani.

V 90. rokoch pritom naše basketbalistky patrili k európskej špičke. Kedy sa to zlomilo?

Práve vtedy. Všetci sa pozerali na seniorské úspechy, zabudlo sa na výchovu talentov a vzniklo akési vákuum. Nedávny postup dievčat na majstrovstvá Európy je už len dozvuk dobrých časov. Keď tieto baby skončia, máme pred sebou obrovskú priepasť. Ak sa chceme dostať naspäť, musíme začať od nuly. Aj preto som si vzala na starosti najmladšiu reprezentačnú kategóriu a chcem si dievčatá postupne vychovať. Všetci, ktorí sa pohybujeme okolo ženského basketbalu, sa snažíme o to, aby nespadol na úplné dno.

Čo by sa v tomto kontexte malo zmeniť ako prvé?

Finančné ohodnotenie mládežníckych trénerov. Je totiž obrovský rozdiel robiť niečo na plný úväzok a venovať sa tomu popri zamestnaní. Ak robíte niečo, čo vás baví, na tréning prídete namotivovaní a motiváciu prenesiete aj na dievčatá. Ak ste však väčšinu dňa zatvorení v práci, ktorá s trénovaním vôbec nesúvisí a na tréning prídete „vyflusnutý“, je to naozaj ťažké. Ja mám šťastie, že na trénovaní nie som finančne závislá a môžem ho robiť, ako sa povie, z lásky k športu.

Vlani ste sa v rozhovore pre šport.sk vyjadrili, že „Ženský basketbal bude už v najbližšom čase len amatérsky šport“. Dá sa zvrátiť tento katastrofický scenár?

Ak hovoríme o ženskom, už je to, žiaľ, realita. Povedzme si pravdu, okrem piešťanských Čajok už o profesionalite veľmi hovoriť nemôžeme. Dievčatá, ktoré môžu, utekajú kade ľahšie.

Aký veľký úspech sú dva euroligové tituly Ružomberka v kontexte súčasného stavu slovenského basketbalu?

Nereálny. Absolútne nereálny. Situácia sa radikálne zmenila, chýba finančná podpora talentov a s ruskými klubmi sa dnes nemôžeme porovnávať ani náhodou.

Vyskúšali ste si pôsobenie v Maďarsku, Česku, Rusku i USA. Mohli by sme sa od niektorej z týchto krajín v práci s mládežou inšpirovať?

Nerada to hovorím, ale asi od Američanov. Univerzitné a mládežnícke tímy u nich fungujú na neskutočnej, až profesionálnej úrovni. Do škôl idú obrovské peniaze a od útleho veku pracujú na tom, aby dievčatá boli sebavedomé. To Američanom vo všeobecnosti nechýba a ak k tomu pridáte talent a tvrdú prácu, dostanete ideálnu kombináciu. V minulosti som mala viacero ponúk z Ameriky. Basketbal na Slovensku bol však vtedy na veľmi vysokej úrovni, preto som všetky americké univerzity odmietla. V súčasnosti je to však pre dievčatá, obzvlášť zo Slovenska, veľmi dobrý krok pre ich ďalšiu kariéru a nevylučujem, že v blízkej budúcnosti budeme mať zastúpenie aj vo WNBA.

Ste zatiaľ jediná rodáčka zo Slovenska, ktorá si v nej zahrala. V drese Washingtonu Mystics ste v roku 2003 naskočili do šiestich duelov. Aké renomé má v štátoch a vo svete?

S mužskou NBA sa to z pohľadu možností nedá porovnať. Atraktívna je len pre elitné hráčky, ktoré si však zarábajú viac reklamou ako hraním. V minulosti boli dokonca rôzne štrajky za nerovnomerné finančné ohodnotenie mužov a žien a v posledných rokoch sledujem trend, že Američanky často odchádzajú do európskych klubov. Súťaž však má pomerne veľkú fanúšikovskú základňu. Hrá sa totiž cez leto, keď majú mužské ligy prestávku. Pre ľudí je tým pádom atraktívna. Američania skrátka potrebujú kontakt so športom. Po tejto stránke je to teda vymyslené výborne.

Stále sa venujete aj práci s mládežou. V júli ste mali premiérovo ako hlavná trénerka viesť výber do 18 rokov na ME B-kategórie. Ako sme na tom, čo sa týka talentov v porovnaní s okolitými krajinami?

Talenty sú vždy. Aj na našom malom Slovensku. Základ je, že deti chcú športovať, ďalší vývoj závisí od aktuálnych možností. Ja osobne mám už tretí mesiac plný počet detí na tréningoch cez Zoom, takže keď je dobrá motivácia, sú aj talenty. Nikdy to nie je 5 – 6 detí, ale jedno či dve vždy vyčnievajú. Ak z nich dokážete vychovať lídrov, je to ideálny počet.

Ako sa dá trénovať basketbal cez ZOOM?

Je potrebná veľmi veľká kreativita. Inšpirujem sa videami zo zahraničia a každý robí, čo môže. Dva tréningy do týždňa sa snažím mať s loptou, ale v bytových podmienkach to nie je jednoduché. Myslím si však, že dievčatá sú celkom spokojné a predovšetkým spotené, čo je veľmi dôležité.

Ako môže – teraz už ročný výpadok – ovplyvniť vývoj mládeže a ich konkurencieschopnosť v budúcnosti?

V súčasnej situácii už ani nehovoríme o športovom, ale zdravotnom vývoji detí. Keď celý deň sedia pred počítačom v rámci domáceho vyučovania a následne sú pred ním aj vo voľnom čase, je to obrovský problém. Práve preto robím tréningy na Zoome, kde sa ich snažím motivovať k pohybu a von sa snažím ťahať aj moju dcéru. Následky však budú obrovské.

Vo viacerých rozhovoroch ste povedali, že „s vami bolo možno niekedy ťažké byť v jednom tíme“. Každý sa však vekom mení, aká bola Zuzana Žirková hráčka a aká je ako trénerka?

To by ste sa museli spýtať mojich spoluhráčok. Ale musím priznať, že niekedy to so mnou nebolo jednoduché. Vždy som bola maximalistka a vyžadovala som od nich presne to, čo dokážem ja, aj keď nie všetky to mohli zrealizovať. Uvedomujem si, že toto bol asi môj najväčší problém. Na druhej strane si myslím, že aj vďaka tomu sme dosiahli to, čo sme dosiahli a určite by som nič nemenila. Ako tréner som sa snažila pokračovať v nastolenom trende a už od začiatku som od všetkých vyžadovala stopercentné nasadenie. Pochopila som však, že v našom mládežníckom basketbale musím byť niekedy skôr kamarátkou ako trénerkou a musela som svoj prístup zjemniť. Načúvať je totiž často účinnejšie ako kričať.

Ako rozvíjate svoje schopnosti mentálnej koučky?

Najlepšie ma vzdeláva moje dieťa. Som matkou a to je pre mňa najlepšia škola. Potom sa to snažím aplikovať aj na dievčatá. Na chlapov sa to, samozrejme, nedá. Pri nich si poviete všetko na rovinu, vynadáte si a idete ďalej. Na deti to však funguje a za tieto skúsenosti som veľmi vďačná. Učím sa každým dňom a uvidíme, ktorým smerom nás súčasná doba zaveje.

Na hráčskom poli ste dosiahli neuveriteľné úspechy. Aké ciele máte v trénerskej kariére?

Sú do značnej miery ovplyvnené mojou dcérou. Ona je pre mňa najdôležitejšia a všetko ostatné jej budem prispôsobovať. Nemôžem povedať, že by som nikdy nechcela trénovať Euroligu. Je snom snáď každého trénera, no to by si žiadalo veľkú obetu zo strany rodiny. Ak sa preto niekedy vyskytne podobná situácia, budem ju riešiť za pochodu. Teraz som vďačná za to, že si môžem vyskúšať pôsobenie pri mužoch. Navyše, veľmi si užívam aj prácu s deťmi. Teší ma, že môžem trénovať reprezentačný výber do dvanásť či šestnásť rokov. Toto sú momentálne moje ciele a zároveň aj limity.

Keď hovoríme o limitoch, aké šance majú naše ženy na júnových majstrovstvách Európy? V skupine máme úradujúce šampiónky zo Španielska, Bieloruska a Švédska.

Šanca je vždy. Máme naozaj silný kolektív, ktorý je v podstate našou jedinou šancou na úspech. Ostatné krajiny sú, žiaľ, basketbalovo niekde úplne inde. Dôležitý bude úvodný zápas so Švédkami. Ak ho zvládneme, mentálne nám to pomôže a do ďalších bojov sa nám pôjde o čosi ľahšie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

basketbal bk iskra svit budúcnosť športu výchova mládeže Zuzana Žirková